O PRIATEĽSTVE DVOCH ŽIEN

„Priateľstvo a láska sú dve rastliny. Tá druhá má len o niekoľko kvetov naviac.“ (Gottlieb Klopstock)

I.
Raz mi jedna kamarátka povedala, že hoci nemá úplne jasno vo svojom povolaní, na čo tu na svete je, jedno vie: má stáť za svojimi priateľkami, byť im nablízku, keď sa majú ťažko. Veľmi často si túto jej vetu pripomínam a ju samú sledujem, ako naozaj chodí za nimi alebo si ich pozýva k sebe a vnútorne ich podporuje.

II.
Kto je mi priateľkou? Je to niekto, kto stojí stále pri mne? Alebo niekto, komu môžem „všetko“ povedať? Niekto, kto býva vo vedľajšom dome, a tak sme často spolu? Niekto, kto počúva a počuje? Niekto, kto má čas, keď zavolám, kto na mňa myslí, aj keď som ďaleko? Niekto, pri kom môžem plakať? Niekto, kto ma má rád takú, aká som? Alebo niekto, s kým som každý deň?

My ženy sme od základu tvory vzťahové. Ústa sa nám nezatvoria celý deň, potrebujeme komunikovať, hovoriť o svojich pocitoch, stretať sa, „skočiť na kávu“, rozoberať vzťahy, módu či svoj duchovný život s Bohom.. Sme stále v „akcii“. A tak aj zväčša máme aspoň zopár kamarátok, kopec známych, sestry v spoločenstve – kopec ľudí okolo seba, s ktorými sme vo viac či menej blízkom vzťahu. Máme však medzi nimi aj PRIATEĽKY?

Napíšem vám o tej svojej – ktorá sa zo všetkých tých viac či menej blízkych kamarátok v mojom živote istým spôsobom vymyká. Som vďačná za každá kamarátku, blízku dušu, človeka na rozhovor, zdieľanie života či obyčajné „zaskočenie na kávu“. A v mojej momentálnej situácii istej sociálnej izolácie, ktorú prežívam, hoci žijem v meste medzi ľuďmi, som sa naučila vážiť si každého, kto je ochotný byť so mnou v kontakte, stretnúť sa, vymeniť si mail, podiskutovať na internete... Každý z tých ľudí je svojím spôsobom jedinečný, obohacuje ma inak (verím, že to platí obojstranne J), je naporúdzi v inej chvíli či oblasti môjho života, môžem s ním zdieľať trochu iné témy. Nájsť toto všetko v jednej osobe sa podobá viac-menej zázraku ako realite J.

Mám to požehnanie takúto priateľku vo svojom živote mať. V čom je iná ako ostatné? Poznáme sa už roky (cca 15) a nie vždy bol náš vzťah bez problémov, bez sklamania.. Nie vždy sme boli spolu v rovnako intenzívnom kontakte. Teraz ani nebývame blízko seba, a to už dobrých 7 rokov. Napriek tomu je táto žena mojou priateľkou, človekom v mojom živote, ktorého keby som nemala, bolo by mi ťažšie na tomto svete, moje temné chvíle by ešte viac potemneli. Je to človek, ktorý ma berie takú, aká som – a to pozná aj moje temné stránky, pády a nie príliš „krásne“ charakterové črty. Vždy som cítila, že ak môžem niekomu zveriť niečo „strašné“, čo som práve vykonala, priznať sa k niečomu, o čom by som radšej nikomu nehovorila (aj keď to potrebujem), som na správnej adrese. Vždy som mohla hovoriť a zároveň cítiť, že som vypočutá, no nie odsúdená.. Myslím, že takto nejako nás aj Boh počúva. Mohla som hovoriť o veciach, ktoré ma trápia a ktoré skrývam pred celým svetom, a tu ich skrývať nemusím. A stále to tak je. Nedávno som mala problémy, o ktorých som skutočne nikomu nehovorila, trápila som sa sama. Došlo mi však, že takto to ďalej nejde, že musím „s pravdou von“. Odvtedy často hovorím s mojou priateľkou o veciach, ktoré ma trápia, plačem jej do telefónu alebo len napíšem smsku z hlbín duše. A ona počúva a CHÁPE, spolucíti, pridá slovko povzbudenia či prekvapí ma nejakým postrehom „k veci“, ktorý ma posunie ďalej, bližšie k Bohu či k riešeniu problému.
V priebehu môjho života som verila viacerým ľuďom a odkrývala niektoré časti môjho vnútra. Či to bolo vždy na mieste, je otázne. Nie všetky vzťahy však dokázali prekonať ťažkosti, ako je odlúčenie, vzdialenosť. A tak som si jedného pekného dňa uvedomila, že až tak veľa ľudí, na ktorých sa môžem skutočne spoľahnúť, zas nie je. Toto priateľstvo však zatiaľ reálne je a verím, že aj vždy bude. Je jedno, či sme od seba ďaleko 200 alebo 1200 km, alebo bývame v tej istej štvrti. Tento problém sa v dnešnej dobe informácií dá ľahko vyriešiť zdvihnutím telefónu, napísaním mailu, či poslaním SMSky – ak človek chce. Dnes niekedy bežíme príliš rýchlo, trieštime svoje „sily“ na všetky strany a to podstatné nám uniká..

