Žiť ako single

Annette Ashoff (47 r.) je slobodná a pár rokov žila aj v Jeruzaleme. Dnes pracuje ako učiteľka a je členkou kresťanského spoločenstva v Marburgu (BRD).

Životopisy žien sa v posledných 20 rokoch zreteľne oživili. Dnes už existujú rôzne formy života. Aj životný štýl slobodného človeka je akceptovaný spoločnosťou. Ale v kresťanských kruhoch je ešte stále životom „druhej kategórie“ alebo nie?
V našom spoločenstve je veľa slobodných ľudí, prevažne žien. A každý, slobodný či ženatý /vydatá, sa môže angažovať na niektorom poste.
Keď som mala medzi 20 a 30, rodina mi vtláčala názor, že až ako vydatá budem stopercentná. Až keď domov dovediem muža, budem celá, inak som len polovica. Moji rodičia to skutočne neuveriteľne preháňali. A toto ovplyvňovanie mi dalo aj dosť zabrať.  Táto predstava na mňa teda dorážala viac z domu než z kresťanskej scény. Musela som sa z nej oslobodiť, lebo mi je na sto percent jasné, že som hodnotná aj ako slobodná.

V čom vidíš šance tvojho povolania?
V slobode. Ako slobodná mám slobodu rozhodovať sama, čo si želá moje srdce a to potom aj urobím. Predtým, než som prišla do Marburgu, som dlho intenzívne premýšľala, ako sa mám rozhodnúť. Pýtala som sa Boha a úplne potichučky som počula jeho otázku späť ku mne: a čo si praje tvoje srdce? A nebola to práca. Moje srdce si želalo život v komunite. „Nie je dobre, aby bol človek sám.“ A keď to nie je partnerstvo, tak potom iná spoločná forma života.

Podľa Anselma Grüna je slobodný stav životnou formou, ktorá nie je myslená ako odriekanie si čohosi. Mala si ty dojem, že sa musíš čohosi zriecť?
Keď som oslavovala štyridsiate narodeniny, poriadne som smútila. Bolestne som si uvedomila, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nenaplní moja túžba mať deti. Tohto som sa musela zriecť. Na druhej strane sprevádzam tak veľa mladých ľudí a mám zlatých synovcov a netere, s ktorými mám dobré vzťahy. Štyri neterky v tínedžerskom veku ma chodia pravidelne navštevovať. To je pre mňa veľkou cťou. Tie by iste nešli navštíviť tetu, s ktorou by sa nudili. To je veľký dar pre mňa. No ale vlastný zážitok tehotenstva a privedenie človeka na svet, ktorého by som mohla sprevádzať, to som nemala. To som iste oplakala, ale aj uzavrela.

Ty bývaš tesne pri jednej rodinke...
Tak toto je pre mňa obrovitánsky dar. Pre deti je to absolútne samozrejmé, že patrím akoby k nim a som kvázi babička. Sme si dôverne blízki. Oni ma vťahujú do svojho života, pozývajú na večeru, ja ich vidím vyrastať a veľa od nich dostávam. Je to cenné takto žiť úzko s jednou rodinou.

Ako je to s tebou dnes? Želáš si partnera alebo sa cítiš aj takto okay?
V každom prípade to smie byť tak aj inak. Spätne keď sa dívam, musím konštatovať, aké bohaté boli jednotlivé fázy môjho života a že skutočne žijem z toho, že Boh naplnil môj život. Ja nemôžem povedať, žeby som sa musela niečoho vzdať. Ja som to prežívala ináč. Mnohé by som ako matka dvoch, troch alebo štyroch detí nemohla robiť. Žila som v zahraničí, alebo som len jednoducho odišla na päť rokov zo zamestnania – to som si mohla dovoliť, lebo som zodpovedala len za seba. Vydaté ženy sa musia rozlúčiť na viacerých miestach so snami tak, ako som sa ja musela s túžbou po vlastných deťoch. A vôbec nemienim hovoriť o zriekaní či deficite, ale o tom, čo všetko som získala... a to je neskutočne veľa. A preto môžem pokojne povedať: „Áno, bolo by to pekné a vychutnala by som si to, keby raz bol nejaký muž v mojom živote. Ale aj bez partnera je môj život bohatý.“

