Jordánsko

Zorka, Tomáš, Dorotka a Samko – slovenská rodinka, ako každá iná, no predsa len čímsi výnimočná. Rozhodli sa opustiť istoty a pohodlie našej krajiny a odsťahovali sa do ďalekej cudziny. Na otázku jednej kamarátky, tiež mamičky malých detí, či sú aj v Jordánsku dobré podmienky pre deti a či nemá starch, že bude deťom niečo chýbať, odpovedala so srdečným úsmevom: “Podmienky sú všade tam, kde si ich vytvoríš.” – “A zdravotná starostlivosť?” – “Aj tam ženy rodia a zvládnu to,” dodala Zorka.

Prinášame vám zopár jej slov.
 Ako sme sa dostali do Ammanu? To by bolo asi na dlhé rozprávanie, ako nás postupne Pán viedol. Ale v skratke: v podstate sme mali na srdci misie od začiatku nášho vzťahu s Tomášom, bolo to vlastne to, čo nás dalo dokopy. A Blízky Východ nám bol vždy nejako “blízky”, viackrát sme sem cestovali len tak nezáväzne, ako turisti. Dlho sme ale nevedeli, či náš záujem o túto oblasť, o Arabov a moslimov, má ostať len na úrovni modlitieb alebo je to pre nás miesto nášho pôsobenia. Nakoniec sme pred dvoma rokmi (v apríli 2005) podnikli “prieskumnú cestu” do Sýrie a Jordánska a prosili sme Pána, aby k nám hovoril, čo ďalej.
No a výsledkom bolo naše rozhodnutie prísť do Ammanu.

Ako sa tu cítiš, ako sa ti tu žije v cudzej zemi?
Žije sa nám tu dobre, s Božou pomocou sme si zvykli veľmi rýchlo. Asi je to aj tým, že už sme predtým žili vo viacerých iných krajinách, tak nám to až tak neprišlo zaťažko, byť mimo Slovenska. Amman je veľmi rýchlo rastúce moderné mesto (teda aspoň na miestne pomery :-)) a žije tu veľa cudzincov, takže ten tlak arabskej moslimskej kultúry a tradícií nie je až taký silný. Samozrejme, sú mnohé oblasti v Jordánsku, kde by sa nám ako cudzincom žilo dosť ťažko, boli by sme pod silným tlakom okolia, ale tu je to ešte stále pomerne jednoduché. Keď sa človek naučí mať rád aj bežné veci, ktoré sú iné ako doma, prestane si hovoriť, že je tu všetko iné, tak sa začne cítiť ako doma aj tu. A  my už  pokladáme Amman za svoj terajší domov a máme to tu radi.

