Kto uverí mi?

Knižný tip

Slovenské matky svedčia o potrate
Ing. Marek Michalčík
Vydavateľstvo Michala Vaška a Fórum života 2007

Túto knižku zostavenú z príbehov žien a z dodatkových odborných komentárov by si mala prečítať úplne každá žena, aj slobodná, aj manželka, matka, babka, kresťanka, neveriaca, predavačka, učiteľka, lekárka ...a muži tiež, veď potrat nie je len o žene.
Žena vypisuje dotazník, žena podpisuje potrat, žena znáša fyzické následky, žena trpí doživotne postabortívnym syndrómom. Ale predsa neotehotnela sama, z ničoho nič!
O tejto téme sa nedá teoretizovať. Treba počuť rozprávanie ubolených.
Čo bolo, bolo, už sa neodstane, ale čo tak zabrániť novým, ďalším nešťastiam? Niekomu je to možno úplne jasné, možno i vy rodíte deti, vychovávate ich v a k láske, ale v blízkosti možno žije žena uvažujúca o interrupcii. Čo spravíte? Ponecháte jej zase len „právo na slobodu“ alebo ponúknete pomocnú ruku, radu?
Fórum života odborne informuje, vyučuje, varuje. Ale počúva ho všeobecná verejnosť, moderné médiá?! Nedávno tu bola prezidentka hnutia Anglicans for life z USA, dávala interview pre novinárov, no kto mal záujem, kto bol otvorený uverejniť jej silné slová zo skúsenosti?! Malý ohlas. Ako keby sa psychická bolesť po potrate dotýkala len zopár slabých žien.
Áno, rozhodnutie leží na žene (na mužovi podľa mňa tiež), ale najprv treba byť dobre informovaný, o čo ide. Už sa ďalej nedá a nesmie mlčať.
Tragédia podľa mňa však nezačína až pri uvedomení si neželaného tehotenstva, ale oveľa skôr: v nedostatočnej rodinnej a sexuálnej výchove, v domácich tabu-témach, v predmanželskom sexe, v ignorácii Boha, na ktorého sa dá spoliehať aj pri ekonomických či život ohrozujúcich chorobách, keď už nerátame len s vlastnými silami ...
Všetci tí, ktorých sa nás to priamo netýka, sa môžeme zapojiť do prevencie v našej spoločnosti – každý podľa darov, ktoré v sebe objaví: niekto môže evanjelizovať, niekto prednášať psychológiu ženy, iný písať články z oblasti biológie o prenatálnom vývoji dieťatka, ďalší pracovať so ženami, ktoré trpia pocitom viny a viesť ich k odpusteniu sebe, iný dokáže vplývať na médiá, aby boli otvorené pre serióznu diskusiu ... Určite sa každý niekde nájde. Ale najprv je možno dobré  začítať sa do horeuvedenej knižky. (Objednať sa dá na www.forumzivota.sk alebo priamo v kresťanských kníhkupectvách.)

Spomínam si na slová Matky Terezy, ktoré vyslovila na jednej zo svetových konferencií, na ktoré ju pozývali: „Najúbohejšie sú národy, ktoré zákonmi dovolia zabíjať vlastné deti.“
Ľudia, Slovensko patrí k nim....

-aje-

Moja sestra je perfektná!

Poviedka

Telefón neúprosne zvonil. Eva pozrela na hodinky. Zase je večer a práce ešte vyše hlavy. A ďalšie stretnutia pred ňou. Treba dokončiť ten nudný preklad o výbušninách a trhavinách. Že to vôbec niekto vyrába, pomyslela si znechutene. Eva sa skúmavo zadívala do svojho kalendára...Ó, do prčic, mamička má narodky. Dnes? A ja že zajtra. To je jedno, i tak sa oslavuje dnes. Ten zájazd do Paríža jej už nestihnem kúpiť – možno budúci rok – chudera, tá sa tam tuším nikdy nedostane, keď má takéto dcéry. Vlastne jednu dcéru! Tá druhá, to je pani Perfektná. To sa zase budem hanbiť. Ako vždy meškanie, nič do pusy, zato tam sa stoly zase budú  prehýbať domácimi zákuskami, deťom zažiaria očká, pre babičku uťapkajú plastelínové monštrá, proste rodinná idylka. A ja single stará korčuľa, s usedeným kancelárskym zadkom tam už akosi nepasujem. Pôsobím tam zakaždým ako päsť na oko medzi tými čučoriedkovými mafínmi a detskými kresbičkami. Aspoň som vhodne oblečená, ako dobre, že bol práve dnes ten pohovor v agentúre. No super, Orchidea má ešte otvorené, síce už nemajú nič extra originálne, ale lepšie ako nič.

