Svetové náboženstvá

Čomu to vlastne verím? Čo je to viera? Prečo som práve ja kresťankou? Je to len preto, že som sa narodila v kresťanskej krajine, v katolíckej rodine? Alebo preto, že som stretla pár kresťanov, ktorí mi príkladom svojho života ukázali Boha? A čo keby som sa narodila v Indii, v Číne či v Saudskej Arábii? Čomu by som verila? Bola by som spasená aj ako hinduistka, budhistka či moslimka? Ako to všetko vlastne je? Keď je tu len jeden Boh, prečo je toľko náboženstiev? A navyše, keď je ten Boh dobrý, prečo sa ľudia, veriaci v dobrého a spravodlivého Boha, medzi sebou nechápu a vládne tam skôr nevraživosť až nepriateľstvo? Sú to ťažké otázky a nepoznám na ne jasné odpovede.  Osobne však verím, že Boh sa zjavuje a hovorí aj k ľuďom iných vierovyznaní a častokrát sa máme od nich čo naučiť.
V dnešnom svete sa veľa hovorí o tolerancii a rovnosti. A pritom sa tieto často jednou či druhou stranou zneužívajú na presadzovanie vlastných záujmov alebo sú len maskou ľahostajnosti. V mene demokracie, ale hlavne zo strachu z možnosti obvinenia z diskriminácie často nedokážeme priamo hovoriť o tom, v čo veríme. Opakom naopak býva nevraživosť a strach voči všetkému „cudziemu“, spôsobený hlavne nevedomosťou a nepoznaním. V tomto si asi všetci potrebujeme spytovať svoje svedomie.
Základom skutočnej tolerancie je vedomie, kto som ja a kto je ten druhý. V čo a prečo verím ja a v čo verí on. K vzájomnému obohateniu potom už len stačí otvorenosť k dialógu s úprimnou ochotou počúvať, ale tiež s rozvahou, ale jasne komunikovať svoj postoj.
S cieľom prispieť trošku k potrebnému poznaniu ponúkame stručný prehľad hlavných svetových náboženstiev. Uvedomujeme si, že v takomto malom priestore je takmer nemožné preniknúť do stáročiami formovanej a žitej spirituality jednotlivých duchovných ciest, a navyše ich podať jasne a komplexne. Určite sa nevyhneme strohosti či úsečnosti. Pokúšame sa skôr len o také prvé nakuknutie do ich sveta. Ak vás to zaujme, mnohé knihy či internet ponúkajú dostatočný priestor na ďalšie poznávanie.

