Od satanizmu k Ježišovi

Prvých 26 rokov môjho života bolo poznačených násilím, nenávisťou a strachom. Prvý boj o život sa odohral už v matkinom tele. Na interrupciu jej chýbali peniaze. Kvôli závislosti na drogách som prišla na svet v šiestich mesiacoch a nastúpila fáza môjho prvého odlúčenia v inkubátore, ktorý som len tak-tak prežila. V deň mojich štvrtých narodenín ma môj otčim prvýkrát sexuálne zneužil a tak ťažko zranil, že mi v nemocnici museli zobrať jeden vaječník a celú maternicu. Bohužiaľ, lekári verili zjavným klamstvám môjho otčima a nezasiahli. A preto smel tento muž, ktorého som bola nútená volať otec, na mne vykonávať sadistické kúsky až do mojich desiatich rokov.  Na dennom poriadku stálo zamkýnanie v pivnici, bitka, sexuálne zneužívanie, zlomeniny kostí a hlad. V šiestich rokoch som sa po prvý raz pokúsila o ukončenie života tak, že som vedome skočila pod auto. Ale vždy som to dotiahla len po nemocnicu – Boh nikdy nedovolil cestu až na cintorín.
Keď som mala desať, vyrazila mama – v drogovom opojení - môjho nevlastného otca z bytu. Ale sama sa nevedela postarať o sedem detí. Zo zúfalstva nás všetkých zamkla doma a zmizla. Mali sme taký hlad, že sme jedli dokonca drevo z nábytku a pracie prostriedky. Po tom, čo nás našli úrady, vyslané školou, musela som ísť na dva a pol mesiaca do nemocnice, kde som si zvykla opäť na normálnu stravu. Potom nás súrodencov rozdelili a ja som sa dostala so staršou sestrou do detského núdzového zariadenia SOS (v zahraničí – poznámka prekladateľa). Moja opatrovateľka sa cítila pri mne extrémne preťažená, takže traumy sa mi ešte zhoršili, a tak ma v dvanástich poslali prvýkrát na detskú psychiatriu. Odvtedy som bola 23 ráz na psychiatrii a pokúsila sa 40x o samovraždu – zakaždým asi z Božieho riadenia - neúspešne. Aj lekári vravievali o zázraku. Prežila som predávkovanie liekmi, prehltnutie žiletiek na holenie alebo bieliaci prostriedok obsahujúci chlór. Nenávisť k sebe samej bola u mňa bez hraníc. Jediné logické vysvetlenie všetkých udalostí som videla vtedy vo vlastnej nemožnosti, že som asi zlý človek. Zraňovala som sa všetkými možnými spôsobmi, nejedla som, nepila dlhé dni, že som sa prebrala až na psychiatrii. A aj keď som sa potom mala pár týždňov lepšie, nasledujúca katastrofa bola akoby už naprogramovaná, lebo bolo ľahšie uniesť telesnú bolesť ako duševnú.
V pätnástich rokoch som pocítila potrebu ísť na spoveď. Jedna veriaca opatrovateľka v SOS-domove ma zoznámila s kňazom istého kresťanského spoločenstva. On ma doviedol zopárkrát v nedeľu na ich stretnutia. Ľudia tam mi povedali, že Boh má so mnou veľký plán a Satan sa preto snaží zničiť ma. Vtedy som nedokázala veriť, že by Boh mohol mať záujem o takú osobu, akou som ja. Napriek tomu som chcela – ako aj iní – pozvať do života Ježiša. Ale neurobila som to s nutnou rozhodnosťou. Neuvedomila som si, že takéto rozhodnutie prinesie len vtedy zmenu, ak je človek ochotný nasledovať Boha s celým srdcom a bez kompromisov. Vzdialila som sa pomaly od spoločenstva a spoznala som nových priateľov v rámci niekoľkých začatých, no nikdy neukončených štúdií. A cez tento okruh známych som sa dostala do satanistickej sekty. Na začiatku vyzeralo všetko veľmi milo. Povedali mi, že Satan mi pomôže vysporiadať sa so životom a môže ma požehnať, ak mu dám život. Podobne, ako kresťania chvália Boha, my sme uctievali Satana. Časom sa ma snažili títo ľudia vychovať k poslušnosti cez drogy. Nútili ma zúčastňovať sa aktívne ceremónií a rituálov, pri ktorých tiekla krv zvierat i ľudská a na programe boli aj kliatby, poškodzovanie hrobov, zasväcovanie sa mŕtvym a tiež znásilňovanie nebolo cudzím slovom. Kto sa tomu bránil, bol uzamknutý a musel sa podrobiť niekoľkodňovému vymývaniu mozgu. A tomu, kto chcel odísť, sa pohrozilo smrťou. Utiekala som sa teda radšej k stále silnejším drogám, až som si začala pichať heroín.
Počas týchto rokov sa našla hŕstka ľudí z toho kresťanského spoločenstva, ktorí ma navštevovali na psychiatrii, keď som sa mala práve zle. A s jednou z priateliek som v decembri 2004 cestovala na víkend do istého kláštora. Zverila ma do opatery jednému kňazovi, ale keď sa ten za mňa modlil, takmer som sa udusila – tak silno zúril vo mne nepriateľ a jeho démoni. Vtedy som ešte netušila, koľké oslobodzovacie modlitby a boje budú potrebné, aby som sa úplne uzdravila.
