08-07-18 20:30

Zlatý prsteň

„Poď už dnu, miláčik!“ volám z terasy na manželku v záhrade.

Zdalo sa mi, že kope pridlho. Myslel som, že je čas, aby si oddýchla. Záhradka nie je veľká, len zopár riadkov, ale keby išla hneď, možno by ho už nikdy nevykopala, nikdy na neho nenaďabila, lebo by azda pokračovala trochu inde. Namiesto toho odpovedala:

„Ešte chvíľu potiahnem, pôda je teraz taká vhodná.“

Manželka mala prácu v záhrade rada, používala ju aj na odreagovanie sa, predstavovala akýsi telesný odpočinok od psychického napätia. Okrem toho bol z nej – ako bola presvedčená – nezanedbateľný úžitok, pretože v súčasnej dobe sa v reťazcoch predáva zelenina a ovocie pochybného pôvodu a kvality pestovania, často plné chemikálií, ktoré sa nedajú odhaliť voľným okom. Dôležitý je výzor a vonkajšok, hoci nafúknuté a vyleštené plody majú často pokazené vnútro. Nie je to tak aj s ľuďmi?

Dnes však bola smutná s trudnými myšlienkami. Posledné udalosti na ňu doľahli. Cítila sa unavene, preťažená z nových povinností. Najprv upratovanie po murároch a iných remeselníkoch. Potom sťahovanie do domu z bytu mojej matky, ktorá nás dočasne prichýlila vo svojom príbytku, zariaďovanie izieb... Všetko si to vyžadovalo veľa síl.

Vlastne prerábka stále nebola úplne dokončená, fasáda domu čakala na zateplenie. Aj okolie príbytku nebolo v najlepšom stave. K tomu finančné starosti a starosti o deti a ich potreby.

Pýtala sa Boha, či ešte o nej vie, že existuje. Či vie o jej živote, či vie, čo prežíva, čo cíti. Či pozná jej problémy, ktoré rieši a ktoré nemajú konca kraja a neodbúda z nich, ale prichádzajú stále nové a nové. Akoby sa len množili. Je to všetko v jeho pláne? Nekráča už mimo Cesty? Plní jeho vôľu, keď sa cíti takto zle? Alebo niečo prehnala a prepočula upozornenie „Už si odo mňa ďaleko“? Kde sa dopustila chyby?

Bola jeseň. Ani vonkajšie podmienky a počasie nepridávali k povzneseniu nálady. Často bolo sychravo a obloha zatiahnutá mrakmi. Tak ako jej duša a vnútro. Kedy zasvieti slnko?

– Musím túto jeseň prekypriť záhradu, – bola presvedčená.

Chcela to urobiť vôbec prvý krát odvtedy, čo sme do nej vyviezli pôdu z pivnice a nasťahovali sa do nového príbytku.

Kopala záhradku, ktorú síce mala rada, ale teraz bola len ďalšou položkou v zozname jej povinností, ktoré treba urobiť. Viac ako do kyprenia bola ponorená do vnútorného rozhovoru s Bohom. Rozprávala mu o svojich pocitoch a myšlienkach, ktoré jej vírili v hlave.

– Pane, ty si taký veľký a tak vysoko, ja taká malá a tu dole. Myslíš na mňa tak ako ja na teba? Vieš, čo sa so mnou teraz deje? Vieš, čomu všetkému musím čeliť, čo všetko predo mnou stojí? Stále ťa môžem nazývať „svojím Pánom“? Kde som konala nesprávne? Si vševediaci, ale ja teraz nie som si istá... či... Si všemocný, ale neodstraňuješ všetky problémy človeka. Len dvakrát si rozmnožil chleba a ryby, aby ťa ľudia nenasledovali preto, že budú mať pohodlný život. Povedal si „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Pane, ale ja nevládzem. Som na konci svojich síl...“

– Ach, manžel na mňa volá, – prerušil som jej myšlienky, vzpriečila sa a pomaly narovnala unavený chrbát.

„Počkaj trochu... už, už toho nemám veľa!“ odvetila mi.

A znovu sa sklonila k pôde a rýľu a vrátila sa k vnútornému dialógu duše s Pánom.

Netrvalo dlho a medzi hrudami sa niečo zalesklo.

– Čo to môže byť? – prebehlo jej mysľou.

Prestala kopať. Musí to byť niečo nezvyčajné. Pritiahlo to všetku jej pozornosť. Podobné sa jej ešte nestalo. Tú zvláštnu vec zdvihla, stále spojenú s hlinou – ako hrudu. 

Pomaly ju začala mrviť medzi prstami.

Neverila vlastným očiam.

Na dlani ruky jej zostal zlatý prsteň!

– Ó, to je vzácnosť...

Pomaly ho obracala a začala si ho prezerať.

V trochu zablatenej ruke držala krásny prsteň, ručne vyrobený s puncom od zlatníka.