Hinduizmus


Náš prehľad začneme vo svete hinduizmu, čo je vlastne súborné označenie pre veľké množstvo náboženských a filozofických smerov, zvyklostí a tradícií. Vyznáva ho takmer jedna miliarda ľudí, hlavne v Indii a v Nepále, ale i v Bangladéši, Pakistane a na Srí Lanke. Jeho pôvod siaha až do doby predhistorickej, nemá však konkrétneho zakladateľa. Je to veľmi rôznorodé, otvorené a tolerantné náboženstvo, ktoré nemá žiadne štandardné dogmy. Príslušníkom hinduizmu sa človek stáva narodením a možno povedať, že hinduista je ten, kto uznáva védy ako kánonickú zbierku hinduistického zjavenia a uznáva sociálny poriadok, ktorý je charakterizovaný kastami. Vedeli ste, že védy sú najstaršie duchovné a náboženské spisy na svete? Majú asi 5000 rokov. Postupom času sa príslušnosť ku kaste spojila s náukou o karme a znovuzrodení (reinkarnácií). Hinduizmus tvrdí, že všetko súčasné utrpenie je vo všetkom a úplne zaslúžené, je splácaním osobnej karmy, čo je súčet všetkých skutkov urobených v minulých životoch. Všetko súčasné zlo bude presne splácané vo forme utrpenia v budúcich životoch. Vznik a pôvod kást nie je jednoznačne vysvetlený. Prvá zmienka o nich je v Rgvéde, texte z obdobia medzi 16. a 12. storočím pred Kristom. Ich mýtický pôvod sa spája so stvorením prvého človeka. Boh Brahma z jeho častí vytvoril ďalších. Z hlavy vznikli brahmani alebo svätí muži. Jedine oni mali právo vykonávať náboženské rituály. Z rúk vznikli vládcovia a bojovníci – kšátrijovia, z nôh vajšjovia, kasta stredného stavu, čo sú hlavne roľníci, mešťania a obchodníci, a napokon z chodidiel kasta služobníctva - šudrovia. Všetky tri vyššie kasty môžu študovať védy, len štvrtá kasta je z toho vylúčená. Tieto základné kasty však nestačili a vzápätí sa delili na ďalšie, hlavne podľa profesie. Najhorší je však stav bez kasty, tzv. nedotknuteľní.
Hindovia uctievajú mnoho bohov alebo ich vtelení. Jedným z nich je Šiva, krutá postava reprezentujúca kreatívnu i deštruktívnu stránku božskosti ako aj ideál jogínskej meditácie. Boh Višna sa už mnohokrát vtelil, aby priniesol ľudstvu posolstvo o spáse. Medzi jeho inkarnácie patrí aj Krišna, impulzívna, násilná a erotická postava. Celý komplex bohov je považovaný za prejavy najvyššieho bytia - boha menom Brahma, ktorý aj stvoril svet.
Konečným naplnením zmyslu života je podľa hinduizmu spása (mókša), ktorá spočíva v oslobodení sa od reinkarnácií. Z histórie sú známe tri cesty k oslobodeniu: cesta skutkov - je najnižšia cesta, druhá je cesta poznania – nejde ale o poznanie logicko-pojmové, toto poznanie sa naopak musí uskutočniť existenciálne, v celom tele. Tomu napomáha jóga, metodické úsilie, ktoré vedie k zjednoteniu s najvyšším. Tretia je cesta láskyplnej oddanosti, ktorá je obľúbená u ľudu. Ide tu o túžbu dospieť do rúk najvyššej bytosti a zjednotiť sa s ňou.
Väčšina hinduistov si myslí, že má pred sebou ešte mnohé inkarnácie, než sa im podarí dosiahnuť konečné spasenie. Tým, ako človek vekom zreje, môže sa dostať bližšie k ideálu plného zrieknutia sa vlastnej osobnosti. Hindovia sa snažia neustále si zachovávať vedomie iluzórnosti tohto sveta, a preto stále viac zavrhujú všetky formy materiálneho, emocionálneho, ba aj duchovného úžitku a akéhokoľvek spôsobu vlastnenia týchto vecí. Nemajú ani potrebu obracať iných na svoju vieru.
Hinduizmus sa neuzatvára do seba, ale neustálym pripomínaním, že aj naša myseľ je svetovou ilúziou, nás núti, aby sme zostali otvorení k tomu, čo leží za mysľou a svetom, v ktorom žije.
Kastový systém bol oficiálne zrušený ústavou z roku 1950, ale veľa sa v tomto ohľade nezmenilo. Moderní hindovia, ako bol Mahátmá Gándhí, sa celý život zasadzovali o zlepšenie situácie ľudí stojacich mimo kasty – hovoril im haridžanovia - Božie deti. Základné piliere hinduizmu však nie je možno odstrániť, lebo slúžia porozumeniu životu v hinduistickom pohľade. Väzba na védy a na kasty tvorí základné piliere hinduizmu.

