Kde sú korene nášho hladu po „duchovne“?

Keby ste sa pýtali ľudí na ulici, či sú veriaci, pravdepodobne by väčšina odpovedala  „Áno, verím v Boha“ alebo „verím, že niečo nad nami je“, „verím v nirvánu“, „mám svoj talizman“, „verím v osud“, „verím v anjelov“ a pod. Jednoducho – človek v niečo potrebuje veriť. Poznáme to z vlastnej skúsenosti či zo skúseností ľudí okolo nás. Skôr je problém nájsť „pravého“ ateistu. Ba častokrát aj tí, ktorí tvrdia, že sú ateisti, predsa len „v niečo“ veria.  Tento fenomén je starý ako ľudstvo samo. Už v časoch Starého zákona si ľudia vytvárali modly a klaňali sa im. Dodnes existujú primitívne kmene, ktoré majú svoje vlastné božstvá a s nimi spojené rituály – nikto ich to neučil, vytvorili si to sami. Aj v časoch apoštola Pavla nachádzame u Aténčanov oltár „neznámemu bohu“  (Sk 17,23). Boli „neobyčajne nábožní“, ako hovorí Pavol a poistili sa: „Čo ak existuje ešte nejaký boh, ktorého my  nepoznáme? Aby sa na nás nenahneval, urobme mu oltár“. A Pavol to využije, aby im povedal o tomto „neznámom Bohu“ – Ježišovi Kristovi.
           Kde sa v človeku berie táto odveká túžba po transcendentne? Pýtajú sa mnohí odborníci - filozofi, psychológovia i teológovia a dávajú rôzne odpovede - od vrodených vlôh, cez hĺbkové analýzy psychiky, až po Zjavenie. Odborníci súhlasia, že hlboko v nás je zapísané volanie po transcendentne (večnosti, nekonečnosti) a môžeme ho začuť vo svojom svedomí.
            V súčasnosti sa predpokladá, že všetci ľudia sú do určitej miery spirituálni a že ich spirituálna skúsenosť je merateľná, pričom ľudia sa líšia čo do úrovne špecifických dimenzií spirituality. Americká psychologická asociácia uznáva spiritualitu za jednu z piatich oblastí problematiky subjektívnej pohody. Rozlišuje sa  náboženská spiritualita a prirodzená spiritualita. Spiritualitou rozumie zdieľanie radostí, smútku a hlbokú spätosť medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a prírodou, medzi ľuďmi a vyšším Bytím. Všetky typy spirituality majú spoločným podriadenie Ja tomu, čo nás presahuje.
            Rozdiel medzi náboženskou a prirodzenou spiritualitou spočíva zväčša v rozdielnom chápaní "transcendencie". S náboženstvom úzko súvisí "veľká transcendencia" (Boh). V kresťanskej tradícii život spirituálnej osoby vedie Duch Svätý, Duch Boží. Veľký počet ľudí vystačí s "prostrednou transcendenciou", ktorou môže byť napríklad idealizácia vlastného národa, beztriedna spoločnosť, peniaze, rekreačné aktivity, okultizmus a pod. Sú rôzne modely transcendentnej reality, charakteristické pre modernú spoločnosť. Treba jasne povedať, že psychológovia sa nevyjadrujú k podstate prirodzenosti božstva alebo nejakej posvätnej udalosti, ale môžu (mali by, musia) zaznamenať, čo pozorujú a počujú pri tom, keď im ľudia svoje náboženské zážitky opisujú. Zo psychologického pohľadu to nie je ľahké vysvetliť – vidíme to v tom, že koľko autorov psychologických škôl, toľko názorov. Bežného človeka to môže poriadne zmiasť a zneistiť.
Napríklad Freudova psychoanalýza vychádza z  predstavy o človeku  ako telesno – duševnej bytosti, ktorá je „riadená“ pudmi z oblasti nevedomia. Podľa jeho teórie sme viac-menej „naprogramovaní“ a nemáme veľkú slobodu výberu. Toto vedie k viere v osudovosť, k beznádeji. Aj chápanie otca je veľmi negatívne. Otec je - podľa Freuda - represívna štruktúra (čosi zlé), ktorá slúži na oddelenie sa od matky  a vybudovanie si svojej identity. Inými slovami, aby sa syn mohol raz stať otcom, potrebuje sa oslobodiť spod otcovskej autority. Rovnako vnímal Boha – Otca - ako represívnu štruktúru, od ktorej sa človek potrebuje oslobodiť a proti ktorej sa môže len búriť.
Existuje pohľad C.G. Junga, ktorý priniesol koncepciu kolektívneho nevedomia. Kolektívne nevedomie (archetypy) obsahuje vrodené myšlienky alebo tendencie triediť prežitky podľa vrodených vzorcov   - všetkým spoločné motívy, symboly, obrazy a pravzory ľudského myslenia a konania. V archetypoch vidí Jung okrem iného aj zdroj religiozity - archetypy nabádajú človeka správať sa religiózne. Otázku zodpovednosti svedomia voči transcendentnej autorite pokladá Jung za otvorenú.
            Ďalší  je pohľad V. Frankla – zakladateľa logoterapie, ktorý  poukazuje na existenciu „duchovného nevedomia“ – nevedomej spirituality. Skutočné ľudské bytie sa slobodne a zodpovedne môže rozhodovať. Podľa neho autentický človek dokáže ovládať a mať nad pudovými silami kontrolu. Frankl považuje práve duchovno - existenciálne jadro človeka za „stred“ osoby, okolo ktorého sa všetko sústreďuje. Človek si do konca svojho života, aj v najextrémnejších okolnostiach a stavoch (dokonca aj psychickej choroby) zachováva aspoň ostrovček vnútornej slobody. Táto sloboda je slobodou ducha vzdorovať okolnostiam a ak nemá slobodu konať – tvoriť veci, ktoré považuje za správne, ani prežívať zážitky, ktoré by ho mohli tešiť, vždy ešte má možnosť aspoň zaujať správny a zodpovedný postoj k okolnostiam. „Osoba je duchovná, k nevedomej duchovnosti patrí tiež nevedomá viera a religiozita ako nevedomý a často potlačený vzťah človeka k transcendentnu. K viere v Boha však človek nie je pudený, ale rozhoduje sa slobodne.“

Jana Kunová a Monika Ginzeriová - psychologičky
(s použitím knihy V. Frankla: Neuvedomený Boh, Lúč, 2005; výskumnej štúdie M. Stríženca: Spiritualita a jej zisťovanie a viacerých materiálov z oblasti psychológia náboženstva)