Povolanie

Ženy sa ma často pýtajú, ako majú rozlíšiť svoje povolanie. Nie sú si isté tým, k čomu ich Boh volá. Stoja na mieste a nevedia sa rozhodnúť.

     Povolanie je proces. Nie je to náhla rana z neba, kedy človek nevie, čo sa deje. Boh si srdce služobníka pripravuje postupne. Človek sa stále učí rozlišovať, čo od neho Boh vlastne chce.
     Keď Boh povolával Samuela, Samuel tomu vôbec nerozumel. Mýlil si Boží hlas s ľudským. Héli mu to pomohol rozlíšiť. Z toho je zjavné, že je správne, ak nás niekto duchovne sprevádza, ak máme duchovne zrelšiu osobu, ktorá je naším dôverníkom, ktorá nás pozná a vie nám pomôcť pri rozlišovaní. Modlí sa za nás a my jej tiež dôverujeme.
    Povolanie nie je tlak a stres. Človeku ho dokonca nespôsobuje ani tak rozhodovanie ako skôr to, čo bráni rozhodovaniu. Hriech, sebectvo, vzbura, pýcha. Avšak je aj otázne, či je človek v tomto sebeckom postoji vôbec schopný zaregistrovať, že sa k nemu snaží Boh „dovolať".
     Často hovoríme o povolaní v súvislosti s kňazstvom či rehoľným životom. Avšak aj manželstvo je služba a povolanie. A povedal by som, že si vyžaduje rovnakú zodpovednosť. Pri povolaní sú zaujímavé „motívy", ktoré nás vedú k rozhodnutiu. Tie motívy sú často postihnuté našou minulosťou. Niekedy aj „chorým procesom" našich vnútorných zranení. Niekto sa do rehoľného života ide skryť. Žena mohla byť zranená mužmi, vzťahmi, otcom, atď. , a vidí v rehoľnom živote možnosť na všetko zabudnúť. Muž, ktorý mohol mať podobnú negatívnu skúsenosť vo vzťahoch alebo strach zo života, môže unikať pred „svetom" aj zodpovednosťou. Sú muži, ktorí si povedia, že by nikdy nemohli mať rodinu. Starať sa o deti a ženu. Je im to až nepríjemné. Ľutujem dopredu tú farnosť a spoločenstvo ľudí, ktorých tento budúci kňaz dostane do pastorácie. Rovnako si môže muž povedať, že by nikdy nemohol byť kňazom. Pohŕda touto postavou a službou. Rovnako môžeme ľutovať tú celú rodinu, v ktorej sa bude tento muž „realizovať". Ten, kto si nevie svoj život predstaviť v kňazstve, nemôže byť dobrým v rodine a ten, kto chce uniknúť pred rodinou, nemôže byť dobrým kňazom či rehoľníkom. Každý otec a manžel zastáva do istej miery rolu kňaza. (1Pt 2,9) A rovnako rehoľník, kňaz musí byť otcom-pastierom pre tých, ktorým slúži. Samozrejme, že sa to týka aj žien, rehoľných sestier, ktorým Boh neodňal ich ženskosť a materinskú lásku.
      Z praxe vidíme, žiaľ, na mnohých farnostiach pravý opak. A s ľútosťou musíme pripustiť, že táto tragédia postihuje aj rodiny. To ale neznamená, že títo ľudia sú na nesprávnom mieste alebo že by ich tam Boh nechcel mať. Znamená to, že šli do tejto služby nevyzretí so zlými motívmi. Ich zranenia sú ako vírus, ktorý postihuje celú ich službu a život. Myslím si, že pre Boha je dôležitejšie, aby sme ho osobne a dôverne poznali, čím rastie naša kresťanská zrelosť, ako to, či nás „dostane" do seminára alebo kláštora. Keď žijeme svoj každodenný život s Ježišom, prijímame jeho slovo, ktoré nás premieňa a buduje /Jak 1/. A ak to slovo aj poslúchame, žijeme v zhode s Božou vôľou, dochádza k zmene našich hodnôt a postojov. Dochádza k uzdraveniu a my vnímame seba samých z pohľadu Boha. Vidíme jasnejšie jeho plán s nami. Sme ochotní ho poslúchnuť a podriadiť sa mu. Vieme žiť z Božej lásky a dokážeme túto lásku nezištne dávať ďalej. V tej chvíli je zrazu jedno, či budeme rehoľníkmi a či rodičmi. Všade budeme totiž  prinášať ovocie Ducha (Gal 5,22-23)  a zjavovať Kristovu pravdu. Toto je naším cieľom. Vtedy je už detail upresniť si a rozhodnúť sa, či chcem slúžiť Bohu zasväteným životom ako kňaz či rehoľník alebo vidím, že život v rodine mi ukazuje viac možností pre moju službu či charakter mojej povahy.