Budhizmus


Sme na ďalšej zastávke na našej ceste naprieč svetovými náboženstvami. Vlastne by sme sa tu nemali veľmi zdržiavať - Budhizmus totiž prísne vzaté nie je náboženstvom. Z jednoduchého dôvodu - nemá totiž boha. Pojednáva však o spáse človeka a o zmysle utrpenia svojím veľmi originálnym spôsobom. Zakladateľom je Sidhárta (Budha), narodený v kráľovskom paláci v Indii v šiestom storočí pred Kristom. Žil pomerne bezstarostne, utopený v bohatstve až do času, kým na jednej vychádzke nestretol ťažko chorého starca. Po tejto skúsenosti s utrpením sa rozhodol hľadať pravdu v pustovníckom spôsobe života. Stretáva sa s mnohými učeniami, ktoré odmietali väzenie kastového systému; študoval ich filozofie, no napokon sa rozhodol pre vlastnú cestu. Svoje nové učenie sprostredkováva pomocou kázaní, známych ako tzv. štyri vznešené pravdy, ktoré sú bázou všetkých foriem budhizmu. V princípe dávajú odpoveď na štyri základné otázky: 1. Ako zakúšame svoju existenciu? 2. Čo je príčinou tejto skúsenosti? 3. Je možné z tejto skúsenosti uniknúť? 4. V čom je cesta oslobodenia?
Odpoveďou na prvú otázku je, že celý život je utrpením. Príčinou tejto skúsenosti je to, že človek je pútaný k tomuto svetu cez tzv. „faktory existencie“ (skandha): telesnosť, cítenie, vnímanie a pojmy, psychické tvorivé sily a činnosti, a tiež vedomie a spôsoby poznania. Materiálny svet je však len ilúziou, ba aj vlastné ego je len zdanlivé. Naše túžby nás môžu len zraňovať, pretože jedného dňa sa ich budeme musieť zrieknuť. Na tretiu otázku však má pozitívnu odpoveď- z tohto cyklu utrpenia sa dá uniknúť. V čom je tá cesta? Ak sa nám podarí odpútať sa od tohto sveta i nášho ega, ktoré utrpenie spôsobuje, dosiahneme stav nirvány (vyhasnutie plameňa). Nejde však o stav večnej blaženosti, ako ho poznáme z kresťanstva, ale o stratu akéhokoľvek utrpenia. K oslobodeniu v budhizme nie je potrebný boh. Oslobodenie  je len otázkou vlastného úsilia a znamená vymanenie sa z kolobehu života a smrti, opakujúcej sa série reinkarnácií. S hriechmi sa budhisti neobracajú na boha, ľútosť nie je postačujúcou podmienkou odpustenia, ale skôr prostriedkom na očistenie srdca.
Významným aspektom budhizmu je morálka. Budha vytvoril pravidlá pre všetkých jeho stúpencov: upustiť od zabíjania, nebrať, čo nám nie je dávané, zdržať sa nesprávneho sexuálneho konania, vyhýbať sa lži, vyvarovať sa omamných prostriedkov. Cestu, vedúcu k oslobodeniu, Budha popísal v tzv. ušľachtilej osemdielnej ceste: „pravé pochopenie, pravé myslenie, pravá reč, pravé konanie, pravý život, pravé úsilie, pravá bdelosť a pravé sústredenie". On i jeho učeníci napísali množstvo spisov vyjadrujúcich sa k mnohým otázkam vtedajšieho života, napr. ako dosiahnuť šťastie v tomto živote, čo robiť pre lepšie znovuzrodenie, ako si udržať šťastný partnerský život v tomto i nasledovnom živote, ako si zachovať priateľov či vybudovať bohatstvo na zemi.
Dnešný budhizmus možno rozdeliť na štyri veľké vetvy. Théraváda je najstaršou školou, rozšírená je najmä na Srí Lanke a v zadnej Indii. Hinajána je vetvou, ktorá kladie dôraz na morálne otázky života. Stúpenci mahajánového budhizmu sa usilujú ísť cestou bodhisatvy - cestou k dokonalosti prostredníctvom vlastného úsilia. Tibetský budhizmus kladie dôraz na prácu s energiami a čítanie posvätných textov, tantier. Niektoré z vetiev upúšťajú od ateizmu a zavádzajú nové systémy božstiev a polobožstiev. V súčasnosti sa k budhizmu hlási 230-500 miliónov ľudí. Najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia sa budhizmus stal aj na Západe neobyčajne populárnym. Osobne v tom vnímam veľký hlad človeka po duchovnej potrave (Človek nežije len z chleba - Dt 8,3.). Ani život veľkomiest, ani bohatstvo, ani vedecký pokrok neuhasil v človeku veľkú túžbu po návrate.

