Gabika

Možno poznáte stavy, (alebo aspoň momenty) sebaodmietania, neprijímania vlastnej osoby, svojho mena, nespokojnosti so všetkým,  čo robíte, ako vyzeráte...
A celkom iste ste sa už stretli s názorom (mimochodom psychológmi potvrdeným), že problémy sebaneprijímania sú často spojené aj s problémami hľadania svojho miesta v živote, poslania, profesionálnej orientácie a môžu mať súvis s neprijatím či odmietnutím v detstve. Bol to aj môj prípad. Takmer učebnicový.
٭٭
Mladá študentka VŠ sa zamiluje, nečakane otehotnie, a pretože je bez zázemia a finančných prostriedkov,  o dieťati vôbec neuvažuje. Pred smrtiacim zákrokom ju zastaví iba lekár, otázkou, či o tom vedia rodičia. Keď záporne pokrúti hlavou, odporučí jej, aby prišla aj s rodičmi a pošle ju domov. (Rodičia? Veď by ju zabili!)  A tak prečkáva prvé mesiace tehotenstva v nekonečnom strachu a úzkosti, v beznádeji a hľadaní nejakého riešenia. Sama, bez blízkeho človeka, bez možnosti poradiť sa, (rodičov sa bála) a bez náruče, do ktorej by sa stúlila a vyplakala. Bez radosti, ktorú obvykle ľudia pociťujú, keď čakajú dieťa. Malú Gabiku.
٭٭
V škole som závidela Jane, Eve, Zuzane.... Nenávidela som svoje meno. Vždy som mala problém sa predstaviť... Gaba? Gabika? Prvé znelo tvrdo, druhé - hlúpo. A Gabriela? Nie, pridlhé a príliš „vznešené“. A vznešene som sa, ja, nikdy necítila. Skôr naopak. Trpela som komplexmi menejcennosti, syndrómom šedej myšky, ktorej sa nepáčil myšací život, ale na život holubice či labute som sa nikdy necítila dostatočná.
٭٭
Študentka VŠ medzitým zúfalo hľadala riešenie, kontrolovala svoju postavu, aby nič nebolo vidieť, kým dačo nevymyslí. Vymyslela. Po skončení prvého ročníka (mesiac pred termínom pôrodu) sa prihlásila na brigádu na Šumavu. Do lesov, sadiť stromčeky v lesnej škôlke. (Len čím ďalej od domova). Nabalila si kufre na dva mesiace. Vedela, že sa tak skoro nevráti. Na Šumave porodí, dieťa dá na adopciu a vráti sa domov, do školy a k rodičom. Nikto sa nič nedozvie, myslela si. Neuvažovala nad svojimi zúfalými plánmi, priveľmi sa bála rodičov. Dôverovali jej, pýšili sa ňou, vždy bola najlepšia žiačka. A teraz? Taká hanba! Čo povedia ľudia?
٭٭
Pretože som sa v puberte odmietala ja, celkom prirodzene ma odmietalo - či v lepšom prípade prehliadalo - aj moje okolie. A problémov pribúdalo. Keď sa mi nedarilo sa z nich dostať, uspokojovala som sa aspoň vedomím, že to nie je moja vina, že vina je „tam“ niekde, u mladej študentky.
٭٭
V lese bývala 19-ročná študentka v skromnom lesnom domci. Sama, bez vody. Robila zarovno s tvrdými chlapmi, sadila stromčeky a čakala na „ten“ deň. Skôr však, než stihol prísť, prišiel iný deň. V lesnom domci sa zjavil otec a odviedol študentku domov. „Všetko vieme, neboj sa,“ hovoril jej. Bála sa, neverila mu. Myslela si, že ju cestou domov zabije, a ak nie on, tak mama určite. Cítila vinu a strach.   
٭٭
Vinníka za svoje problémy s menejcennosťou a sebaneprijatím som teda našla. Ale vzápätí som našla aj čosi iné v sebe. (Po tom, ako Kristus našiel mňa). Potrebu a túžbu odpustiť a uvoľniť tak cestu uzdravenia pre seba aj mladú študentku.
٭٭
Po počiatočnom maminom plači a prekonaní hanby z toho, čo povedia susedia, sa doma všetko upokojilo. Dohodlo sa, že dieťa sa narodí a pôjde na adopciu. Prvý mesiac však bude musieť študentka stráviť s dieťaťom v dojčenskom ústave, kým sa vybavia papiere, a bude  ho dojčiť.  
٭٭
Odpustiť. Áno, chcem to. Ale nedokážem. Skúšala som všeličo. Aj priznanie, že ja to nedokážem, nech to Boh urobí v mojom srdci sám. „Ja to vzdávam, Pane. Nakoniec, Ty si povedal - Bezo mňa nemôžete nič robiť - tak čo s tým sama zvládzem?“  Dlho sa nič nedialo, ale ja som si napriek tomu úprimne užívala môj dobrý vzťah s mamou a netušila, že niekde hlboko stále drieme obviňovanie a neodpustenie voči študentke VŠ. Až mi v jeden aprílový teplý deň mama porozprávala celý príbeh.
٭٭
Gabika bola krásne dieťa. V dojčenskom ústave sa všetkým páčila. Aj študentke. Dojčila ju. Gabika sa, (vraj nepochopiteľne na tak malé dieťa), často vedome usmievala a hľadela priamo na ňu.... Skôr, ako uplynul mesiac, študentka zastala vo dverách u rodičov (bez Gabiky) a rozhodným hlasom im povedala. Chcem sa vrátiť domov a chcem prísť aj s Gabikou. Chcem si Gabiku nechať!    
                                                                      
Zrazu som videla celkom inú študentku. Nie tú, ktorá si necitlivo a cynicky chcela dať vziať dieťa, ale študentku, ktorá prežívala (vo zvyčajne najkrajšom období matiek) veľké zúfalstvo, strach a opustenosť, ktorá sa napriek spoločenskej hanbe, štúdiám a svojej dobrej povesti, rozhodla zanechať bezstarostný študentský život a povedala  „Chcem si Gabiku nechať“! Zrazu sa mi moje meno zdalo nesmierne krásne a zrazu som si uvedomila, s akým veľkým odhodlaním a ako vzácne som bola prijatá. Ja, Gabika.