     Osobne som prešiel týmto rozlišovaním a videl som od Boha obidve možnosti. Boh mi ukázal požehnanie na oboch stranách. Cítil som v sebe slobodu pri rozhodovaní. Rozhodol som sa pre manželstvo a neľutujem. Keby došlo pri voľbe povolania k stresu a tlaku, ako by vyzerala moja služba? Mal by som stále pochybnosti a moja služba by tým bola postihnutá.    Je to, ako keď pochybujeme o svojom partnerovi, či je „ten pravý". Predsa Boh nie je diktátor a nejaký sektár, aby nám vyberal partnerov. Sviatosť manželstva je rozhodnutie dvoch ľudí. To oni si vysluhujú sviatosť. Boh požehnáva a priznáva sa k nim, ale nerozhoduje. Žena aj muž hovoria: „Amen - beriem si ťa. Ty si ten pravý. Budeme spolu v dobrom či zlom.“ No ako to vyzerá v praxi? Mnohí pochybujú ešte aj potom: Je to ten pravý? Je to tá pravá? Nechcel Boh, aby som si vzal hentoho či hentú? Tento stres nie je od Boha, ale z našej nerozhodnosti a nezrelosti. A sme opäť na začiatku. Zrelosť a zodpovednosť. Rast v poznaní Boha. To je to, čo nám zaručí správne rozhodnutie. A častokrát je správnych viacero riešení. Nie je to lotéria, ktorá zaručí šťastie alebo tragédiu. Na druhej strane, pokaziť sa dá každé rozhodnutie. Žiť šťastný život?
     Myslím si, že šťastný život sa nemeria počtom bezbolestných či bezstarostných dní, ale okamihmi, ktoré sme prežili s Ježišom, kedy mnohé situácie, naoko tragické, dostali odrazu úplné nový význam, keď do nich zasiahol Boh (Rim 8,28).
Vráťme sa teda k povolaniu. Rada tu neexistuje. Sú len princípy, ktoré platia všeobecne a záverečné rozhodnutie zostáva na človeku. A to práve preto, aby bolo slobodné a úprimné. Pre Boha sme predovšetkým Božie deti. Nie kňazi a rehoľníci. Nie biskupi a aktivisti v spoločenstvách. Predovšetkým sme v jeho očiach deti, ktoré stvoril, ktoré miluje, za ktoré dal svojho jednorodeného syna, aby sme mali večný život. Celé si to komplikujeme a bojíme sa vlastných chýb. Ale nie chyby nás delia od Boha. Boh dokáže mnohé obrátiť v náš prospech, ak ho milujeme.
     Hriech - pýcha a vzbura, sú jedom ľudstva a žiaľ, sú nimi postihnutí mnohí, ktorí sa bijú do pŕs, akí sú kresťania a nejeden z nich má biely kolárik na košeli + veľkú funkciu k tomu. Boh túži po láske. Máme sa milovať a v tejto láske máme ukázať svetu,  kto je Ježiš a čo ľudstvu prináša.
Či budeš slobodná alebo manželka, alebo matka, nikdy nezabudni, že si Božie dieťa a Boh ťa vždy vníma v tomto poradí. Až potom je tu tvoja služba a aktivity. Aj pre deti je ich maminka najskôr mamou, až potom ekonómkou či právničkou, či manažérkou. Aj pre farníkov je ich kňaz najskôr pastierom. A presne toto si vyžadujeme. Deti otcov a mamy a ľudia pastierov.
      Častokrát ale nachádzajú deti doma riaditeľov, učiteľky, architektov, bankárov a na fare nájdeme organizátorov a uštvaných kňazov. Dôvod? Stratila sa láska. Ak zanikne láska, zostane zákon a ten nás usvedčí z našej slabosti. Ak láska zostane, stane sa bublinkou vo vode, ktorá nás vynesie na hladinu. Láska nás pozdvihne a dovolí nám urobiť aj chyby. Láska nám dá význam,  keď budeme v koncoch. Láska Boha, ktorá sa prejavuje v ľuďoch, je to, čo potrebujeme. Pravú lásku, ochotnú a nezištnú, ktorá sa dáva a nehľadí na vlastné straty. To je naším povolaním. Či kňazov, rehoľníkov alebo rodičov.

Richard Čanaky