Islam


„Nie je Boha okrem Boha a Mohamed je jeho prorok." Tak sa dá zhrnúť základné posolstvo, ktoré dostal na prelome rokov 609 a 610 n.l. Mohamed počas svojho povolania. Podľa tradície obsah prorokovho zjavenia je zachytený v posvätnej knihe moslimov, Koráne. Viete, že obsah stoštrnástich súr, z ktorých sa Korán skladá, nám kresťanom pripomína naše Písmo? Poďme poporiadku. Slovo islam poukazuje na pokoj, ktorý pochádza z podriadenia sa Bohu. Mohamed nie je uctievaný, úcta patrí len Bohu. Islamský Boh Alláh je všemohúcim stvoriteľom a sudcom tohto sveta. Je tvorcom zákona tohto sveta. Zlo však v islame nenachádzame, existuje len odpor proti Božiemu poriadku. Moslim v preklade znamená ten, čo plní Boží zákon. Moslimovia poukazujú na spoločného praotca, predka židov i moslimov, Abraháma. Jeho život je príkladom odovzdanosti do Božej vôle a odmietnutia modloslužby.
Allah je milosrdný, ale toto milosrdenstvo sa prejavuje hlavne v tom, že posielal svojich poslov, ktorí ohlasovali pravdu o tom, že človek je povinný žiť podľa Alahových nariadení. Podľa islamu je v moci každého človeka, aby žil podľa vôle Boha; od toho tiež závisí jeho spása. Preto človek nepotrebuje spasiteľa, zbožný život je otázkou dodržiavania rôznych predpisov, a teda vecou vôle.
A sme pri Ježišovi. Podľa Mohameda Boh by sa nikdy neponížil tým, že by nadobudol podobu ľudského tela, a preto moslimovia odmietajú uznať Ježiša za Božieho Syna. Avšak Ježiš v Koráne figuruje ako prorok. Moslimovia majú vo veľkej úcte jeho panenskú matku Máriu. Možno viete, že v tureckom Efeze sa nachádza údajný hrob Panny Márie, ktorý je významným pútnickým miestom nielen pre kresťanov, ale aj moslimov. Tak či onak taube („pokánie")môže rýchlo zmeniť zlého človeka na cnostného, čo ho spasí.
Prorok Mohamed je pre islam dovŕšením zjavenia, je pečaťou všetkých prorokov. Viera moslima sa prejavuje dodržiavaním náboženských predpisov, islamského práva šaría a džihádom - snahou o podrobenie sveta pod zákon jediného Boha. Základné povinnosti moslima zhrnul už Mohamed, je to päť základných pilierov: 1. vyznanie viery, 2. rituálna modlitba päťkrát denne v určitom čase, 3. almužna, 4. pôst počas ramadánu, 5. púť do Mekky aspoň raz za život.
Existuje mnoho denominácií či vetiev islamu, ktoré sa odlišujú teológiou, či náhľadom na veci spravovania sveta, pričom základ majú rovnaký. Hlavné z nich sú Šíti a Sunniti. Kým Šíti veria, že náboženskí vodcovia by mali byť zároveň politickými vládcami, Sunniti hlásajú, že tieto dve skutočnosti je nutné oddeliť. Súfizmus je považovaný skôr za mystickú vetvu islamu, ktorá vyučuje ceste sebaumŕtvovania, čo vrcholí v zjednotení s Bohom.
Spolužitie medzi kresťanmi a moslimami naráža od vekov na mnohé problémy. Ale zmierenie nie je možné bez vzájomnej pokory. Je nám známe, že populácia moslimov v západnej Európe rastie. V súčasnosti sa k islamu hlási niečo medzi 900 miliónmi a 1,5 miliardy ľudí. Len 18% z nich žije v arabskom svete, 20% v subsaharskej Afrike, asi 30% v južnej Ázii (Pakistan, India, Bangladéš, Indonézia). Významné moslimské populácie žijú aj v Číne, Európe a centrálnej Ázii a v Rusku. Sú významnou skupinou obyvateľstva, na prvý pohľad ľahko rozoznateľnou. A viete prečo? Pretože oni žijú nábožný život, ich viera sa na nich prejavuje aj navonok! Ja sám som stretol na jednej škole v Rakúsku moslimku, ako kľačala okolo obeda na schodoch a modlila sa. Pre nás zvláštne, vieš si predstaviť seba, ako sa modlíš na verejnosti? My kresťania sa v Európe stávame menšinou. A navyše, moderná spoločnosť nám vsugerovala, že viera je len našou súkromnou záležitosťou, niečím, čo nepatrí na verejnosť. Niekedy sme takí utiahnutí, ako keby sme sa za nášho Pána Ježiša Krista hanbili. Aj moslimskí veriaci nám v tomto môžu pomôcť otvoriť oči.

