Ste pre mňa záhadou

Viem, že žena často plače. Od bolesti, samoty, smútku alebo len tak. Ani sama nevie prečo. Jedno však vie veľmi dobre. Chce, aby jej muž rozumel.

Možno sa vám zdá tento úvod ako skopírovaný z nejakej súčasnej „in“ knižky, tých je navôkol naozaj neúrekom. Konzumujú nielen obsah peňaženky, vzácny čas a mentálnu kapacitu, horšie však je, že málokedy ponúknu cestu. Pochopil som, že nemôžu, pretože nie je. Preto nemá ani tento kratučký príspevok ambíciu dokázať nemožné.

Pred svadbou som prežíval eufóriu. Cítil som sa byť nadupaný teoretickými vedomosťami, ako pochopiť budúcu manželku. Prípravu počas „čavargovania“ veriaceho starého mládenca som bral naozaj zodpovedne. Vcítiť sa do ženskej duše pre mňa nemal byť problém. Opak bol ale pravdou. Bol som ako astronaut odpálený na Mesiac. Ibaže sediaci v lietadle na gumičkový pohon, ktorý raz skončí.  Zákonite došla krútiaca sila, vrtuľa sa zastavila a nadišiel pád.
Šok za šokom, pád za pádom.
A tak, milé dámy, dovoľte mi napísať vám viac o tom, čo viem, ako o tom, čo nepoznám. Napíšem o sebe, pretože vy ste pre mňa záhadou. A už som sa zmieril s faktom, že vás nikdy nepochopím. A vy hádam nikdy nepochopíte muža. Môžem sa totiž rozkrájať a nikdy do duše ženy úplné uspokojenie neprinesiem. Nazval by som to najväčším sklamaním všetkých čias a som vďačný za poznanie, že zjavená pravda mi neprišla tesne pred odchodom na mentálny dôchodok a že teda ešte mám šancu, prijať a zmieriť sa s nevyhnutným.
Neviem, či vy ženy viete, že muž často nevládze. Stáva sa mu, že už nemá síl zvládnuť to či ono, ale nedokáže to priznať. Pretože imidž  veriaceho manžela a otca mu to nedovolí. Je predsa zodpovedný a stará sa. Necíti, že má pri vás slobodu zlyhať. A tak ticho plače. Plače vo vnútri svojej duše a často o tom ani sám nevie, pretože v sebe tak hlboko nikdy nepátral. Pretože tam nevidel  zostupovať nikoho zo svojich priateľov, známych, rodiny ani svojho otca. Pre muža je najsilnejší príklad jeho otca a mnoho žien to nevie. (Raz ako tínedžer, po náhodnom vstúpení do rodičovskej spálne, som sa stal svedkom obrazu, ktorý mi vyrazil dych. Zbadal som otca, ako kľačí na kolenách a modlí sa. Do smrti na to nezabudnem. Viac mi môj otec ani  nemohol dať.)
Žena si tuším neuvedomuje, že zhadzovaním autority svojho muža zhadzuje tiež autoritu obrazu otca. Toto je dôvod, prečo to nesmie robiť pred dieťaťom, v ktorom by tak narušila vzťah k autoritám a vzoru otcovstva.
Ježiš prišiel tiež ako Syn Otca. Z pozemských vzťahov si vybral práve túto paralelu. Ja sa pýtam, prečo? Bolo to preto, lebo najlepšie vykreslila to, čo medzi ním a Bohom je? Asi áno.  Ak teda vzťah medzi otcom a synom je predobrazom vzťahu medzi Otcom a Synom, ako doňho môže vstúpiť žena?  Neviem. Ale myslím si, že odpoveď na túto otázku nepozná ani mnoho žien. Asi preto, lebo ju nemohli objaviť vo svojich mamách. Nevideli na ich tvárach bázeň spojenú s radosťou, keď sa otec – manžel vracal domov z práce. Áno, málo je takých otcov, čo sa k rodine vracajú odpočinutí a s úsmevom, na ktorý toľké z vás čakajú, a právom. Málo je tiež takých, ktorí sa neboja priznať si imidž zbitého psa. Na strane druhej je mnoho takých, ktorí si k tomu imidžu vlastne aj dobrovoľne, aby si to žena mohla konečne všimnúť, pomáhajú svojím deštruktívnym správaním: „Čuduj sa svete, prečo ten môj začal piť?“ No najviac je medzi nami asi takých, ktorí po príchode domov svoje skutočné pocity potláčajú a hrajú ďalej hru láskavého a milého kresťanského manžela, teda presne takého, akého naše ženy očakávajú.

Moja manželka mi raz povedala, že ak žena prežíva vnútorný pokoj z naplneného vzťahu s Bohom, tak potom nezaťažuje svojho muža nadmernými požiadavkami, pretože vie, že ich aj tak na sto percent dokáže vyplniť iba On - Boh. Ak sa stane, že muž neuspeje, tak ten to nemá strach priznať, ak vie, že žena po jeho boku v ňom vidí muža, čo možno prichádza o svoju „česť“ pri nesení kríža, ale namiesto výčitiek mu podá uterák  na utretie tváre. Sloboda stratiť svoju „česť“ – v pohľade tohto sveta, v skutočnosti ide vlastne o našu hrdosť, či jednoducho dojdenie na hranicu našich síl - je asi najväčší dar, ktorý mi Kristus pri nesení kríža zanechal. A prijať ponúknutý uterák je v poradí tá druhá. Plač a výčitky od ženy  mi dokážu na nesenej váhe, milé ženy,  iba pridať. Ja som to nevymyslel. Tak to vyzeralo pred 2000 rokmi a tak to vyzerá aj dnes.
Niet „nič horšieho“, ako keď sa muž vráti z práce po namáhavom dni a žena sa ho opýta ´kde si zase bol?´. Pracujem ako šofér dopravného prostriedku, kde riešim zložité situácie na dennom poriadku,  nesúc zodpovednosť za cestujúcich. Ak po návrate do prístavu, tešiac sa na pevnú zem pod nohami, na mňa čaká prietrž výčitiek, tak mám chuť sa znovu vrátiť na more. A pritom stačilo tak málo - aby mi vyšla naproti. (Alebo pri tej prietrži roztiahnuť dáždnik.) Túžim po tom, aby ma privítala a ja by som jej za to vylial svoje srdce. Na jeho dne by som sa s ňou stretol a pochopil, aký neľahký deň možno prežila aj ona.
A tak nechápem ja ju a nechápe ani ona mňa. Pretože na seba stále narážajú dve srdcia, ktoré ešte nezmäkli.
Viem, že nie sme ideálni, ani ja, ani moja žena. Viem tiež, že si nemôžem od nej nárokovať láskavé slovo, keď práve vo svojom vnútri prežíva búrku alebo iba tíško plače a nevie slovami vysvetliť prečo. Týmto som túto tému iba začal. Pokračovanie bude nabudúce. Alebo, ak dá Pán, na myšlienkovú niť ďalej nadviaže niektorá z vás. Teším sa na obidvoje.

Marek, 40r.
(Poznámka: slovo čavargovanie pochádza z maďarčiny a znamená túlať sa a dnes vo východoslovenskom nárečí sa ním označuje mladícke – voľné, bezstarostné, nezáväzné užívanie si života.