Modla menom VÝKON

Všimla som si u seba, u kamošiek, u ľudí, žijúcich v našom uponáhľanom meste, jednu spoločnú vec – neschopnosť vychutnávať si prítomnú chvíľu, žiť v prítomnosti. Sme zameraní na podávanie výkonov a chýba nám schopnosť „zastaviť sa a voňať ruže“.

Odmalička nás chválili za to, čo sme urobili, vytvorili, zvládli. Hoci i to je dôležité, je málo múdrych rodičov, ktorí vyjadrujú dieťaťu uznanie jednoducho preto, že je na svete („Je mi s tebou tak dobre...“, „Je také dobré, že ťa máme...“) A tak sa učíme robiť, tvoriť, produkovať, podávať výkony, lebo v tom sa skrýva odmena. Málokedy nás niekto vedie k vychutnaniu si „neproduktívnych“ činností, ako je načúvanie spevu vtákov v lese, nasávanie vône po daždi alebo pozorovanie západu Slnka.
Niekedy sa mi zdá, že my, Európania, (ale aj napríklad Severoameričania), niekde robíme veľkú chybu. Akoby sme uverili obrovskému klamstvu, ktoré nám hovorí: SI TÝM, ČO ROBÍŠ. Keď robíš veľa, dobre a dosahuješ úspechy, máš hodnotu a dôvod byť so sebou spokojný. V opačnom prípade by si sa mal viac snažiť. Takto vyrastáme, podávame výkony v škôlke, v škole, v práci, v Cirkvi, v rodine... A keď si vyjdeme na nedeľnú prechádzku do parku, nie sme schopní vychutnať si okolitú krásu, lebo v hlave stále čosi riešime, prípadne telefonujeme alebo plánujeme, čo budeme robiť po príchode domov. Len tak v tichu myšlienok pozorovať vrabce či záhony kvetov v nás navodzuje pocity previnilosti. Mala by som predsa niečo robiť...Odfotím si to? Pošlem esemesku? Prečo som si len nevzala knihu, aby som využila čas... No dobre, tak sa budem aspoň modliť za príbuzných.
Keď si dvakrát do roka doprajeme dlhšiu dovolenku, na ktorej si „dovolíme“ vypnúť a pasívne naberať, čerpať, kochať sa, žasnúť, vdychovať, opájať sa – jednoducho si vychutnať spojenie s prírodou – považujeme to za sviatok.
Zvláštne je, že pri prieskumoch, zisťujúcich, kde na zemi sú ľudia najšťastnejší, sa na prvých priečkach opakovane umiestňujú práve národy so schopnosťou „byť“, a nie tie s nutkaním „konať“. Najviac spokojnosti so životom vyjadrujú jednoduchí ľudia z hôr, ktorých šťastie pramení z chvíľ strávených s rodinou, z úrody na malom políčku za domom, zo spoločného spevu a tanca pred chatrčou.
Nespochybňujem pokrok, ktorý so sebou prináša usilovná práca a nepropagujem zmenu ľudí na pasívnych rojkov. Len by som chcela vidieť vo svojom živote a v životoch ďalších trpiacich touto civilizačnou chorobou orientácie na výkon viac radosti z jednoduchých vecí. Boh predsa nestvoril voňavé kvety len tak, ale aby sme ich voňali, farebné koruny stromov preto, aby sme sa nimi kochali, pokojné hory na to, aby sme sa v nich stíšili a obdivovali z nich svet, v ktorom žijeme. Boh nás neustále volá do svojho pokoja, my Ho však nevnímame, tak veľmi sme zahltení našimi vlastnými snahami o navodenie chvíľkového pokoja...
Som presvedčená o tom, že keby sa nám aspoň sčasti podaril návrat k múdrosti prírodných národov žijúcich „teraz a tu“, bolo by menej nespokojnosti, stresu, depresií, chorôb, závislostí, rozvodov... A aj tie naše výkony by sme podávali s väčšou radosťou.

Ľubica Holická