Judaizmus


Historické základy kresťanstva a islamu čerpajú aj zo základov a dejín judaizmu, náboženstva a kultúry židovského národa. Odhad svetovej židovskej populácie je medzi 12-17 miliónmi. Kto je vlastne židom? Vieme, že židia svoj pôvod odvodzujú od Abraháma a Jakuba, dávnych patriarchov, ktorých si Boh vyvolil, aby sa stali otcami mocného a početného národa. Podľa tohto sú židia vyvoleným národom, Písmo nám však ukazuje, že Jahve bol na strane svojho ľudu iba vtedy, ak sa bezpodmienečne zriekli modiel a cudzích bohov.
Na Vianoce si mnohí z nás položia do okien Menoru, sedemramenný svietnik, málokto však pozná zmysel tohto symbolu. Sviečky predstavujú národy sveta. Prostredná sviečka je Izrael, ľud, ktorého povolal Boh-Jahve, aby bol svetlom medzi národmi, národom, ktorý uctieva jediného a pravého Boha a zvestuje toto svetlo iným.
Bibliou judaizmu je Tenach. Jeho základným jadrom je päť kníh Mojžišových (Pentateuch, Tóra), potom knihy prorocké a knihy poučné (dohromady predstavuje Tenach väčšinu nášho Starého Zákona).
Druhou významnou zložkou židovskej viery je Talmud. Pozostáva z mnohých spisov, predpisov viery a zákonov. Židia veria, že veľká časť týchto predpisov pochádza od Mojžiša, ktorému ich oznámil Boh na hore Sinaj, no neboli zaznamenané v Tóre, ale ústne tradované a až neskôr, v období prenasledovania v prvých storočiach po Kristovi, ich rabíni spísali do podoby Talmudu. Preto sa im hovorí aj ústna Tóra.
A kto vlastne sú rabíni? Po vypálení Jeruzalema a zničení chrámu Rimanmi boli židovskí obyvatelia Judey odvedení do otroctva, tentokrát rímskeho alebo vysťahovaní. Dejiny judaizmu sa tak začali písať v množstve diaspór. Náboženský život sústredený okolo starozákonných prorokov a levitov vystriedal život pod autoritou rabína - znalca písma, učiteľa zákona, duchovného vodcu. Dnes plní osoba rabína aj „modernejšie" funkcie: je osobným poradcom veriacich, reprezentuje komunitu smerom navonok. Rabíni nikdy neboli pokladaní za prostredníka medzi Bohom a človekom.
Dnešné židovstvo nie je vnútorne jednotné, pozostáva z rôznych prúdov, ktoré sa líšia postojom k príkazom a zákazom Tóry i Talmudu, tradíciám, spôsobom prežívania náboženstva v modernom svete i v odpovedi na otázku, čo vlastne znamená byť židom. Niektoré prúdy (progresívne alebo reformované) majú liberálnejší pohľad na židovský zákon; na opačnom konci máme tradicionalistické a ortodoxné, ktoré kladú dôraz na striktné dodržiavanie kánonu i tradície. Chasidská vetva judaizmu je mystická.
