A hovorili o nej, že je neplodná...

... lebo Bohu nič nie je nemožné

Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohoto bezstarostného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole.
Operačný nález znel: nádor pravého ovária veľkosti detskej hlavičky. Ale utešovali ma. Nemusí to byť zhubné, ukáže to histológia. Histologické výsledky boli, žiaľ, veľmi zlé – vysoko malígny germinatívny tumor. Nádej na prežitie? Podľa literatúry minimálna.
Pri operácii bol pravý vaječník, samozrejme, vybratý. Bola som odoslaná na onkológiu. Spolu s mojimi rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je navždy vylúčené, moje minúty sú spočítané, treba ísť okamžite znova na operačný stôl a všetky ženské orgány musia ísť von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť, začala som umierať.
Do Bratislavy ma viezla moja staršia sestra - nechala doma svojho 3-ročného syna a robila všetko preto, aby som bola zachránená. Tam sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila strašná diagnóza. Vzhľadom na zhubnosť nádoru, jeho veľkosť a možné metastázy nemala nasledovať operácia, ale chemoterapia. Keď som sa dozvedela od lekárov, čo ma počas nej čaká, nechcela som ju absolvovať. Bola som zamilovaná, nevedela som si predstaviť, že mi majú teraz vypadať vlasy, atď. Primár interného oddelenia ma prehováral slovami, že nám Pán Boh dal rozum a my musíme využiť všetky dostupné možnosti medicíny a zabojovať. Inak mi ostáva pol roka. (Aj on má podiel na záchrane môjho života.)
Aj riaditeľ onkologického ústavu na Klenovej chodil za mnou do izby a prehováral ma dovtedy, kým ma neprehovoril. Vravel mi: „Ja mám doma tri takéto dcéry, ja ťa nenechám zomrieť.” Nuž, vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace ...

Počas chemoterapií (raz za mesiac mi tiekli 5 dní v kuse infúzie), sa naši striedali pri mne, sedeli pri mne do noci, obsluhovali ma – raz sestra, raz brat, raz mama, raz otec, dokonca aj kamarátka, ktorá vtedy študovala v Bratislave. (Je to sila, aké sú Božie cesty. Dnes sme švagriné - vydala sa za brata môjho manžela.) A keď raz ocko išiel so mnou do Bratislavy na chemo, počula som ho, ako plakal a modlil sa a ponúkol svoj život Bohu za mňa. (Môj zlatý ocko minulý rok zomrel.)

Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT- vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal: „Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku opýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal: „To je normálne. Vy cyklus už nikdy nedostanete.“

Po čase mi začali rásť vlasy, už  som uvažovala o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.

Prešlo asi 9 rokov. Moja láska, vtedy gymnazista, s ktorým som pred 8 rokmi chodila prvý rok, medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide. Napriek všetkému ma stále miloval. A veril.
Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilitas primaria“ (neplodná) zase prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu.
Po tejto operácii som bola, samozrejme, indikovaná na IVF (umelé oplodnenie). To však z našej strany neprichádzalo do úvahy. Všetko sme vložili do Božích rúk. Asi o 4 mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave.
Tehotenské vyšetrenia (AFP) ukázali, aj doktorka genetička ma poučila o veľmi vysokej pravdepodobnosti, že dieťa - plod bude po chemoterapiách postihnuté. Nedali sme sa ničím odradiť a nič nás nedonútilo ísť na interrupciu ani na amniocentézu.

V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura.
Keď mala Laura 8 mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítalo z Evanjelia: „...a hovorili o nej, že je neplodná,“ som bola už v 2.mesiaci.
O 7 mesiacov sa nám narodila krásna zdravá Lea.
„Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Som vďačná aj gynekologóvi - pánovi docentovi z Kramárov, ktorý mi v júli 2002 spriechodnil vaječník (aj keď tomu asi ani sám neveril :).
Môj šikovný a dobrý onkológ – gynekológ z Heydukovej si odo mňa vypýtal fotky detičiek, aby ich zavesil na oddelení na povzbudenie pre pacientky.
Po narodení Laury som vyhľadala cez internet aj riaditeľa z Klenovej, ktorý dnes pôsobí v Amerike, a telefonicky som mu to oznámila. Bol nesmierne šťastný.
Vďaka patrí i mojim rodičom, ktorí nikdy nezapochybovali, že raz budem znova zdravá. Veľmi sa za mňa modlili. Mamkine modlitby majú veľké slovo v nebi.
A ďakujem aj môjmu Marečkovi, že ma stále tak veľmi miloval a miluje.

Na začiatok i na koniec nadovšetko nech je oslávené a zvelebené Božie meno! Aj za to, že som to mohla dať na papier. Asi to fakt písal cezo mňa Duch Svätý.

Renáta Ocilková