Život a bieda Mozambiku

Od septembra do apríla sa v Banskej Bystrici konala učenícka škola (DTS – Discipleship Training School) medzinárodnej mládežníckej misijnej organizácie YWAM (Youth with mission), ktorej súčasťou bolo i vycestovanie do niektorej z rozvojových krajín, kde táto organizácia pôsobí.

 

Ľudmila Moňáková mi porozprávala o svojich skúsenostiach z trojmesačného pobytu v Mozambiku.

 

Čo ťa motivovalo, že si sa rozhodla ísť do Mozambiku?

Mama Heidi. Príbeh ženy, ktorá v Mozambiku zbiera deti z ulice a vytvára im domov. Prečítala si článok o občianskej vojne, ktorá vtedy otriasla krajinou (skončila sa v roku 1995), odišla spolu s manželom z USA do Mozambiku a otvorili sirotinec, kde ubytovali 80 detí. Nikto sa o ne nestaral. Povedali jej, že sú to stratené prípady, a odporúčali jej, aby sa venovala tým, ktorí niečo dokážu. Rozprávala deťom o Ježišovi, začali si uvedomovať, že môžu mať budúcnosť, že nemusia žiť na smetisku. My sme sa stretávali s ľuďmi, ktorých ona našla, bolo úžasné stretnúť sa s tými deťmi, rozprávali nám svoje príbehy... volali ju mama Heidi.

 

Spomínaš si na príbeh niektorého z nich?

Bol tam jeden chlapec, ktorý predtým drogoval. Bol kosť a koža. Mama Heidi ho vytiahla z väzenia, zaplatila za neho kauciu a zabezpečila mu liečenie. Neskôr sa však znovu vrátil na ulicu a k drogám. No Heidi mu dala ďalšiu šancu, aj keď ju zradil, hoci mnohí by to vzdali. Práve tento chlapec sa o nás veľmi staral, robil nám tlmočníka, zháňal kontakty, bol naším „anjelom strážnym“. Bol to veľmi nadaný hudobník (hral na gitare a bicích) a tiež hrnčiar. Keď sme sa pred cestou modlili, kamarátka ho videla vo sne. Hľadali sme takýchto ľudí – prostredníkov, volali sme ich „men of peace“ (ľudia pokoja). Prežil, že je milovaný a prijatý. Mama Heidi veľmi prirodzene rozpráva o Ježišovi, to, čo robí, je pre ňu bežná vec, inak by to nebolo možné, ľudská láska je založená na podmienkach.

Staršie deti v domove dohliadali na mladšie, volali sa navzájom bratmi a sestrami, takže sme nevedeli rozoznať príbuzných.

 

Ako vláda prijímala jej činnosť?

Spočiatku to nebolo ľahké. V čase jej príchodu bol Mozambik komunistickou krajinou. Mysleli si, že prišla rozvracať režim. Párkrát na ňu strieľali, dokonca bola i vo väzení. Neskôr sa vláda Heidi Bakerovej ospravedlnila. Dnes je uznávanou „mamou tisícok detí“ a jej víziou je podchytiť ich aspoň milión.

 

Čo bolo vaším hlavným poslaním v Mozambiku?

Najviac sme sa venovali deťom. Hrali sme sa s nimi, kreslili sme, tancovali, vyhadzovali ich do výšky, súťažili, hrali sa s bublifukom. Navštívili sme aj sirotinec sestier matky Terezy, ktorý, paradoxne, leží hneď pri najväčšom smetisku v meste, deti tam boli na tom dosť zle najmä z duchovnej stránky, boli materiálne zabezpečené, ale zanedbané, hľadeli do prázdna, a keď sme ich vzali na ruky, držali sa nás ako kliešť.

 

Ako ste sa s deťmi dorozumievali?

Staršie deti hovoria po anglicky, úradným jazykom je portugalčina. Mozambik sa delí na osem krajov a každý z nich má svoj jazyk. Rodným jazykom týchto detí je „šangana“. Je veľmi potrebné poznať jazyk, ľudia sa potom viac otvoria. Jedna dievčina sa snažila naučiť šanganu, a keď sa predstavila v ich reči, ľudia z toho boli „hotoví“: „Ty si nevieš predstaviť, aký to má pre nás význam, že ty – ako biela – si to povedala v šangane.“

 

Ako deti vnímali vašu medzinárodnú skupinku? Počuli niekedy o Slovensku?

Majú svoju predstavu o Európe a najmä o Amerike (odtiaľ prišla Heidi a väčšina ich sponzorov), ale o Slovensku nepočuli. Niektoré nás využívali, chceli, aby sme im kupovali veci, občas aj zaklamali, aby dostali to, čo chcú. Belochov celkovo veľmi dobre prijímajú, volajú ich „molongo“.

 

Čo je medzi deťmi „módne“?

Neviem prečo, všetci túžia po zahraničných topánkach.

 

Kto podporuje organizácie, ktoré tu misijne pôsobia?

Tieto deti majú zväčša súkromných sponzorov, prostredníctvom fondu misijnej organizácie podporuje každý z nich jedno dieťa. Spočiatku boli deti viac závislé od Boha, učili sa mu dôverovať a prežili veľa zázrakov, modlili sa za jedlo a Boh ho zázračne rozmnožoval – mama Heidi načierala ryžu z hrnca, akoby nemal dno.

 

Na čo by podľa teba mala byť zameraná rozvojová pomoc v tejto krajine?

V krajine je veľký nedostatok pracovných príležitostí, väčšina ľudí niečo predáva. Napríklad šatstvo, ktoré rozdávajú humanitárne organizácie. Tovar sa dováža najmä z JAR. Bolo by potrebné zabezpečiť všetkým prístup k pitnej vode a k toaletám. Pomohlo by, keby sa vybudoval závod, kde by ľudia našli prácu, keby sa investovalo do biznisu. Počula som o pastorovi, ktorý sa ponáral do rieky a živil rodinu cibuľami jedlých rastlín, ale zožral ho krokodíl.

 

Všímala si si ľudové umenie či zvyky?

Domáci vyrábajú všeličo z prútia, tieto výrobky sú na trhu veľmi lacné. Mám napríklad kabelku za päť korún. Obľúbené sú tiež suveníry z kokosového orecha.

 

Muži sú málokedy bez trička. Ženy by nemali mať odhalené ramená. Typickým výjavom je žena s dieťaťom zabaleným v kapalene, nesúca na hlave veľkú nádobu.

 

K akým náboženstvám sa hlásia obyvatelia Mozambiku?

Ku kresťanstvu, k islamu a šamanizmu. Ľudia sú si veľmi vedomí duchovného života.

Stretli sme sa i s tým, že kresťania prijímajú niektoré prvky šamanizmu.

 

V čom táto „výprava“ obohatila teba?

Viac som si uvedomila, že človek nemusí mať materiálne veci na to, aby bol šťastný. Páčil sa mi jednoduchý život, ľudia majú na seba čas, ich život je založený na vzťahoch, ochotne sa delia o svoje veci – aj ten, čo nemá, požičia, vie, že bude neskôr sám potrebovať. Keď tancujú, pôsobí to jednoducho, ale mne sa to nikdy tak nepodarilo. Je to pre nich veľmi prirodzené.

Za rozhovor ďakujem Ľudke Moňákovej.
Naďa Mitanová