Moja babička

Iste i vás ovplyvnili niektoré úžasné ženy. Bola to mama, babka, sestra, priateľka, učiteľka, kolegyňa? Rady sa s vami podelíme o naše zážitky s takýmito ženami. Môžete nám i vy poslať svoje skúsenosti.

Zajtra to budú dva mesiace, čo dostala pľúcnu embóliu a odišla. Príliš krátka doba na to, aby sme tomu dokázali uveriť, ale dosť dlhá zase na to, aby sme začali nostalgicky spomínať. Vek 84 je možno  normálny pre odchod na druhý breh, no nenormálny na to, čo ona ešte zvládala.

Doobeda, keď som mala pauzu medzi návštevami u klientov, som niekedy zabehla k babičke na návštevu. Obyčajne som ju nenašla u seba, ale u susedky vo vedľajšom vchode – rovnako starej panej, avšak mentálne už inde, ktorá potrebovala non-stop opateru. A jednou z jej opatrovateliek bola moja babička. „Ja zarábam,“ hrdo mi oznamovala. Samozrejme, že z jej peniažkov sme mali najväčší úžitok my – tri vnúčatá, ktorým stále čosi kupovala.
Babička ma usadila v kuchyni u starej panej a ponúkla jogurtom. Zároveň postavila taký istý jogurt i pred starkú so slovami: „Vieš, starí ľudia sú už ako deti, aby jej nebolo ľúto, že ona nič nemá, keď teba uvidí jesť.“ A potom ten jej jogurt – nedotknutý - zase strčila do chladničky.
Nasledoval obrad zapíjania liekov alias „dáme si prípitok“. Pochopila som, že stará pani by si inak nedala povedať, že treba tabletku, iba ak ju mohla slávnostne za babičkiných fanfár zapiť vodou (akože koňačikom) z krištáľového štamperlíka. Ocenila som i túto pedagogickú metódu.
Oči mi po chvíli zašli do predsiene, kde som na stene nad telefónnym aparátom zbadala nalepený obrázok s rukou kresleným telefónikom. Visel tam preto, aby pani vraj vedela, čo to zvoní.
„Vidíš, takto sa spolu hráme domino. Ona stále dáva mačku k zajacovi. Musím ju trénovať. A keď ju to už prestane baviť, nacvičujeme si podpis, aby si sama mohla prevziať penziu. A tu robím pre jej dcéru záznam o vykonanej práci, nech si nemyslí, že beriem peniaze nadarmo. Pol hodiny podpisovanie, pol hodiny vymaľovánka, hodinu umývanie riadu.“ Nechápala som. No babička mi s nadšením vysvetlila, že pani musí zamestnať, aby sa nenudila, nuž jej vyberie čisté taniere z kredenca a ona ich proste umýva. A potom sa zase hrajú pexeso.
 „Babi, ty vieš po maďarsky?“ spýtala som sa udivená, keď jej servírovala kávu. „Nie, ale hovorím s ňou. Vieš, to je stará prežburáčka, musím. A nabudúce poprosím tvoju maminku, aby ma naučila pár slov po francúzsky, nech nevyzerám pred ňou jak pitomec.“ Nestihla som ani zalapať po dychu a babička pokračovala: „Vieš, to je pani generálová, vymetali spolu plesy.“ – „Ako to vieš, babi?“ neverila som spočiatku. Urputne som sa snažila odlíšiť fantazijné výmysly od pravdy, ale rýchlo som to vzdala, lebo jej rozprávanie bolo také zaujímavé, že mi už bolo jedno, či to napísal sám život alebo ona.
„Ja tu mám aj nočné služby. Teda spím a naraz ma pani ťahá za vlasy. Ideme do Paríža, hovorí mi. Však je noc, ja jej na to. Ale ona chce do Paríža. Takto sa ja dozvedám o jej živote. Ona si občas na niečo spomenie, inak je popletená. Tak som vstala, obliekla som ju, zbalila jej kufrík a usadila ju v kuchyni pod hodiny, že musíme počkať na vlak. Boli presne dve.  A keď pani zaspala, ľahla som si i ja. A keď ma zase trhala za vlasy, to sme už akože boli v Paríži. Vieš, jak nežne tancuje! A ako sa vznáša vo vzduchu, vieš, ona s pánom ruským generálom vymetala plesy. Naposledy sme zase boli v Moskve.“ – „A potom čo, keď dotancujete?“ – „Od únavy sa mi zošmykne na zem a tam zaspí. Ľahnem si i ja a spím až do rána.“ – „Babi, aj o tomto píšeš záznam jej  dcére, ako tvrdo pracuješ v noci?“ – „Veď ona mi za to platí. Sto korún za noc.“ – „Fíha!“
Najkrajšie boli metodické nácviky malej potreby na WC. Stará pani už nosila plienky, ale moja babička sa to rozhodla zmeniť. Pravidelne ju zaviedla na toaletu a recitovala jej básničku: „Čurala Anča čurala, aby sa vody nebála. A keď dočurala, tak sa obliekala.“ Sem-tam sa im to podarilo, no účinok sa objavil aj inde. Hoci teta si už málokoho pamätala, pri vyslovení mena mojej babičky spustila prvý verš básničky: „Čurala Anča čurala.“
Veru že sme museli do našej babičky poriadne hučať, aby myslela aj na seba a neodkladala liečenie kvôli svojej službe. A keď už bola dlhšie preč, dcéra starej panej volala našej babičke so slovami: „Mamička sa už na vás teší.“ No len čo sa babička objavila vo dverách, starká začala: „A vy ste kto?“
Zdravotný stav panej sa zhoršoval, takže ani babičkina brilantná starostlivosť postupne nepostačovala. Zobral ju do ústavu jej vnuk – psychiater, kde starká pokojne dožila.
A odvtedy to išlo aj s mojou babičkou fyzicky dolu vodou. V nemocnici sa ani ona nevedela podpísať, učili sme ju to zase my. Ruka bola slabá, hoci myseľ silná.
Stará pani generálová nebola jej jedinou zverenkyňou – v dome žili ďalšie susedky, ktorým vypekala štrúdle, ošetrovala opuchnuté nohy či pozdvihovala náladu svojím neúnavným rozprávaním príbehov. A jej najväčším hoby bola korešpondencia. Desiatky a desiatky listov.
Túžila som jej zarecitovať čosi milé na pohrebe, ale nenabrala som odvahu, triasol sa mi hlas. No pevne dúfam, že je tam, kam odchádzajú tí, čo veľmi milujú.

Alena Ješková