Som jednou z tých šťastných, ktorí priateľstvo zažívať smú. Ono je to aj na nás, či sme ochotní ísť do hĺbky, ponúknuť seba, prijatie, lásku...  Mňa vždy na tej druhej strane čakajú otvorené dvere, uši na načúvanie, srdce na prijatie. Verím, že aj moja priateľka cíti to isté zas z mojej strany. Marcelka, ďakujem, že Ťa mám.
Alica

 

III.
O ženských kolektívoch sa už narozprávali story! Viac-menej pravdivé. Ženy sa ohovárajú, doberajú, závidia si, rozkecajú všetko, i to, čo nevedia ... Ale potom sú tu aj skutočné priateľstvá. Akési spriaznené duše, rovesníčky, ktoré ťa podržia, keď je najhoršie, a zasmejú sa s tebou, keď je na čom. A ktorým si i ty pravou rukou.
Ja si však čoraz viac uvedomujem potrebu priateľstva so staršou ženou. Niekedy ich zámerne vyhľadávam. Kamarátky rovnakého veku akoby mi  nevedeli odovzdať to, čo tieto skúsené, dozreté časom a starosťami.

Jednej mojej kamarátke sa pred troma rokmi rozpadol vzťah. Chlapec ju nechal a ona si to odležala tri týždne na psychiatrii. Asi ako každá mladá žena si spájala svoje šťastie s vysneným mužom, milovaným, milujúcim. A keďže jej ani neudal dôvod rozchodu, niesla to ťažko. Keď sa čiastočne pozviechala, zašla sa rozlúčiť do práce s jeho mamkou, ktorú si vážila.

„Prekvapilo ma to, že prišla za mnou. Môj syn si všetky priateľky, aj tie terajšie, chránil pred nami. Vždy sa s každou bral preč, chceli byť sami, nikdy som teda ani ku Kristínke neprenikla hlbšie. Samozrejme, že som mala túžbu ju spoznať, ale nedalo sa. Až vlastne po rozchode. A vtedy som si uvedomila, aká je úžasná. Dnes na ňu nedám dopustiť a je mi ľúto, že nebude moja nevesta. Nuž ju beriem ako tretiu dcéru. Aj všade hovorím, že mám tri dcéry. Moja mladšia možno aj niekedy žiarli ... Veď aj teraz, keď robila  štátnice, som sa celé dni za ňu modlila, lebo viem, že máva psychické problémy,  je na liekoch, nevie sa sústrediť a poriadne učiť a keď mi prišla  SMS-ka, že je magistra, rozplakala som sa a kričala od radosti. Ja ju ľúbim, veľmi ju ľúbim. A tak jej prajem dobrého chlapca! Po rokoch som sa spýtala syna, prečo ju vlastne vtedy opustil. Odpovedal mi, že Kristínka ten vzťah brala už príliš vážne a on na to ešte tak nepomýšľal. Ako jeho mama musím povedať, že nebol zrelý ako ona. Ale veľmi sa  modlím za jej budúceho partnera a keď ma občas príde navštíviť – vôbec neviem, prečo ju to ku mne ťahá -  hovorím jej: Kristínka, hľadaj Boha, z celého srdca hľadaj len Boha a jediné, na čom záleží,  je, aby si mala veriaceho manžela. Vydrž, vyčkaj.“

Kristína sa mi zverila, že s touto pani, mamkou bývalého frajera, si rozumie lepšie než s vlastnou mamou. Je to tým, že majú od seba odstup? Je to spoločnou vierou, záujmami či vďaka citlivosti skúsenej ženy? Mamy sú  azda viac citovo naviazané na svoje dcéry, možno nechtiac manipulujú alebo sa podvedome usilujú nasmerovávať aj svoje už dospelé deti a oni si želajú viac slobody a pochopenia?

Tiež mám takúto ženu, ktorej asi zase ja nie som rovnocennou partnerkou, ale ktorá pomáha mne. Je o 28 rokov staršia, má dve veľké deti, štyroch vnukov, rozbehnutú službu v Cirkvi, stále je zamestnaná, no keď jej zavolám, nájde si na mňa čas. A načúva mi. Niekedy mám túžbu byť napomenutá, aby mi prísne prehovorila do duše, no ona ma vždy pochváli, povzbudí, pomodlí sa za mňa a riešenie mojich ťažkostí príde akoby samo – bez hrozivých slov. Myslím, že je to ona, čo mi vysvetlila, že v gréčtine, v jednom jazyku Biblie, významy napomenutie  a  povzbudenie majú jeden slovný základ. No a v povzbudzovaní, ktoré v sebe nesie aj nenásilný výchovný signál, je moja staršia priateľka majsterkou.

Keď sa zhováram s mladými ženami alebo dospievajúcimi dievčatami, mám pocit, že by potrebovali jemné postrčenie vpred, akési ľahulinké nasmerovanie v myslení, prežívaní a rozhodovaní. Akoby im / nám chýbali zrelé ženy, sprevádzajúce nás v ťažkých chvíľach ich / našich premien. Veľmi si želám stretať takéto skúsené, vyzreté ženy. Je ich ako šafránu alebo len nehľadáme na správnych miestach?
A tak sa modlím aj za seba i za moje priateľky, aby sme dorástli na pokorné, pokojné, Boha milujúce ženy, schopné viesť, sprevádzať ďalšie mladé dievčatá. Nedávno nás na komunitnom víkende povzbudil jeden kazateľ, že vraj všetci kresťania, dlhšie žijúci s Bohom, sú povolaní viesť a že každý z nás na to má. Veď predsa dokážeme druhému načúvať, modliť sa za neho,  zdieľať s ním jeho životné situácie i poradiť.
Raz treba začať.

Priateľstvo medzi ženami, aj rôzneho veku, má budúcnosť. Myslím, že je to Boží nápad a zároveň ponuka pre nás.

–aje-