Lea mrkla na hodinky. Koláč sa potrebuje ešte trochu vysedieť, ale mäsko by už malo byť akurát. No, o takých pätnásť minút končí Kike klavír, jasné, Tonko ju vyzdvihne, dúfam, že nemá zase rátať tie rovnice na úlohu, to by z oslavy nebolo nič a Kika hádam nebude musieť ihneď nacvičovať etudy. Na tie dnes vážne nemám náladu ani čas, deti moje, ani čas.
Zrazu sa rozleteli dvere a prievan dal do pohybu papieriky s receptami po celej kuchyni. „Zavrieť dvere!“ zajačala Lea doprázdna. To sa ale nestalo, lebo práve vošla dvojročná Tinka so zablatenými topánočkami. Lea nevedela, čo skôr – zbierať recepty alebo okríknuť dieťa či mačku, ktorá práve vyskočila na kredenc a lízla si z poloprázdnej misky zo zvyšného krému. „Bastrikuli!“ zvolala. Ak to bude pokračovať, zosypem sa ešte pred oslavou. Až všetci odídu, môžem, ale nie teraz! Prečo tie decká poslednú dobu robia taký neporiadok? Ešte aj ty, Mica? A že mačky sú vraj čistotné!  A Paľo stále trčí v tom sklade. Čo tie diely nemôžu predať, či čo? Dnes by sa mohol zjaviť o päť sekúnd skôr, než dorazí babi. Eve, tej sa žije. Tá sa zase zjaví vyčesaná, nechtíky po francúzsky, zasadne k prestretému stolu a zbaští, čo sa jej predloží. A ani nemusela dva týždne naháňať decká, aby konečne babičke čosi nakreslili. Tá má penez jak želez, hocikde na rohu čosi šmrncovné kúpi. Nuž, ona je slečna Perfektná. Keby aj mne niekto platil za moju drinu pri hrncoch, ale tá nemá asi cenu.

Eva ťukala do počítača už resumé z prekladu, neustále prerušovaná mobilom. Občas sa zadívala na omamne voňajúce biele ľalie. Tie má mamička rada. „Servus, Evulík,“ vstúpil dnu kolega. „Tak dáš mi to konečne na korektúru?“ Nervózne prikývla a zrýchlila tempo. „Fíha, tvoji ctitelia sa stále predbiehajú o priazeň slávnej nepoškvrnenej dámy s bielymi...“ – „Tu máš, zbohom,“ zakončila Eva dnešnú pracovnú smenu a vypochodovala aj s kyticou z kancelárie. Ctitelia? Kiež by raz! Nebolo by zlé... Naposledy pred štyrmi rokmi. Akosi niet času. Alebo žeby nebola odvaha?! Dnes to nebude riešiť.

Hotovo! Všetko pripravené. Koláč pekne nafúknutý, mäsíčko chrumkavé, stôl prestretý, koberec tretíkrát povysávaný – nie, ona nie je pedant, no deti sú deti a mačka je mačka. A tá bude počas oslavy zamknutá v drevárni. Babička ju nemusí. Kikine etudy počkajú do pozajtra, Tonkove rovnice sa predsa dajú čítať aj v posteli pred odkväcnutím, ak ich bude mať samozrejme dovtedy hotové. Hm, Tono ešte nič nepripravil pre babičku. „Vieš čo, vyrob jej ... vyrob jej potvrdenku, vieš, akože lístok, že jej prídeš tri soboty po sebe pokosiť trávnik, o.k.?“ Ešteže na to skočil, lebo na viac mi fantázia nestačí. Či to ale bude schopný aj splniť, to sa uvidí. No a dievčatá sú rodené šikulky. Kikin plastelínový kvetináč vyzerá ako tehotná mrkva a Tinkina kresbička môže byť rovnako loďkou ako aj slimákom, to je jedno, hlavne že sa babička bude taviť od úžasu.