Iste máš ale pri svojej práci duchovného sprevádzania do činenia so ženami, ktoré to nedokážu vidieť tak uvoľnene ako ty. Čo môže pomôcť, keď je niekto ako slobodný totálne fixovaný na prianie mať partnera?
Snažím sa dodať ženám odvahu, aby neredukovali svoje šťastie na túžbu po partnerovi: s mužom by som bola šťastná a s tým zmiznú všetky moje problémy. Namiesto toho sa ich pýtam: Čím žiješ momentálne? Z čoho odvodzuješ svoju hodnotu? Je to čosi stabilné? Ako by sa dal stabilizovať tvoj pocit vlastnej hodnoty?
Ide často o odhalenie determinácií a vplyvov na tú ktorú ženu. A potom môžeme premýšľať ďalej: Čo môžem teraz urobiť z mojej situácie? Ako môžem teraz využiť moje talenty? Kde sa mi núka radosť zo života? O toto ide a len tu si môžu ženy začať rozvíjať stabilný pocit vlastnej hodnoty.
Ale kladiem aj iné otázky: Ako veľmi ťa poškodzuje fixácia na túžbu po mužovi? Denne? V tom prípade radím žene, aby urobila isté kroky a hľadala si partnera – na párty, na akciách voľného času, cez kresťanské zoznamky. To sú fajn možnosti, lebo nikto ti nezazvoní na dvere a nepovie: Chcem sa s tebou oženiť. Takže povzbudzujem ich, aby boli aktívne.
Mne bolo toto jasné už asi od 14-tich. Čakať môžeš, kým zošedivieš, lebo sa to nikdy nestane.

A nie je aj Boh za to zodpovedný?
 Nie, on nie je zodpovedný za to, že tu nečinne sedím a on sa má starať o to, aby tento muž prišiel...

Ako je možné, že je toľko slobodných žien? Sú tie ženy príliš silné alebo sa muži stali slabými?
To je fenomén, ktorý neviem ani ja vysvetliť. Spoločensky vzaté, muži zneisteli vo svojej role. A ženy zase nabrali na sile. Tie dnes hovoria: „Ja to tiež dokážem, viem sa presadiť, muža potrebujem len kvôli deťom, ale inak si sama lepšie poradím.“ Muži sú neistí v tom, čo od nich vlastne ženy chcú: „Chcú snáď plyšáka?“ Toho určite nie!
A potom je tu problém spoločnosti bez otcov. Pre chlapcov je to skutočný problém. Ako učiteľka mám dojem, že chlapcom to ešte viac uškodí, keď vyrastajú bez otcov, ako dievčatám.

Partnerské inzeráty sú aj v kresťanských časopisoch často karikatúrou seba samých. Nie sú očakávania beznádejne prehnané?
Je tendencia klásť veľmi vysoké nároky, ktoré ani sám človek nemôže naplniť. Pri poradenstve sa pokúšam sprostredkovať aj toto: „Popracuj najprv na svojej schopnosti mať vzťah!“ Nikto z nás nekráča životom bezchybne. A všetci beháme po svete s istými obrazmi žien, mužov, ktoré môžu byť pri hľadaní partnera rušivými. A aj u kresťanov je strach viazať sa. Na jednej strane tento strach zo záväznosti a na druhej veľká túžba mať partnera. Ak sa na to nepozrieme úprimne a čestne, potom vznikajú prehnané nároky, ktoré nikto nevie naplniť. „Ty ma musíš urobiť šťastným“.
To, že dnes nie som vydatá, nesúvisí len s tým, že mi neprebehol cez cestu vhodný muž, ale aj s tým, že som dlhé roky žila vo veľkom strachu. V strachu, že budem raz opustená  a s presvedčením, že tak či tak nie som dostatočne hodná lásky. Medzičasom sa už u mňa mnohé zmenilo, ale bola to dlhá cesta.