Aký je teda Boh v judaizme? Ako môžeme opísať Boha, ktorý sa zjavil Abrahámovi, Boha, ktorý utvoril mocný národ, ktorý si zachoval svoju monoteistickú vieru až podnes? Je to mocný a spravodlivý vládca, ktorého hnevá ľudská skazenosť. Emócie mu teda nie sú cudzie, ba naopak - proroci opisujú jeho smútok i radosť. Je milosrdným a milujúcim osloboditeľom k tým, ktorí sa k nemu obrátia, a z tejto možnosti návratu nie sú vyňatí ani najhlbší hriešnici. V judaizme však nie je veľký dôraz na osobnú spásu, napriek istej neprístupnosti Boha vyplývajúcej z jeho vyvýšenosti, je možné mať s ním vzťah. Židia tiež veria, že Boh odmení tých, ktorí dodržiavajú jeho prikázania a potrestá tých, ktorí ich porušujú. Duša je pri narodení čistá. Človek prichádza na svet s „yetzer ha’tov”, sklonom činiť dobro, a s „yetzer ha’ra”, sklonom činiť zlo. Má tak slobodnú vôľu a môže si vybrať cestu životom, akú sám chce. Človek môže odčiniť svoje hriechy. Veria tiež v zmŕtvychvstanie, vo vek spásy a čakajú na spasiteľa, ktorý príde.  Existuje však aj biblické náboženské hnutie, mesiánski židia, ktorí prijali Ježiša Nazaretského (Yeshua) ako židovského mesiáša Izraela, o ktorom hovorí židovský zákon a proroci. Samotnou židovskou komunitou sú však považovaní za sektu, za „bývalých židov”.
Na rozdiel od niektorých východných náboženstiev judaizmus považuje materiálny svet za skutočný a dobrý, človek je jeho pánom, no najmä správcom. Pre židov sú veľké i malé dejiny ukážkou pôsobenia Boha, ich štúdiu venujú preto množstvo času a usilujú sa pochopiť ich zmysel a uchopiť Božie posolstvo v nich.
Každý, kto mal aspoň raz v rukách naše  Sväté Písmo, vie, že jeho „najhrubšou" časťou je Starý Zákon. Cirkev ho považuje za rovnoprávnu časť zjavenia, teda možno sa z neho „dočítať", aký náš Pán je k nám ľuďom, ako k nám volá a miluje nás, rovnako, ako aj z Nového Zákona. Podľa nás po starozákonnej ére prichádza Ježiš, náš Pán, ktorý vyrastá a káže v židovskom prostredí. Ba aj apoštoli a prví kresťania mali zmätok v tom, či sú stále židmi alebo nie...,ale to už sme v kresťanstve. Tieto skutočnosti nám nedovoľujú pristupovať k judaizmu inak, než s úctou a pokorou. Veríme vlastne v jediného Boha! Dá sa teda povedať, že tisíc alebo dvetisíc rokov pred Kristom kresťanstvo i judaizmus boli jediným náboženstvom. Náboženstvom, ktoré je o vykúpení z otroctva. O spáse v nebeskom kráľovstve, ktoré príde.

