Obraz Boha – základ, ku ktorému sa treba dopátrať

     Slovko „veriaci“ už dnes neznamená to isté, čo pred niekoľkými desaťročiami. Krátko po „nežnej revolúcii“ sme sa otvorili svetu – nielen materiálne, ale aj duchovne - a už tu nie sú len kresťanské cirkvi, ale aj rôzne východné náboženstvá i viaceré sekty.
     Dnes sa za „spirituálnych“ – „duchovných“ ľudí označia rovnako kresťania, ako aj príslušníci hnutia „New Age“. Takže, keď sa spýtame, či je niekto veriaci, ešte nám to nič nehovorí o jeho konkrétnej predstave Boha – ako vyzerá, aké má vlastnosti, čo robí, či niečo cíti, či je možné mať s ním vzťah a pod.
     Hlad po duchovných veciach tu teda je, dokonca narastá. Na jednej strane by nás  mohlo potešiť, že svet sa „zduchovňuje“, ale je to skutočne tak?                                                           
     Nejde o novinku. Túžba človeka po duchovných veciach tu bola vždy a je vlastná každému človeku. Rozhodujúce však je:
 „V koho alebo v čo verím?“ Aj sv. Pavol na to poukazuje u Aténčanov: „...búril sa v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu“ (Sk 17,16).
     Nie je jedno, aký máme obraz, predstavu Boha. Podľa svojich obrazov totiž žijeme – myslíme, cítime a správame sa. Ak verím, že Boh ma nejako vopred „naprogramoval“ (čo je veľmi podobné Freudovmu determinizmu), potom sa ani nebudem pokúšať používať svoj zdravý rozum a slobodnú vôľu. Ak je môj Boh bohom výkonu, ktorý odo mňa vyžaduje stále viac a stále perfektnejšie výkony, tak ma takýto životný štýl časom dovedie k sebazničeniu. Ak verím v boha, ktorý trestá a posiela do pekla, tak svoj život prežívam v ustavičnom strachu. Ak verím v boha, ktorý je veľmi ďaleko a v podstate sa o mňa nezaujíma, prežívam svoj život v opustenosti. Ak verím len v nejakú neosobnú energiu, ochudobňujem sa o úžasný vzťah lásky, ktorý mi prišiel ponúknuť Ježiš. A mohli by sme pokračovať ďalej – dnes sa nám ponúka množstvo novodobých falošných bohov a náboženstiev – snáď najpočetnejšie sú tie, ktoré nám nahovárajú, že zachrániť sa môžeme aj sami, vlastnou snahou a dokonalosťou.
Keď to takto vidíme napísané, možno sa nám zdá, že nám je to predsa jasné – poznali sme milujúceho a dobrého Boha a v toho veríme.
      Ale prečo sa potom v niektorých situáciách správame tak, akoby sme o milujúcom Bohu nikdy nepočuli? Často nás prezradia naše city, naše choroby, „skratkovité“ správanie, prípadne nás usvedčia ľudia z nášho najbližšieho okolia...
     Korene našich predstáv ležia totiž hlboko, skutočne až v podvedomí a nevedomí. Tvarovali sa roky – výchovou, prostredím, skúsenosťami, zážitkami a pod. A hoci spoznáme pravého Boha, tak ako nám ho zjavuje Písmo, nie sme okamžite uzdravení zo všetkých falošných predstáv a nesprávnych vzorcov správania. Je to proces - celoživotný. Sme stále na ceste poznávania Pána takého, aký skutočne je. Nie je dôležité, ako my budeme šikovní a ako rýchlo budeme pracovať na svojej spáse. Omnoho dôležitejšie je ostať otvorený, dôverujúci ako dieťa a dovoliť, aby Pán sám menil naše zmýšľanie, postoje, city i správanie. Toto je jeden z najpodstatnejších znakov, ktorý odlišuje kresťanstvo od tzv. samospasiteľných náboženstiev, v ktorých je hlavná aktivita nie na Bohu, ale na človeku.
     Ísť na koreň znamená teda – preskúmať, aký je môj obraz Boha. A neprestávať. Nedať sa znechutiť v poznávaní seba a Boha. Bude to stáť dosť energie, niekedy sa nám to môže javiť ako ohrozujúce – lepšie by nám bolo v našich „istotách“. Inokedy nás bude premáhať lenivosť a radšej by sme ostali v našej priemernosti, než aby sme sa štverali k duchovným métam. Písmo nás však pobáda k vytrvalosti. A s ňou je spojených množstvo prisľúbení...

Jana Kunová – psychológ