01-03-14 10:00

Sexuálna výchova – áno alebo nie?

V našej spoločnosti sa pripravujú prelomové zmeny. Je veľmi dôležité, aby sme v tejto historickej chvíli mali vo veciach jasno a nahlas vyjadrili svoje presvedčenie. Jednou z príležitostí k tomu bol aj Národný pochod za život 22. septembra v Košiciach.

Záležitosť, ktorá vyvoláva mnoho protichodných reakcií, je aj téma sexuálnej výchovy. Protivníci obviňujú Cirkev, že je spiatočnícka, keď odmieta sexuálnu výchovu; že chce udržať ľudí v nevedomosti a spútava ich zastaranými pravidlami nevhodnými pre dnešnú dobu.

 

Je to nezmysel a účelové klamstvo. Cirkev sexuálnu výchovu neodmieta, ale žiada! Dôkazom toho je aj takmer 50 rokov staré (ale stále aktuálne) vyhlásenie II. vatikánskeho koncilu o výchove. Citujem:

„Sledujúc pokrok psychológie, pedagogiky a didaktiky, treba pomáhať deťom a mládeži harmonicky rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti, postupne nadobúdať čoraz zrelší pocit zodpovednosti vo vytrvalom úsilí o náležité zušľachťovanie vlastného života a o dosiahnutie skutočnej slobody a pritom smelo a vytrvalo prekonávať prekážky. Adekvátne veku majú dostať aj pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu. Okrem toho ich treba pripravovať na život v spoločnosti, aby sa pri náležitom narábaní s potrebnými a primeranými prostriedkami vedeli aktívne zapojiť do rozličných oblastí ľudského spoločenstva, mali porozumenie pre dialóg s inými a ochotne spolupracovali v záujme spoločného dobra“ (GE 1).

 

Pod toto vyhlásenie sa podpísalo v roku 1965 približne 2500 katolíckych biskupov z celého sveta. Od dôb tohto dôležitého koncilového dokumentu sa Cirkev opakovane zasadzuje za „pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu.“ Najmä za pontifikátu Jána Pavla II., ktorý do tejto témy vniesol oslobodzujúci pozitívny pohľad sformulovaný v jeho teológii tela.

 

Námietky Cirkvi (ale aj mnohých zodpovedných kresťanov i nekresťanov) teda v žiadnom prípade nesmerujú proti skutočnosti sexuálnej výchove. Naopak. Obavy však vzbudzuje zavedenie samostatného predmetu, ktorý by sa podľa skúseností zo zahraničia i z pokusov niektorých domácich lobistických skupín skôr mohol nazývať „Sexuálna inštruktáž pre deti od najútlejšieho veku.“

 

Podľa týchto lobistov nám tento predmet chýba a vraj nám to vyčíta aj OSN. „Ministerstvo školstva SR však upozorňuje, že všetko potrebné je zabezpečené dôslednou implementáciou predmetu „Výchova k manželstvu a rodičovstvu“. V slovenskom školskom systéme je na základných i stredných školách vzťahový rámec sexuálnej výchovy zahrnutý v predmetoch biológia, etická výchova, náboženská výchova, občianska výchova a v prierezovej téme osobnostný a sociálny rozvoj. V škole majú žiaci výchovu k manželstvu a rodičovstvu, učia sa o fungovaní rodiny, diskutujú o otázkach sexuality, vysvetľujú príčiny a riziká predčasného sexu. Vysvetľujú proces oplodnenia, reprodukcie a individuálneho vývinu, poznajú možnosti antikoncepcie a plánovaného rodičovstva. Učia sa o pohlavných a sexuálne prenosných chorobách, o mikroorganizmoch, ktoré ich spôsobujú, o možnostiach ako chorobám predchádzať, o zdravom životnom štýle, intímnej hygiene. Žiaci sa orientujú v príslušných informáciách, pripravujú projekty k tejto téme, uskutočňujú ich a prezentujú,“ uvádza sa v článku na portáli Hlavné správy.

 

Ja sám ako otec a učiteľ pristupujem k skutočnosti sexuálnej výchovy veľmi otvorene a pozitívne. Smerujem svoje deti a študentov k čistote, ktorá podľa katechizmu katolíckej cirkvi „znamená pozitívnu integráciu sexuality do ľudskej osobnosti“ (KKC 2337). Učím ich, že „sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy“ (KKC 2360). A nebojím sa, adekvátne ich veku, hovoriť s nimi aj o chúlostivých veciach. Možno sa vám zdá zvláštne, že používam slovo „chúlostivé“, ale medzi normálnymi ľuďmi existuje aj niečo ako zdravá hanblivosť.