Fuj, je to za nami. Mica sa prežrala zvyškami všetkého, teraz pradie či chrápe – kto to má rozoznať? Lea sedí na gauči a dúfa, že deti si poriadne vyčistili zuby, aj niťou. Eva sedí unavená vedľa svojej sestry, v duchu ďakujúc, že nemusela pomáhať pri upratovaní, teda aspoň dúfa, že to správne pochopila. Paľo išiel zaviesť babičku domov. Predtým ešte pobozkal svoju drahú odzadu nežne na krk so slovami: „Miláčik, zajtra musím vypadnúť o pol hodiny skôr. Zvládneš to tu sama? Neboj, zobudím deti skôr, urobia sa sami, ty sa môžeš dospať.“ Lea unavene prikývla. Dospať! Čo je to? Veď Tinka chodí každé ráno o štvrtej medzi nás a nemotorne sa vrtí a pre istotu si donáša aj zo päť hračiek, aby nás nebolo v posteli málo. Zatiaľ čo sa Paľo ťahal schodami hore do spálne, Eva vybuchla: „Niekedy ti závidím.“ – „Čo?“ žasla Lea. Eva sa zadívala smerom, kde sa práve stratil Paľo. „Máš skvelého muža... chutné deti ... útulný domček ... si sama sebe pánom, žiadny riaditeľ nad tebou nestojí ... žiadny šéf  ťa nenaháňa... ty si dosiahla všetko, čo som ja zmeškala.“
Lea sa na ňu udivene zahľadela a tvárou jej prešiel neveriaci úsmev. „To ale nemyslíš vážne, že nie?“
„Ale hej,“ vzdychla si Eva. „U teba všetko perfektne funguje. Dom je čistý, deti sú veselé a koláč sa ti nikdy nepripiekol.“
„A ja som si myslela, že ty sa na mňa dívaš zhora, že drepím len doma. Ty si predsa dosiahla všetko. Máš peniaze a si voľná. Vždy vyzeráš skvele. Spájaš národy svojimi prekladmi, šíriš v nich ušľachtilé myšlienky.“ – „Čo? Dnes som dorobila manuál k výbušninám, pred ktorými ty potom musíš deti chrániť. Ja plácam samé teórie, ty sa zúčastňuješ na naozajstnom živote. Zo mňa sa stáva stará vykopávka, zato ty si pani Perfektná.“ Na toto sa už Lea musela nahlas zasmiať. „Pani Perfektná? A vieš, ako ťa ja prezývam? Slečna Perfektná.“  Tu sa zasmiali obidve. „Evi, ja ťa vidím so samými dôležitými ľuďmi, s ktorými si tykáš, hádžu ti komplimenty, robíš interview, píšeš ľahunkou rukou, pozývajú ťa na exkluzívne večierky, ohadzuješ sa do tip-top rób a zarábaš. Nemusíš sa nikoho pýtať, kedy a za koľko si môžeš kúpiť šaty a každé dva týždne máš nové topánky. Alebo si len vezmi tú narodeninovú kyticu. Mamičke skoro oči vypadli. Za to, čo stála, ja nakŕmim celú rodinu.“
„A toto zase ja nemám. U mňa sa nájde len polotovar. Nemám čas variť, a preto ani poriadne neviem a ani sa to neučím, lebo nemám pre koho. A tie kvety o tri dni zvädnú, no kresbičky tvojich detí prežijú babičku i nás dve, zarámované a vystavené vo vitríne. A večierky nenávidím, som po nich smrteľne unavená, ani ma netešia pohľady ženatých mužov do môjho výstrihu. A topánky som si od minulej jari nekúpila.“
„Vtipné, ako si jedna o druhej snívame,“ podotkla Lea. – „Neviem ako ty, ale ja ukazujem len napudrovanú fasádu. Porážky oplakávam na wc-ku na poslednom poschodí pri výťahovej strojovni.“ – „A ja v spálni, keď všetci voľakam zmiznú. Všetci sme asi úplne rovnakí. Každý si myslí, že ten druhý je lepší a možno všetci pripaľujeme čaj.“ – „Určite. Len si to nevieme priznať. Ty, Lei, keď ti odrastú deti, môžeš si nájsť robotu. Aj prachy zarobíš. Nie si naveky prišpendlená  ku kuchyni. Teraz musíš byť tu, ale keď Tinka podrastie, získaš čas aj pre seba.“ Lea súhlasne prikývla.
„A ty?  Kto povedal, že sa raz nevydáš? Mnohí sa len teraz začínajú po niekom obzerať.“
Eva si zrazu spomenula na ich jazykového korektora. „Koniec ponižovaniu!“ – „A  nebudeš sa hádam trápne cítiť pred vlastnou sestrou? ... Evi, v tebe je taký potenciál!“ – „A v tebe nie?“ usmiala sa Eva. – „Zasa sme si trochu upratali v hlavách,“ skonštatovala Lea a zadívala sa na ulepenú dlážku, omrvinkami posiatu sedačku a malinovkou potečený stôl. Obe sa na to zasmiali a takmer súčasne mykli plecami.

Alena Ješková

Muž, čo loví ryby ….

Poštou prišiel najsladší list
od muža, čo loví ryby.
Čo loví ďaleko,
no list mi poslal z blízka…

Prišli v ňom čerešne aj plody kakaa
a len som plakala a plakala.
Lebo sladkosť spomienky vracala …
Na muža, čo loví ryby.

Čo rozumie otázkam,
i keď odpovede nemá.
Čo rozumie bolestiam,
no hladiť nemôže.
Čo nerozumie životu,
aj keď veľmi, veľmi chce.

Čo miluje, aj keď všetko vie …

 

Chorého kocúra zachránil v cudzine
a podal pohár vody maličkej
a nesúdil, lebo rozumel
a prijal ma
aj keď som bola cudzinec.

 

S ním v tiesni nebolo zúfalo,
aj v beznádeji sme o tigrých očiach rozprávali,
keď veľa rán dušu trýznilo,
A plní špín sme vyznávali a vyznávali ….

Aj vtedy sme boli čistí.

Čokoľvek pre mňa urobil – Tebe urobil…
Napojil.
Nesúdil.
Miloval.

Tak nepočítaj vín, len pomôž Kriste!
Otlačky, ktoré si v dušiach zanecháme, nech sú čisté.

Sám si rybár bol...
...a miluješ rybárov.

Viera Kočtúchová