Aké to je byť ženou v Jordánsku? Byť Európankou, Slovenkou?
Veľmi rôzne podľa toho, v akej si pozícii, resp. rodinnom stave. Viem, že pre slobodné dievčatá, cudzinky, Európanky alebo Američanky je to niekedy dosť ťažké. Táto kultúra nepraje slobodným dievčatám a pre miestnych je veľmi ťažké pochopiť, ako sem môže prísť nevydaté dievča bez svojej rodiny. Je to pre nich niečo neslýchané a nepochopiteľné. Ja som sem ale prišla ako vydatá žena s jedným dieťaťom a s druhým na ceste. To bola asi tá najvýhodnejšia pozícia, v akej som mohla byť, lebo manželstvo a deti sú hodnoty, ktoré si tu všetci ctia. Takže prvé 4 mesiace, čo sme tu boli, ma všetci v okolí spoznali ako ženu a matku, bola som zjavne tehotná, a tak, aj keď som išla niekde sama, všetkým bolo jasné, aký je môj rodinný stav. To sú tu veľmi dôležité veci. Neznamená to len, že ma nikdy žiadny muž neobťažoval, ale znamená to aj otvorené dvere do domov a rodín, znamená to úctu u obchodníkov na ulici alebo aj uvoľnené miesto v autobuse.
Len tak pre zaujímavosť, v našom tíme tu máme aj mladé manželské páry ešte bez detí, a tie sú často pod veľmi silným tlakom okolia a neustále sú im kladené otázky, prečo ešte nemaju deti a kedy vlastne chcú mať deti... Akoby im ľudia neverili, že sú naozaj manželia, kým nemajú spolu deti, akosi sa to dovtedy nepočíta. To, že my sme sem prišli v očakávaní druhého bábätka, bolo fajn aj v tom, že všetci naši noví priatelia boli zvedaví, bola to príležitosť na rozhovory, všetci nám chceli pomôcť, dať rady.Zároveň je to aj negatívna stránka - miestne ženy v našom okolí majú všetky veľa deti (5-7), a preto si myslia, že sú na deti odborníčky. Keď sa Samko narodil, dostávala som ( a teda ešte stále dostávam) spústu “skvelých” rád, čo a ako mám robiť. Bohu vďaka, Samko je moje druhé dieťa, takže už som veľa vecí vedela a nebrala som všetky ich rady vážne. Musim povedať, čo sa týka výchovy detí, príklad zo svojich susediek (a možno z Arabiek všeobecne) by som si veľmi nebrala. Asi vo všetkých kultúrach sú zásady a zvyky vo výchove detí niečo, čo sa mení veľmi ťažko a pomaly, lebo to podlieha všetkým možným tradíciám a žiaľ aj predsudkom a poverám. Je to pochopiteľné, lebo každá z nás, keď má prvé bábätko, väčšinou sa riadi podľa toho, čo počula a videla u svojej mamy. A tak sa všetky “múdrosti” prenášajú z generácie na generáciu. A k tomu islam je plný strachu a povier, kvôli ktorým ľudia robia mnoho pre nás nepochopiteľných vecí, len aby uchránili svoje bábätká pred niečím zlým. Toto je určite oblasť, v ktorej dúfam, že nás Pán bude používať, aby sme prinášali svetlo do rodín.

Aké je to byt kresťankou  v Jordánsku?
Tu v Ammane bývame v časti, ktorá sa volá Al-Ashrafia, čo je tradične kresťanská, pôvodne arménska štvrť. Len v našom najbližšom okolí je asi 5 rôznych kostolov alebo zborov, rôznych denominácií. A vlastne všetky veľké jordánske kresťanské rodiny majú svoje korene tu na Ashrafii. Takže byť kresťankou tu je niečo celkom normálne, všeobecne akceptované, nie je to žiadny problém. Často moslimovia, s ktorými sa stretávame, sú napodiv pomerne liberálni ľudia, ako to býva vždy vo veľkom hlavnom meste. Žijú tu všetci spoločne, poznajú (aspoň zbežne) vzajomné rozdiely, každý slávi svoje vlastné sviatky, ale nesnaží sa vyvolávať konflikty. Nikto tu nechce mať také problémy, ako sú v okolitých krajinách.

Čím ťa táto krajina upútala?  Čo obdivuješ, čo si vážiš na tejto kultúre?
 V súčasnosti je to hádam jediná arabská krajina tu na Blízkom Východe, ktorá je relatívne stabilná a nehrozí tu vojna. Asi aj vďaka tomu sa z Jordánska stalo také centrum, kde ľudia prídu, dostanú tu tréning, naučia sa jazyk a zvyknú si na arabskú kultúru. Mnohí potom idú ďalej, do okolitých arabských krajín. Aj naša organizácia tu má pomerne veľký tím, ktorý stále rastie, je to prosto dobré miesto na začiatok.
Čo nás v tejto kultúre asi oslovuje najviac, je orientácia na vzťahy, na ľudí. Naša západná kultúra je veľmi orientovaná na výkon, na plnenie úloh, presné plánovanie. Tu sú ľudia oveľa viac „easy going“, vždy majú čas porozprávať sa; návštevy sú dôležitá súčasť života a denného programu. Keď sme odtiaľto pricestovali v lete na Slovensko, zarážalo nás, ako sa ľudia všade ponáhľajú a že aj naši najbližší mali problém nájsť si pokojnú chvíľku na rozhovor len tak o živote.

