Sen o svetle

Pred troma rokmi uzrel svetlo sveta môj syn Bardiya – Emmanuel. Jeho prvé meno Bardiya poukazuje na jeho perzský pôvod vďaka mne – jeho otcovi. Narodil som sa v Iráne ako moslim, kde som aj vyrástol. To, že som nedal svojmu dieťaťu arabské meno podľa moslimskej tradície, ale perzské, svedčí o tom, ako málo som sa cítil byť udomácnený v náboženstve islamu. Moja manželka doplnila druhú polovicu mena – Emmanuel a zdôraznila ním hlboké zakorenenie v kresťanskej viere. Už pred svadbou som dal povolenie ku katolíckemu krstu našich budúcich detí. Avšak krátko pred Badiyovým krstom som pochyboval – dnes už môžem hovoriť o útokoch. Ale moja žena – Bohu vďaka – nepoľavila a vysvetľovala mi nezmyselnosť výchovy bez viery. Napokon som sa zúčastnil oslavy vigílie na Veľkú noc, kedy bol môjmu synkovi udelený krstom večný život. A sám som mu urobil na čielku krížik – z úcty k Ježišovi, o ktorého smrti na kríži som nikdy nepochyboval. (V islame sa obyčajne neverí v ukrižovanie proroka, lebo prorok nemôže zomrieť takou hanebnou smrťou.). Kto by to bol vtedy tušil, že ďalší rok, presne na Veľkú noc, Bardiyov- Emmanuelov otec prijme sviatosť krstu?
Ako rodina sme strávili spolu päť šťastných mesiacov. No zrazu prišiel deň, od ktorého ma môj chlapček mohol vidieť len cez sklo, ak vôbec ... Zosypalo sa na nás hrozné nešťastie. Mám si vziať život, premýšľal som, aby som zachránil dobré meno manželky a ušiel pred tou všetkou hanbou? Sedel som za mrežami, lebo som až príliš dôveroval jednému z mojich perzských priateľov. Poprosil ma, či by som mu mojím autom nepreviezol nejaký dôležitý náklad. A to, že bol v ňom plecniak so 7 kg surového ópia, som sa dozvedel až dosť neskoro. V panike som nevedel správne uvažovať, teda som neupovedomil políciu, lebo som jej nechcel vydať jedného z mojich krajanov. A týmto som sa sám vydal do rúk polícii.
Prvé dva týždne vyšetrovacieho zatknutia boli najhorším časom, ktorý sme spolu so ženou museli prestáť. Nemohli sme si vymeniť jediné slovíčko – prvýkrát v našom spoločnom živote. Po takomto šokovom zážitku a toľkých otvorených otázkach je to o to horkejšie. Bol som zúfalý a nevidel žiadnu budúcnosť pre seba ani rodinu. Ešte nikdy sa čosi podobné neprihodilo mojim príbuzným ani rodine mojej ženy. Nehovoriac o väzení. Bolo mi jasné, že práca, domácnosť, dobrá povesť sú za horami. Tiež som sa bál, že stratím manželku a dieťa. Toto bol najhlbší bod. A práve do takýchto hĺbok zostupuje Boh, aby nás odtiaľ zachránil.
Jeden zo spoluväzňov bol Afričan z Nigérie. Žiaľ, medzi jeho krajanmi, ktorí utekajú do Európy, je veľa obchodníkov s drogami. Ale tento priateľ, ako som ho nazval, bol úplne čistý, nevinne obvinený. To sa dalo vidieť aj vo výraze jeho tváre. Oči mu žiarili a išla z neho istota po celý deň. Ústa mal plné chválových piesní. Stal sa mojím záchranným anjelom v tejto zúfalej, temnej noci plnej zúfalstva. Stačila mi len jeho prítomnosť, neboli nutné slová, aby mi pripravil pôdu pre obrátenie. Na piaty deň môjho zadržania, keď moja žena zavalila Boha modlitbami, aby sa mi zjavil ako záchranca, o čom som vtedy samozrejme nemal ani potuchy, som konečne aspoň raz zaspal. A mal som sen. Inak zabúdam všetky sny, ale tento jeden mám jasný až dodnes pred očami:
Bol som vo vlasti. Príbuzní stáli zoskupení vo dvore a neodvážili sa vstúpiť do domu. Vysvetlili mi: „Zlý duch zhasol svetlo a nikto nemá odvahu ho zase zapáliť.“ Nato som zvolal hlasno meno Ježiš. A v tom momente sa zažalo svetlo krajšie než akékoľvek iné svetlo, aké som kedy videl.
Po prebudení som sa cítil byť naplnený radosťou. Odrazu mi bolo jasné, že existuje východisko a že ho má On – Ježiš. Každý deň som teda čítal Bibliu môjho afrického priateľa a učil sa  s ním chválové pesničky. Zúfalstvo sa vzdialilo odo mňa preč. Začal akoby nový život. Zatúžil som po krste, ktorým by som zvíťazil nad tým, čo sa už vlastne u mňa odohralo – už som zomrel s Kristom a s ním aj vstal.
Keď ma manželka smela prvýkrát navštíviť, skríkla už vo dverách: „Ježiš ťa odtiaľto dostane!“ A ako žasla, keď som s ňou okamžite súhlasil a prežehnal sa. Nasledujúce mesiace vo väzení boli pre nás ťažkou skúškou, ale niesla nás spoločná hlboká nádej, ktorá otvárala naše ústa pre chválu Bohu a naše oči pre rôzne zázraky, ktoré Pán konal.
Až do vynesenia rozsudku som strávil tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe a pri súdnom pojednávaní som dostal veľmi jemný ortieľ – odsúdili ma práve na tie tri mesiace. A po poslednom pojednávaní som mohol ísť domov ako slobodný - nevinný muž. Potom nasledovali ešte mnohé ťažkosti, ale Boh nás nimi previedol. A robí to dodnes.

Farshid
(Autor je členom komunity Um Gottes Willen – Kvôli Bohu - v Mödlingu, južne od Viedne) Preklad: -aje-