Zmeň sa ty, to môžeš!

Prečo nemôžeme niekoho zmeniť? Už ste o tom rozmýšľali? Hovoríme mu, aký má byť, poukazujeme na jeho chyby, dokonca mu ponúkneme pomoc, ale ten človek sa stále nemení. Toto je tajomstvo slobody. Boh dal človeku slobodu. Môžeš robiť dobro alebo zlo, milovať ma alebo nenávidieť, spoliehať sa na mňa alebo ma ignorovať, alebo aj popierať. On je veľkodušný, ja by som to neurobila. Ja by som všetkým prikázala, aby boli dobrí, veď je to pre ich dobro... A použila by som na to všetky prostriedky, aby nezišli z cesty, ale išli rovno k Bohu, ktorý je nekonečné Dobro... No, vlastne voľakedy som si myslela, že takto to mám robiť.Ponúknuť ľudom pravdu, to áno, obhájiť ju, prezentovať. atď. Ale jednu vec za toho človeka nemôžem urobiť: Slobodne sa rozhodnúť. A človek si prísne stráži túto slobodu. Dokonca si ju aj skúša, robením toho, čo by nemal, aby si bol istý, že ju má. Už malé dieťa si chráni slobodu -  vzpiera sa autorite...

Takže nehovorte ľuďom, čo majú robiť (myslím na bežnú ľudskú konverzáciu, nie rodičov, učiteľov...)! Alebo len vtedy, ak vás o to požiadajú. Človek má vo svojej pýche a túžbe po slobode tendenciu robiť opak,
 alebo nič. Sloboda je veľmi krehká vec, nesiahajte mu na ňu.

Koľko ľudí sa odvracia od Cirkvi, lebo nechcú, aby sa im miešala do života a hovorila, čo je dobré. Všimli ste si tento fenomén súčasnosti?

Čo môžeme teda robiť, ak nemôžeme ľudí meniť. V prvom rade sa za týchto ľudí modliť (pripojiť skutok pokánia). A niečo predsa len robiť môžeme. Môžeme zmeniť seba! Čo s tým má ten druhý? Viac, ako by sa zdalo. Predovšetkým človek musí byť sám sebou, mať vlastné názory, vedieť, čo chce. A keď už má nejaké tie hodnoty, tak potom podľa nich žiť. „Slová priťahujú, príklady strhávajú“ – poznáte to? Ale ani toto nestačí, lebo ľudia sú slepí.

Niečo som sa od Boha naučila, a to je milovať! Túžba byť milovaný je väčšia, ako túžba po slobode. Ja môžem ľudí milovať, rešpektujúc ich slobodu. Môžem ich milovať, keď zídu z cesty, môžem ich milovať, keď sa odo mňa odvracajú, môžem ich milovať, keď mi napľujú do tváre, môžem ich milovať, keď akoby o to nestáli, môžem ich milovať vždy a všade. A keď milujem človeka, milujem Boha v jeho strede. Ak je tá láska ozajstná, zákonite prináša zmenu. Dlho sa jej nedá odolávať, raz tá zmena musí prísť... A keby aj naoko neprišla, niečo z nej ostane vnútri toho človeka a bude to nosiť v sebe. Ten hrejivý pocit: „Niekto ma miluj“ A možno som mu tým aj zachránila život, lebo na samovraždu pomýšľajú ľudia, čo sa necítia milovaní.

Takže ľudom, čo sa sťažujú na niekoho vo svojom okolí a chcú moju radu, ako ho zmeniť, odpoviem: „Zmeň sa ty, to môžeš.“

Na záver pripájam myšlienku od malej 6-ročnej teologičky Anny: „Je ľahké odlíšiť človeka od anjela. Väčšia časť anjela je vnútri a väčšia časť človeka je vonku.“ Neviete náhodou, ako to to malé dievčatko myslelo?

Daniela Nemčoková