Romantika, neodíď, prosím ...

Keď sme slobodné, trápi nás samota – bolia nás tiché večery bez blízkeho muža, ktorý by nás pohladil, vypočul, pochopil. Keď sme vydaté, a najmä dlhší čas, akoby sme zabudli na niekdajšiu bolesť zo samoty a trpké roky čakania. Akosi príliš skoro vytriezvieme z citového opojenia a hádžeme flintu do žita alebo lámeme palicu nad mužom nášho života. Hoci nemusí len on robiť problémy, často ide o nepríjemné okolnosti, len nepriamo spojené s manželom. Predpokladám, že každý kresťan, najmä ten spoločensky žijúci a formovaný modlitebnou skupinkou, prejde pred vstupom do manželstva väčšou či menšou prípravou na vzťah – či už cez literatúru, manželské semináre alebo len vďaka zdieľaniu priateľov. Ale i tak každý jeden jednotlivec je postupne konfrontovaný s vlastným egoizmom – bez ohľadu na to, koľkokrát o ňom počul v prednáškach a koľkokrát si dával predsavzatie, že on sa bude správať v manželstve inak. Od prírody sme zameraní na seba. V istých ohľadoch je to aj dobré, veď predsa potrebujeme aj svoju autonómiu i dodržiavať istú psychohygienu alebo dať si hranice na prežitie, ale mnohokrát náš egoizmus škodí spoločenstvu s ľuďmi a vzťahom vôbec. A ten skutočný egoizmus u seba zbadáme až vo veľmi úzkom spolunažívaní s druhým človekom. Vidieť seba reálne je nepríjemné. Môžeme zareagovať buď falošne, že si svoje sebectvo nechceme priznať a obviňujeme druhého (aj u zrelších kresťanov sa to stáva) alebo pri neschopnosti zmeniť sa upadneme do frustrácie zo seba a vzdáme akúkoľvek ďalšiu snahu. Radi by sme sa menili, ale akosi to nejde. Aspoň nie ľahko a rýchlo. Svoje pocity bolesti, hnevu, zúrivosti nechceme potláčať, lebo vieme, aké nezdravé je to, a na druhej strane sa bojíme, že sa svojmu partnerovi takéto ubrblané zhnusíme, teda že voči nám citovo ochladne. Síce viem, že ma neopustí, lebo dal Bohu sľub, ale fakt, že by so mnou zostal len na základe sľubu, ma ponižuje a je pre mňa nepredstaviteľné, že by som mala prestať byť pre neho aj príťažlivá a vnímaná ako milá. Ale i to sa stáva. A my ženy máme naozaj tendenciu k ufrflanosti, nespokojnosti, podráždenosti. V takomto zlom rozpoložení nás poteší manželova ústretovosť, tolerancia a pochopenie pre naše premeny a ťažké stavy. Ale muž je tiež len nedokonalý človek a nemusí sa perfektne vyznať v našich obdobiach.

Nedávno sme boli na plese. Počas tanečnej pauzičky sme veselo debatili pri stole s priateľmi – manželskými pármi. Jeden mladý muž položartovne a polotrpko napodobnil svoju žienku: „Romantika? Láska? Keď prídem domov strhaný z práce, prvé, čo počujem, je: vybavil si toto a toto a toto? A nasleduje: choď kúpiť to a to a toto. A na záver: ticho buď, malá spí. Že privítanie!“ A ďalší muž dodal: „Ja keď otvorím dvere a zavolám ahoj, miláčik, som doma, z izby sa ozve ťukotanie do počítača a len ahoj a píše si ďalej. Kedysi pribehla a dala mi pusinku a vyobjímali sme sa, no dnes?! “  A o treťom, mlčiacom mužovi viem, že zabalil celoživotný sen zaujímavej práce kvôli manželke, lebo ho nebola ochotná (či schopná?) podporovať a nasledovať. Myslel si, že keď sa jej úplne prispôsobí, bude spokojná a pokojná. Ale nestalo sa tak. Vraj sa sťažuje i ďalej. Ďalší z partie pridal, že aj večeru, aj raňajky si od istého času robieva sám. S hrôzou som si uvedomila, ako sa i ja málo zaujímam o manželove  sny a plány a vízie a záujmy. Akoby na poučenie pre seba som to aj nahlas vyslovila: „Žena má muža podporovať v jeho túžbach a napĺňaní snov.“ Na čo som zožala mužský potlesk. Jeden z našich spolustolovníkov zahlásil: „Povedz to, prosím ťa, hlasnejšie“, lebo na konci stola sedela jeho drahá polovička. Nezopakovala som, lebo nie som lepšia, no všimla som si žiarivé svetielka v očiach všetkých mužov.
Ich rozprávanie bolo úsmevné, ale aj zahanbujúce – i pre mňa samú. Snívali sme o úžasných mužoch a keď ich máme, necháme sa prevalcovať všednosťou dní, povinnosťami, smútkom, rutinou, vlastnými očakávaniami a pritom sme to my, kto smie a vie vytvárať atmosféru prijatia a teplo domova. Aj my najviac túžime po tom, aby nás muž chápal, podporoval, s chuťou spoznával a venoval sa nám. Ale on to potrebuje tiež. A možno ešte oveľa viac chce vidieť, že máme záujem o jeho prácu, dobrodružstvá a chlapčenské sny. Ak ho nepochopí manželka, nájde si (ne)chtiac inú spriaznenú (ženskú) dušu a to asi nechceme. „V každom mužovi drieme hravé dieťa“, poúčala ma moja babička. „Nuž choď a pohladkaj ho i za mňa.“
Všedný deň je náročný so svojimi neúprosnými výzvami a starosťami, ale napriek tomu by sme si mali nájsť silu a čas pre romantiku, ľahkosť, humor, hlboké rozhovory a predovšetkým srdečne muža privítať doma, nezasypať ho hneď úlohami a postarať sa mu o chutné jedlo. Že sa to niekedy ťažko plní, ak napríklad ani my nemáme naplnené naše potreby, to vieme všetky. Ale nech nám je prameňom múdrosti a sily Boh.

Alena Ješková