 

„Čistota si vyžaduje stud. On je integrujúcou zložkou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby, odmieta odhaľovať, čo má zostať skryté. Hanblivosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Cudnosť je skromnosť. Udržiava mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje riziko nezdravej zvedavosti. Je to ohľaduplnosť. Naučiť hanblivosti deti a dospievajúcu mládež znamená prebudiť v nich úctu k ľudskej bytosti“ (KKC 2521-2524).

 

Ak moji študenti kladú otázky, v ktorých sa ukazuje riziko nezdravej zvedavosti, odkazujem ich – položartom – že nech sa hlásia týždeň pred svadbou, zatiaľ im to netreba. Na moje prekvapenie túto možnosť využilo už päť-šesť mladých mužov, mojich bývalých študentov. Niektorí tesne pred svadbou, iní krátko po svadbe.

 

Napriek tomu si myslím, že sexuálna výchova patrí primárne do rodiny. Tu sa formuje ľudská sexualita vo svojom najprirodzenejšom a najpôvodnejšom kontexte. Povzbudzujem rodičov, aby venovali svoju pozornosť a čas výchove svojich detí v tejto oblasti. Je to životne dôležité, zvlášť v dnešnej dobe, kde nie je vôbec isté, že zanedbaná zdravá výchova v rodine bude doplnená či už v škole alebo inde v spoločnosti.

 

Ústava SR hovorí v článku 41, odsek 4: „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.“ Nikomu nemožno vnucovať, že musí v tak citlivej veci zveriť svoje deti výchovným vplyvom, ktoré sú v rozpore s jeho svedomím.

 

Som vďačný škole i jednotlivým učiteľom, keď mojim deťom sprostredkovávajú základné informácie o živote človeka i jeho sexualite – adekvátne ich veku – v rámci svojich predmetov. Nesúhlasím však s vnucovaním ideológie, ktorú by chceli násilne včleniť rôzni lobisti pod rúškom predmetu „Tzv. sexuálna výchova“. Som rodič, mám svoje práva (a je to aj moja svätá povinnosť) a neprajem si, aby moje deti boli predčasne (už v škôlke!) sexualizované, aby im boli prezentované zvrátené bludy a neprirodzenosti ako vedecká „pravda“, aby dostávali inštruktáž, ktorá im stačí aj týždeň pred svadbou, príp. ju vôbec nepotrebujú.

 

A na podsúvanie klamstva (typická diablova taktika), že bez „sexuálnej výchovy“ budú „naše“ deti ochudobnené, ohrozené a zaostalé, odpovedám slovami Sv. písma: „Chcem, aby ste boli múdri v dobrom a neskúsení v zlom“ (Rim 16,19). Amen.

 

Znepokojuje ma posun mentality v spoločnosti, podľa ktorého tým najväčším ochrancom a dobrodincom detí je štát. Ďakujem, neprosím si! Ruky preč od mojich detí! Naše deti sú aj občanmi tejto spoločnosti, ale my s manželkou máme sväté právo vyhradiť si oblasti, v ktorých budeme len my rozhodovať, čo bude vplývať na ich detskú dušu. Je to posvätná, intímna zóna pre rodičov a ich deti, do ktorej nesmie násilne vnikať nikto iný – škola, štát, cudzí ľudia. My sme ich tatinko a maminka, my ich milujeme, nám ich Boh zveril ako nesmierne cenný dar.

 

V takejto veci nesmie štát podniknúť nič, čo je proti právu rodičov na výchovu ich dieťaťa. Je to nemorálne a protizákonné (protiústavné).

 

Rodičia, nespime! Sledujme, čo sa deje v školskom zariadení, ktoré navštevuje naše dieťa. Komunikujme s ním o tom, čo sa deje v škole, čo sa učia. Naučme ich hovoriť nám o tom (začínať s tým v puberte môže byť už neskoro). Zaujímajme sa o to, čo sa deje v spoločnosti. Neuspokojme sa s tým, že „nás sa to netýka“. Lebo potom už môže byť neskoro.

 

Hovoríme áno pozitívnej a rozvážnej sexuálnej výchove adekvátnej veku. Naše deti majú byť vychovávané k čistote a láske, k manželstvu a rodičovstvu, v zhode s hodnotami, ktoré im vštepuje ich rodina.

 

Priatelia, v týchto časoch už nestačí o tom len čítať a premýšľať. Je potrebné vyjadriť svoj postoj aj verejne. Prísť a povedať svoje áno životu a rodine na podobných podujatiach, ako bol Národný pochod za život. Aby si sa možno už o pár mesiacov nemusel bezmocne prizerať, ako tvoje dieťa „opásal niekto iný a viedol, kam nechceš“.

 

Richard Vašečka

Poslanec NR SR

(uverejnené so súhlasom redakcie časopisu Nahlas)


News archive