Vpredu bolo zlato vytvarované do slzy a vzadu do jemnej obrúčky. Do vkusne zdobenej kvapky boli vsadené tri biele kamienky. S istotou tam trónili ako tri malé priezračné kopčeky z kryštálu.

– Vyskúšam si ho, – napadlo jej vzápätí.

Áno. Bol pre ňu. Na prstenník jej padol ako uliaty.

Radosť prenikla jej srdce. Vykríkla: „Štefan, poď sa pozrieť, čo som našla!“

Pri pohľade na obrúčku jej bolo jasné, že Pán odpovedal na jej modlitbu a otázky.

Je ručne vyrobený, lebo som ťa vlastnoručne stvoril. Ty si dielom mojej lásky. Je zlatý, pretože som ti dal hodnosť mojej milovanej kráľovskej dcéry. (– Áno, – uvedomila si hneď, – princezné skutočne nosia honosné šperky). S touto hodnosťou prichádzajú všetky požehnania. Ja na teba nezabúdam, si drahá môjmu srdcu. Viem o tebe všetko, viem, čo prežívaš, čím prechádzaš a čo potrebuješ. Je v tvare slzy, lebo keď plačeš a je ti smutno, ja plačem s tebou. Som tu preto, aby som ti pomohol. Si vzácna v mojich očiach. Prsteň je symbolom mojej priazne.

– Ó, Pane, a hodí sa mi presne na prst! – uvažuje.

To je potvrdenie všetkého. Boh hovorí práve k nej, do jej terajšej situácie.

Neskôr, keď sa o tejto úžasnej veci zdôverí priateľkám, jedna z nich vníma od Pána, že tá trojica očiek na slze predstavuje Boha v troch osobách – Otca, Syna i Ducha Svätého. Nie je to úžasné?

Mne Pán dal ešte iné Slovo. Júda Tadeáš sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?“ Ježiš mu odpovedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu (najsvätejšia Trojica) a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14:22-23)

To je ešte oveľa viac, ako si človek dokáže prestaviť. Naše telo sa môže stať Chrámom, v ktorom prebýva tri krát Svätý! Nepredstaviteľné pre nás, ktorí sme sa narodili v hriechu, ale v Ježišovi môžeme mať všetko – dokonca Boha.

Spôsobilo jej to veľkú radosť, že Najvyšší takto zareagoval na jej vnútorný plač a skutočne ju týmto úplne prekvapivým a predtým ťažko predstaviteľným gestom veľmi potešil. Už vedela, že on chápe, čím všetkých prechádza, vie o nej. Vie o všetkom, čo prežíva, a stojí stále verne pri nej. Má jeho podporu a požehnanie. Nemusí sa umárať ako sirota, je viac, je dokonca kráľovskou dcérou milujúceho Kráľa! Keď má Otca, tak má všetko. Do domu sa vrátila plná radosti. Zmena na jej tvári bola očividná.

Zdvihla hlavu a s novou vervou sa pustila do starostí a problémov, ktoré na ňu čakali, ale už s iným postojom. Nie malomyseľným a skľúčeným, ale plným vnútorného pokoja a nového elánu. – Pán na mňa nezabudol! – horelo jej vnútro radosťou. – Otec o mne vie! Vie o svojom dieťati všetko! On je pri mne a darúva mi svoj úsmev a svoju nikým neprekonateľnú lásku!

Aká pozornosť od Pána. Veď ako často sa človeku stáva, že v záhrade nájde zlatý prsteň?

Neraz sa podobáme na márnotratného syna z Ježišovho podobenstva, ktorý v ďalekej krajine, mysliac na svojho otca, prepadá skepse, že ten ho už vypustil zo svojho srdca. Akoby to mohol urobiť? Ten, ktorý ho splodil? Ten, ktorý mu dal život? To my sa vzďaľujeme od Otca, keď si necháme ovládať naše mysle myšlienkami, ktoré nepochádzajú od Ducha Svätého ale od Klamára. Osobitne sa mu darí, keď máme veľa problémov a sa nakopia. Aj za Ježišom prišiel, keď sa ocitol na púšti (aj ty teraz vo svojom živote prežívaš púšť?), a dokonca, keď bol na konci štyridsaťdňového pôstu „a vyhladol“ (Lk 4:2). Vtedy mu diabol chcel dávať do hlavy svoje myšlienky.

Keď sa dokážeme vrátiť k Božím myšlienkam, prísľubom a pravdám o nás, alebo len dokážeme zavolať na Pána, Boh nám povie tie isté slová, ktoré vyslovil pre svojho syna, čo sa vrátil z tej diaľky skepsy a malomyseľnosti: „Rýchlo prineste najlepšie šaty, oblečte ho a dajte mu na ruku prsteň!“ (porov. Lk 15:22)

 

Štefan Patrik Kováč


News archive