Na čo si si nezvykla a asi ani nezvykneš v tejto kultúre? 
Čo sa mi tu nepáči, je asi hlavne neporiadok na uliciach a nedostatok vody a zelene. Arabi prosto nemajú v sebe prirodzenú starostlivosť o svoje okolie, o prostredie, v ktorom žijú. Odpadky odhadzujú všetci len tak na ulicu a keď sme sa niekedy snažili nejaké dieťa pre to zahriaknuť, len na nás nechápavo pozeralo. Oni nemajú príliš silný vzťah k prírode, takže tu nik nevytvára zeleň, ktorá je na Slovensku prirodzená. Rieky, lesy, lúky – to je niečo, čo nám tu veľmi chýba.

V čom by sme sa mohli poučiť od moslimov? Od kresťanov v Jordánsku?
 Arabi všeobecne sú veľmi horliví. Či už moslimovia alebo kresťania, vkladajú sa do svojho uctievania úplne a srdcom. Taktiež ich vzťah k rodine, rešpekt k rodičom a tradičným hodnotám.
Typický je ich dôraz na jednotu, silu spoločenstva a to, že ľudia nie sú nezávislé „indivíduá“; to je niečo, čo žiaľ, v našej západnej kresťanskej kultúre trochu zaniká. A čo mám ja najradšej na kresťanskej skupinke, do ktorej chodíme, sú určite chvály. Je to asi aj tým temperamentom, títo ľudia milujú hudbu a krásne spievajú a do chvál vedia naozaj vložiť celú dušu. Je to krásne.

Ako vyzerá tvoj deň? Týždeň? Ako si tu žijú deti?
Môj typický deň začína jazykovou školou, ktorú máme 5 dní v týždni, vždy ráno od 8 do 12 hod. Takže ráno musím vychystať seba a deti. Dorotka chodí do blízkej škôlky a Samko je s nami v škole v miestnosti pre bábätká. Zo začiatku bývali rána dosť ťažké, lebo predsa len deti sú ešte malé a nepáči sa im uponáhľané ráno, keď musíme všetko presne stíhať, aby sme nezmeškali. Zo školy ideme väčšinou domov, ja musím rýchlo niečo uvariť, nakŕmiť rodinu a uložiť deti, aby si oddýchli. V čase, keď deti spia, sa snažím niečo upratať alebo sa pripravujem do školy.
No a večer je čas návštev a stretnutí. Chodiť na návštevy je v tejto kultúre niečo veľmi dôležité, a preto aj my sa snažíme pravidelne navštevovať istý okruh ľudí, s ktorými budujeme vzťahy. V každom dome má dôležité miesto tzv. salón, vstupná miestnosť, kde sa prijímajú návštevy a pravidlo je, že domácnosť musí byť neustále pripravená prijať hostí a niečím ich pohostiť. My ale máme okrem návštev ešte 3 až 4 modlitebné stretnutia cez týždeň, na ktoré pravidelne chodíme. Niektoré sú s našou organizáciou, niektoré s miestnou katolíckou skupinkou Dobrá zvesť. Počas voľných dní sa snažíme vždy trochu vypadnúť z mesta za nejakou prírodou alebo na ihrisko.
Myslím, že pre naše deti je to niekedy dosť ťažké a nie vždy ich to baví. Dorotka mala obdobie, že nechcela nikam chodiť a vždy po škole chcela už ostať doma  a len tak sa hrať, takých dní bolo ale málo. Teraz sa to mení, asi si už zvykla na takýto životný štýl a našla si viac kamarátov. A asi je to aj tým, že sa dosť osmelila hovoriť po anglicky a trochu už aj po arabsky, takže sa vie viac dohovoriť a na návštevách sa necíti úplne mimo. Tešíme sa aj z toho, že sa viac odváži hrať s deťmi na ulici. Zo začiatku to úplne odmietala, čo bolo pochopiteľné, lebo bola jedna z menších a nevedela sa dohovoriť. Teraz s ňou ale niekedy ostaneme vonku a vie sa už pekne zahrať s dievčatami z okolia. Nenechávame ju ale samú, a ani ona sa na to ešte necíti. Sme tu ale jediní rodičia, ktorí sa niekedy hrajú s deťmi vonku. Zvyčajne sa deti všetkých vekových kategórií hrajú na uliciach len pod dozorom svojich starších súrodencov. Samko je ešte maličký, takže sa ešte nemá veľmi ako vyjadriť. Ale pretože chodí s nami takmer od narodenia do školy, kde trávi rána spolu s inými bábätkami, je zvyknutý na to, že sú stále okolo neho ľudia. Aj keď by som povedala, že je prirodzene skôr introvert.