Kresťanstvo


V čo veríme my, kresťania? Neviem si pomôcť, ale táto časť bude asi osobnejšia.
Kresťanstvo vzniklo pôvodne ako „židovská sekta”. Štatistika z roku 2001 hovorí o 2,1 miliarde kresťanov na svete. Základom kresťanstva je viera v jediného transcendentného, teda všetko presahujúceho Boha. Kresťan však tiež verí, že Ježiš Kristus, ktorý za nás všetkých zomrel na kríži, bol pochovaný, ale na tretí deň bol Otcom vzkriesený z mŕtvych, je Spasiteľ, teda ten, kto každého jedného z nás zachraňuje z moci smrti a hriechu, ku ktorému sme náchylní. Tento Ježiš je Synom Božím, ktorý tým, ktorí v neho uverili, dáva svojho svätého Ducha a účasť na svojom živote. Pritom Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý sú jedno (vec nám ľuďom rozumom ťažko pochopiteľná). Viera a krst v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého sú podmienkou začlenenia do spoločenstva kresťanov, do cirkvi.
Kresťanstvo neverí v samovykúpenie akýmikoľvek dobrými skutkami. Pre mňa osobne je toto nádherným Božím plánom a darom pre nás. Spásu nám Boh ponúka zadarmo, aby sa nikto nemohol vyvyšovať v tom, že si „nebo zaslúžil sám”. Zároveň nás však tento dar Božej lásky má motivovať ku konaniu dobrých skutkov a byť tak nástrojom lásky v Jeho rukách.
Ef 2, 8-10 „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.”
V týchto bodoch sa zhodujú kresťanské cirkvi protestantské, evanjelikálne, letničné, pravoslávna aj katolícka cirkev. Zhodným je tiež náš pohľad na Starý a Nový zákon ako základné pramene viery, krst ako cestu k začleneniu sa do cirkvi a podielu na spáse, a vieru ako nevyhnutnú odpoveď človeka na Božie zjavenie.
Medzi kresťanov sa neradia niektoré skupiny, ktoré majú síce kresťanstvo v názve, ale buď neuznávajú Ježiša ako jediného Mesiáša a Syna Božieho (Moonova sekta), alebo prijímajú aj iné zjavenie než biblické (mormoni, čiže Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní), prípadne majú svojrázny preklad a výklad Biblie a nemajú vieru v božstvo Ježiša a teda ani v Trojicu (svedkovia Jehovovi).
Kresťanstvo je osobná životná cesta a tiež stály prameň poznávania Boha, ktorý k nám stále hovorí skrze svojho Ducha a volá nás do blízkeho vzťahu s ním. Pozná všetky zákutia našich sŕdc a lepšie, než ich poznáme my sami, (aj vás to občas desí?), a napriek tomu má stále pre nás otvorenú náruč. Dokážeme k nemu prikročiť a čerpať z jeho lásky, nechať sa premieňať?  Pre mňa osobne to je občas dosť dlhý a náročný krok, ale keď som ho dokázala spraviť, vždy sa oplatil.
Kresťanská viera by teda nemala byť len akési utvorené osobné presvedčenie, ale odpoveď človeka na Božie slovo, odovzdané Duchom Svätým, zapísané v Biblii a opatrované, chápané a žité v cirkvi. Ako ju žijeme my?
Cieľom nášho prehľadu nebolo nič hodnotiť, škatuľkovať, či pozerať sa na niekoho zvrchu. Priznajme sa, či je našou túžbou, aby sme nanovo po prečítaní tohoto prehľadu spolu s Petrom na Ježišovu  otázku: „Aj vy chcete odísť?“ s vďačnosťou odpovedali: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6, 67-69).

Jednotlivé kresťanské denominácie sa však líšia v pohľade na Písmo, či je považované za základný (katolíci, pravoslávni) alebo jediný (protestanti) zdroj obsahu viery, ďalej v počte uznávaných sviatostí a vo význame cirkvi a predstavených v nich.

Rim 4, 21-26 „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva;  ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.  Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.

Richard Korytár, Andie Zaťková
Zdroje: http://www.vira.cz/ http://www.ifactuals.com/cs:Hinduismus http://www.ifactuals.com/cs:Buddhismus http://sk.wikipedia.org/ http://www.adherents.com/Religions_By_Adherents.html Duch pravdy a duch omylu. Svetové náboženstvá. Zostavil Steven Cory.1986