Po tomto víkende som mala prvýkrát nádej, ale tá mi dlho nevydržala. Nasledovali ďalšie pokusy o samovraždu a ani z tej sekty a z drog som sa akosi nedostávala, hoci som udržiavala kontakt s kňazom a zažila prvý zázrak v tom kláštore. Ako som sedela v kaplnke a dívala sa na veľký drevený kríž, spozorovala som u osoby na kríži veľkú tržnú ranu na ruke, akoby si narezal žilu v mieste pulzu. Spýtala som sa kňaza, kto je ten samovrah na kríži. Vysvetlil mi, že ide o Ježiša, ale že on nespáchal samovraždu. Rez do dreva bol čerstvý. Kríž bol ešte pred opravou podľa katolíckej tradície v pôstnom období zahalený plátnom a keď ho odhalili, rez tam už nebol, zmizol. Týmto mi Ježiš ukázal, že On zomrel za každý môj pokus o samovraždu na kríži a že by rád uzdravil všetky moje duševné aj fyzické zranenia.
Keď ma 6.júna 2005 opäť zmlátil môj snúbenec - alkoholik, zase mi boli nablízku priatelia zo spomínaného kresťanského spoločenstva. Jedna z nich ma vzala v stave absolútneho napumpovania heroínom k sebe domov. Odvtedy som nevidela svojho snúbenca ani ľudí so sekty. Avšak môj starý život ma nepustil príliš rýchlo. Po odvykacej kúre nasledovala schovávačka pred starými „priateľmi“. Ježiš odo mňa žiadal vzdať sa všetkého a nasledovať ho. Musela som zničiť veľa CD-čok, oblečenie a predmety, ktoré pre mňa veľa znamenali. Všimla som si, že s každým krokom poslušnosti strácal Satan svoj vplyv a právo na môj život. A to sa netýkalo len vecí, ktoré som vlastnila. Minulé leto mi vyoperovali šesť hrčiek kožnej rakoviny. Môj vlastný otec, ktorý bol pre mňa taký dôležitý, zomrel presne na túto chorobu, keď som mala 14 rokov. Satan mi tie jazvy po operácii vždy nanovo pootváral, ale Ježiš sa postaral aj o nite, ktoré sa mali už po 2 týždňoch rozpustiť, ale ešte po 8 týždňoch boli tu a spôsobovali stále krvácanie rán. Po približne troch mesiacoch mi Ježiš tie rany úplne uzdravil a za jednu noc modlitieb bez stopy odstránil aj jazvy. Povedal mi, že nepriateľ sa bude o mňa pokúšať, ale že On je víťaz nad smrťou a nemám sa báť, ak sa znovu niekedy objaví hrčka. On vraj nedopustí, aby som zomrela na túto chorobu. A odvtedy odstránil bez operácie aj ďalšie dve hrčky.
Na Veľkú noc 2006 som sa ocitla opäť na uzavretom oddelení psychiatrie, kde som to chcela vzdať, lebo som si myslela, že cesta s Ježišom je príliš ťažká pre mňa a ja ju nezvládnem. Tu sa mi objavili na zápästiach ranky, stále sa prehlbujúce. Lekári mi neverili, že som si ich nespôsobila sama, preto všetko prehľadali, no nenašli nič, čím by som si ich mohla spôsobiť. Boli to stigmy. Ježiš bojoval za mňa, keď som ja nevládala. Bol mi tak veľmi nablízku, až som mohla niesť jeho znaky. Neskôr mi vysvetlil, že to bolo nutné, aby ma Zlý nemohol zabiť.
Boh ma vybavil rôznymi darmi Ducha a momentálne sa učím s nimi správne zaobchádzať. Raz som trávila sama čas v kostole, keď mi Ježiš dal dar hovorenia v jazykoch. Netušila som, o čo ide. Zaregistrovala som len teplo, keď sa Duch Svätý vo mne modlil. Nerozumela som tým slovám, čo mi vychádzali z úst. Až o dva týždne mi kresťania vysvetlili, že ide o dar jazykov. Boh mi umožňuje pohľad do duchovného sveta a učí ma správne používať charizmy, napr. dar proroctva. Pritom však požaduje odo mňa stopercentnú poslušnosť. A tá je predpokladom, aby mohol urobiť s mojím životom to, čo plánuje. Sľúbil mi celkové uzdravenie, ale ponechá mi spomienky na tie hrôzostrašné udalosti, aby som vedela pomáhať iným ľuďom. Ale k tomu ešte povedia dlhá cesta. Na pár rokov ma „umiestnil“ do novej rodiny, aby som spolu s ním mohla nanovo prežiť jednotlivé fázy detstva. V nej túži liečiť všetky tie psychické a telesné poruchy. Boh opravuje môj imunitný systém, lieči astmu a mnohé alergie a sľúbil mi, že dá do poriadku aj moje podbruško. Priateľka, ktorá sa ma ujala 6.6.2005, sa stala mojou novou mamou a jej manžel mojím otcom. Učím sa, čo to znamená dôverovať, čo je to cítiť sa v bezpečí a ako sa asi cíti človek doma, v skutočnom domove. Po prvýkrát v mojom živote viem, čo to je byť milovaný – mojimi novými rodičmi a Bohom. A táto láska oslobodzuje a časom premôže aj všetky moje strachy.
Nepriateľ vraj neprestane vyvíjať ataky na mňa, ale Ježiš ma učí bojovať a hľadieť na neho v každej životnej fáze ako na víťaza. Dokáže ma zachrániť z každej situácie, nech vyzerá, ako vyzerá. Som toho živým dôkazom, hoci stojím len na začiatku.

(Autorka si neželala uviesť meno. Niektoré z redakcie poznáme jej novú rodinu, ktorej sa v januári narodil vlastný chlapček, takže táto 27-ročná žena má súrodenca, s ktorým „vyrastá“. Svedectvo jej pomohol napísať a upraviť náš priateľ – jej nový otec. Mô