Ako tu prežívaš osobný duchovný život?
Môj duchovný život trpí neustálym zápasom o čas, čo je asi normálne u každej matky s malými deťmi. Je veľmi ťažké nachádzať si špeciálny čas na modlitbu, ale naučila som sa akoby životnému štýlu okamžitej modlitby. Modlím sa okamžite, ako vidím potrebu alebo kedykoľvek mám voľnú chvíľku, napríklad pri kojení. Snažím sa tiež vždy začínať deň čítaním Sv. Písma, lebo viem, že ak sa mi to nepodarí ráno, už sa k tomu pravdepodobne za celý deň nedostanem. No a samozrejme stretávam Pána na všetkých možných modlitebných stretnutiach, hoci tam zvyčajne okolo mňa poskakujú moje deti...

Aký je váš rodinný život?
Celkovo sa snažíme žiť ako rodina veľmi otvorený život, pozývať často ľudí k nám, nechať ich nahliadnuť do nášho rodinného života. Je to dobré aj pre nás, lebo nás to núti vyhýbať sa zlému, aby sme nemali čo zakrývať. Vždy sa smejeme, keď upratujeme, že je dobre, že k nám chodia návštevy, aspoň kvôli nim vždy upraceme. A je to tak aj vo vzťahoch – ak chceme byť schopní prijímať iných ľudí a pomáhať im riešiť ich problémy, musíme mať najskôr vyriešené tie naše. A v tomto moslimskom svete je kresťanská rodina svetlom a svedectvom už len tým, že je...
Za tých 5 rokov, čo sme manželia, vytvorili sme si postupne viacero svojich rodinných zvykov a tradícií, máme svoje spôsoby slávenia sviatkov a snažíme sa aj spoločne prežívať liturgický rok Cirkvi. Je to niečo, čo si so sebou môžeme vždy odniesť, kdekoľvek nás Pán pošle. Páči sa nám to a aj pre deti je to skvelé, veľa sa tak učia o Biblii a živote Ježiša. A ak sa dá, pozývame na naše oslavy aj iných ľudí, našich priateľov; asi sa tak cítime „slávnostnejšie“ J.

V čom je podľa teba iný život ženy misionárky od bežnej ženy na Slovensku?
Myslím, že byť ženou misionárkou v princípe nie je až toľko iné od ženy na Slovensku. Veď všetci sme povolaní byť misionármi, nech sme kdekoľvek, a okrem toho my tu to slovo aj tak veľmi nepoužívame ( z bezpečnostných dôvodov ).
Podľa rebríčka hodnôt je tiež určite vyššie povolanie byť „manželkou a matkou“, a to mi Boh už veľakrát pripomenul. Je to taký vnútorný zápas a ja sa stále musím učiť neuprednostňovať svoju prácu, misie, pred svojou rodinou – tak ako každá iná žena, nie?
Možno v čom je môj život iný, je nedostatok stereotypu. Väčšina žien v mojej životnej situácii – s dvoma malými deťmi – trpí naopak prílišným stereotypom a má potrebu vyhľadávať stretnutia a aktivity pre seba a svoje deti. My máme tých aktivít, cestovania a spoznávania nových ľudí až príliš veľa. Takže napríklad, niekedy, keď máme voľno, sa všetci tešíme, keď môžeme aj len tak ostať doma a byť spolu.

Za rozhovor ďakuje Monika Ginzeriová