Slobodná, zasvätená, vydatá, mama

Štyri stavy, štyri povolania. Ako ich ktorá prežíva:

Mám pocit, že máloktorá žena je spokojná so stavom, v ktorom sa práve nachádza. My slobodné sa chceme dobre vydať, vydaté túžia mať dieťa v  pravý čas, mamičky s malým dieťaťom by chceli mať viac času na seba a na zanedbanú kariéru... Keď tak počúvam kamarátky (a seba), len ma to utvrdzuje v tom, že žiaden stav ani žiaden človek na tomto svete nám nemôže poskytnúť spokojnosť a naplnenie, po ktorom v kútiku srdca túžime.
ám 33 rokov a napriek túžbe vydať sa, mať vlastnú rodinku, som stále ešte slobodná. Z pohľadu našich starých mám je to škandalózny vek. Áno, vnímam aj biologické hodiny, dávam za pravdu príbuzným, ktorí mi hovoria, že teraz som v najlepšom veku a že je najvyšší čas „niečo so sebou robiť“. Zároveň však vidím kamarátky, ktoré sa vydali, „aby niekoho mali“, „aby neboli samy“, pretože „mali svoj vek“ a preto, že „mať deti je fajn“. A nie sú šťastné. Trpia ony, manželia aj deti.
Rozhodla som sa, že sa nechcem vydať stoj čo stoj. Túžim po vzťahu s rovnocenným partnerom, s ktorým si budem rozumieť. Túžim mať po zvyšok života vedľa seba „najlepšieho kamaráta“. Túžim vo vzťahu vytvárať zázemie malým osôbkam, z ktorých vyrastú zdravé osobnosti. Na to však treba dvoch a ak takého partnera nestretnem, chcem radšej zostať bez neho. Samozrejme, snažím sa nemať nereálne predstavy, ale – srdce neoklameš.
Kedysi bola pre mňa strašiakom samota. Čo ak sa nevydám a zostanem sama anonymná v panelákovom byte s pochmúrnymi myšlienkami a smutnými večermi? Postupne sa však môj postoj menil. Prijala som fakt, že možno sa niekedy naozaj budem cítiť sama, ale to predsa prežívajú aj mnohé vydaté ženy. Verím však, že keď budem žiť životným štýlom dávania, nebudem osamelá. Vnútorný pokoj prichádzal do tejto oblasti rokmi bojov, modlitieb, cez úprimné vzťahy a povzbudenia od druhých.
Myslím, že veľmi dôležité veci sa u mňa udiali po tridsiatke. Začala som si vážiť seba samu, tešiť sa zo svojej ženskosti a jedinečnosti. Celé moje ja prestupuje radosť z toho, kým som, a vedomie, že mám čo dávať – a tak sa o to snažím. Mám životný pocit šťastia a som zaňho nesmierne vďačná, lebo viem, že to tak nebolo vždy. Kedysi som totiž bola depresívna a zakomplexovaná. Viem, že dnešná spokojnosť aj v ťažších obdobiach je výsledkom dlhoročného chodenia, žitia s Bohom. S krásnym Bohom, ktorý mi pomohol objaviť vlastnú vnútornú krásu. Či si ju raz bude vychutnávať aj nejaký muž – tak za túto zákrutu na dobrodružnej ceste s Bohom ešte nevidím... Čakám, čo dobré príde, a popritom sa učím naplno žiť a milovať. A ešte sa snažím občas niečo navariť a pravidelne cvičiť – baví ma to, a navyše, vraj je to aj pre chlapov dôležité...

Helena