Žena bohatého muža

Mala som veľmi bohatého priateľa. Veľmi. Keď sme sa dali dokopy, netušila som, kým je. Hľadala som lásku, vzťah tak veľmi, ako ryba túži po vode. A keď som ju zacítila, vplávala som do nej. Až postupne som zistila, že je to úspešný, šikovný podnikateľ s tučnými kontami. Nepotešila som sa, skôr mi to nahnalo strach. Tušila som, že to prinesie problémy. A aj prinieslo. Vysoko postavení ľudia totiž  rozmýšľajú úplne ináč. Netvrdím, že zle, on nebol zlý, naopak – veľmi štedrý – finančne podporoval viacdetné rodiny, svojich súrodencov, nemocnice, cirkev, ... vytváral pracovné príležitosti pre množstvo ľudí. Ale už sa nevedel vžiť do môjho „chudobného stavu“ málo zarábajúcej učiteľky. Síce vedel, že sa mu nemôžem vyrovnať v hodnote darčekov ani vo výbere ubytovania na našich výletoch po zaujímavých mestách, ale v konkrétnych situáciách ma obvinil zo zlého vzťahu k rodičom len za to, že som im z cudziny nepriniesla žiaden darček – vraj by mi naň dal peniažky. Ale ja som si nemohla od neho pýtať ešte aj na toto, keď už i tak všetko ostatné hradil. A navyše u nás doma nebolo zvykom odvšadiaľ si čosi nosiť. A toto on nedokázal pochopiť. Nevnímal iný rozmer mojej lásky k nim – napríklad že mamičke pomáham v domácnosti, že som im kúpila nedávno vysávač, že im venujem čas na vyrozprávanie sa a pod.
Keď si Niekto (podľa vyšších spoločenských kritérií), nemôžeš si nakupovať oblečenie na trhoch u Číňanov, nemôžeš jesť v ľudových  reštauráciách, nemôžeš ani pred jeho priateľmi vysloviť želanie, že sa zájdeš pozrieť do kníhkupectva Lacné knihy, čo tam majú, nemôžeš hocikde hocičo vyrieknuť, servítku musíš držať v správnej ruke a pečivo jesť správnym spôsobom, počas jednej sezóny si nemôžeš obliecť dvakrát tie isté šaty – z môjho pohľadu samé obmedzenia. A bulvárnych novinárov máš non-stop za krkom. Dokonca mi dal lekcie o spôsobe vypínania svetla a o kladení uteráka na umývadlo ...A keď sme raz zaspali a nami objednaná sprievodkyňa po zámku na nás už hodinu čakala, čo mňa vohnalo do výčitiek svedomia a ľútosti voči nej, on to okomentoval: „Veď sme si ju zaplatili, počká, ideme ešte raňajkovať.“
Ako rýchlo náš vzťah začal, tak rýchlo aj skončil. Ukončil ho on 50-minútovým monológom o mojej povrchnosti a že on nechce patriť k 51%-tám rozvádzajúcich sa manželstiev. A napokon ma obvinil z toho, že som vraj išla po jeho peniazoch. To bola poriadna urážka s hlbokým zranením následne. Prvých 6 týždňov som nevedela, kto som a aká som. Nebyť jednej kamarátky, môjho spoločenstva a dvoch kňazov, ktorí to celé so mnou prebrali, by som asi skončila v depresii.
 Oveľa neskôr, keď sme na kurze angličtiny debatovali o téme peniaze, ženy nahlas snívali o bohatom partnerovi, na čo som sa ja zapojila do diskusie skepticky, že by som takého nikdy nechcela, lebo stratíš vlastnú identitu, uzavrieš sa do zlatej klietky. Je síce zo zlata, ale je to klietka. Veď ako by som mohla žiť v luxuse, keď okolo seba vidím toľko chudobných! Priatelia, rodičia, susedia nemajú takmer nič, ako by som si ja mohla vychutnávať super modernú vilu so 400 m2 ?! Žeby som mohla mnohých finančne podporovať?! Možno a možno aj nie. Čo ak ti bohatý muž sedí na prachoch a má neustálu fóbiu, že ho chcú okradnúť? Peniaze ti umožňujú žiť, ale spôsobujú aj samé starosti. Musíš ich správne investovať, chrániť ... ľudia ti závidia ... špehujú ťa ... a pôsobia ti na mozog. Mám pocit, že ma vynesú do výšok, kde ma môj charakter nemusí udržať.

(Dnes som 4 roky šťastne vydatá a on vraj stále čaká na tú pravú.) čitateľka