Anselm Grün píše v jednej knihe, že niektorí rehoľníci sa trápia so svojou sexualitou. Je to aj pre teba aktuálne?
Iste. Boh nás stvoril so sexuálnymi citmi. To je aj stále nanovo bod, pri ktorom sa s Bohom dohadujem: „Počuj, ako to, že mám tieto city a nemôžem ich žiť?“ A aj v prípade, že nie je žiadne riešenie, je dobré túto otázku Bohu položiť a nezatrpknúť. Aj tu platí, že nemôžem žiť moju sexualitu tak, ako by som si priala, ale zato ešte nie je môj život otrasný. Mohla by som hromžiť a upadnúť do sebaľútosti, no zmeniť to nemôžem. A predsa tam, kde trpím a som voči Bohu a ľuďom otvorená, tam môžem čosi zmeniť. Mám kamarátku – susedku, vydatú ženu, ktorej zdieľam svoje boje. Potom sa spolu modlíme a to mi pomáha. Nemusím sa tváriť, ako keby som bola bezpohlavnou bytosťou, lebo mám miesto, kde môžem svoje otázky vysloviť.

Čo poradíš ženám, ktoré ti namietnu: „Toto mi nestačí na upokojenie!“ ?
   Keď si niekto myslí, že niečo musí mať, ale nemá, tým ľuďom by sme mali povedať: „Človeče, pozri sa, čo všetko máš.“ Pozerám sa najprv na deficity a hromžím, alebo sa pozerám na to, čo mám a ďakujem?! A na to prichádza ďalšia otázka: Čo ma robí práve teraz nespokojným? Čo sa cez toto snaží prejaviť? Keď si naživo predstavím, že si sexuálne užijem... čo by som rada v najhlbšej hĺbke svojej bytosti vlastne chcela naplniť a dosiahnuť? Čo by mohlo byť tou pravou, hlboko ležiacou potrebou? Nechcem tým povedať, že sexualita nie je pravou hlbokou potrebou. Ale tiež viem, že v situáciách, keď sa cítim preťažená alebo osamelá a frustrovaná, rýchlo prichádzam na nápad: „Jej, teraz by to bolo také pekné hodiť sa do náručia nejakému mužovi...“ Nejde pri tom nevyhnutne o sexualitu. Medzičasom som sa naučila pri podobných denných snoch povedať si: „Čo vlastne chceš?“ A hneď viem, že potrebujem spoločnosť. Musím zavolať priateľke alebo potrebujem ísť s niekým na pohárik vínka. A už mi je lepšie. Takto dbám o to, aby som žila spokojne. Moje sexuálne túžby zostávajú napriek tomu, ale viem s nimi žiť zmierená.

No, to je už dosť zrelé zaobchádzanie s týmito otázkami...   
Mám 47. To by bola škoda, keby som nedosiahla istý stupeň zrelosti. J Pre mladšie ženy ako ja je nesmierne dôležité byť k sebe milosrdné a oveľa jemnejšie zaobchádzať s týmito  problémami. Ale vždy si treba klásť otázku: „Sú veci, ktoré môžem zmeniť, aby som na tomto mieste mohla žiť spokojne?“
Pre mňa je najdôležitejšie vedomie a poznanie, že aj bez rodiny sa dá viesť spokojný život. Nesplnené priania patria k životu, aj k manželskému. Neexistuje ani jeden život, ktorý by nepoznal nesplnené želania.

Vďaka za otvorenosť.

Na rozjímanie:
- Aká je vaša špeciálna šanca vo vašej životnej situácii?
- Ako nažívate spolu vo vašom okolí slobodní, páry a rodiny?
- Čo sa môžu slobodní, páry a rodiny od seba navzájom naučiť?
- Aké máte možnosti prežívať svoju sexualitu ako slobodná?

Christiane Rösel (www.joycenet.de)
Preklad: -aje-