úvaha

Túžila som po vianočnom stromčeku, alebo aspoň po voňavej vetvičke. No máme už ten umelý, veď sme dospelí. Chodila som obdivovať veľkú striebornú jedličku, ktorá stála uprostred vedľajšej ulice. A pred pár dňami sme ju našli na trávniku, polámanú na vetvičky – už je po Vianociach. Jej voňavý vršok, veľký ako bežný izbový stromček, sme po chvíľke váhania vzali pod pazuchy a odniesli si domov. Postavili sme ho k  hlave mojej postele, takže pred spánkom vdychujem živicovú vôňu a čítam , pre zmenu, poležiačky.
Dnes som podišla k stromu z inej strany...a zhíkla. Medzi vetvičkami je dobre ukryté hniezdo. Podobá sa košíčku, upletenému z jemnej trávy a suchého ihličia. Mama šla s novinkou za tatkom. Upozornila ho na náš stromček, ak by ho v roztržitosti prehliadol. Keď sme sa vrátili z nedeľnej prechádzky, tatko ležal  pod stromom, podopieral si hlavu lakťom a obdivoval hniezdo.  Dúfame, že stromček ešte počká do februára, než prídu deti na návštevu. Darčekov pod ním pribúda. Vôňa stromčeka prebúdza vo mne fantáziu, spomienky a túžby, ktoré sa nedajú zachytiť slovami. Spomínam si na slová apoštola Pavla „Vy ste vôňou Kristovou..." Naozaj, ste. Zaspávam s hlavou takmer pod vetvou a predstavujem si, ako v tom hniezde bývala vtáčia rodinka a medzi jeho konármi znel štebot ich hláskov. Zrazu mi je ľúto, že stromček nenechali v lese žiť a rásť ďalej a prijímať ďalších obyvateľov. Odsekli ho a postavili na pár týždňov na sídlisko a teraz rýchlo usychá u nás v byte... Vniesol mi do života kus nádeje, ale nemohla som ísť radšej ja za ním, do lesa?
Mám nový sen. Keď budem mať trochu času, pôjdem do parku a nájdem si tam živý strom; spriatelím sa s ním a jeho obyvateľmi zblízka. Doteraz som obdivovala ihličnaté stromy skôr z diaľky, spamäti, akosi teoreticky. Skúsim si nájsť pod jedným kúsok miesta, s klobúkom na hlave, aby ma nepopichal. Čosi ako stánok stretnutia. Skúsim sa započúvať do jeho šumu, do  spevu jeho drobných, rozlietaných obyvateľov a vdychovať vôňu živého stromu, ktorý Otec zaodel tak jedinečne, ako oblieka poľné ľalie či havrany.  Stromu, ktorého životná skúsenosť je pre mňa úplným tajomstvom. Stromu, ktorý vydrží nápory vetra a žije dlhšie ako my ľudia. Stromu, ktorý je predsa celkom bezbranný pred ľudskou sekerou. Stromčeka, pre  ktorý Vianoce  môžu znamenať aj obeť života.
Hm, nabudúce si zase postavíme umelý stromček. Aby nám pripomínal krásu tých skutočných. A keď prídu deti, urobíme si vianočnú oslavu v parku. Keď sa troška oteplí. Prečo nie?

Naďa

Sprievodcovia pre deti

Tip na knihy

Ideálne je, keď sa dieťa osmelí o všetkom hovoriť so svojimi rodičmi. Ale nežijeme v ideálnom svete a dieťa má predsa len ten svoj vlastný, kde spracováva svoje dojmy a zážitky z rodiny i bláznivých udalostí. Môže sa uzavrieť do seba, no tam nenájde odpovede na svoje otázočky. Môže sa však aj stíšiť a tajne začítať do príbehov jemu podobných, ktoré mu jeho vlastné trápenie trochu uľahčia alebo ho aspoň nasmerujú na iné myšlienkové koľaje.
Takýmito knižkami sú štyri časti detského sprievodcu od americkej autorky Carolyn Nystrom, matky štyroch vlastných detí a ďalších, ktoré má v pestúnskej starostlivosti. U nás vyšli v preklade Timotey Vráblovej vo vydavateľstve Porta libri v roku 2004.

Detskí sprievodcovia sa venujú štyrom náročným témam, pred ktorými neuchránime ani naše deti, a s ktorými sa raz musia vyrovnať. Ide o starnutie blízkych, úmrtie v rodine, rozvod a u niektorých aj o adopciu.
Sú napísané citlivo, primerane veku 8 až 15-ročných. Uprostred každého príbehu sú inou farbou vyznačené typické otázky, ktoré si každé dieťa kladie. V pokračovaní príbehu sa mladý čitateľ dozvie, ako sa s problémom vysporiadal jeho hrdina. Ak sa aj nevysporiadal definitívne, aspoň zistí, že nie je na svete sám, kto má takéto trápenie.
Útle knižočky dostať priamo vo vydavateľstve alebo v kníhkupectvách. Dieťa ich asi samo neobjaví, ale možno mu ich nenápadne posunúť či priamo kamarátsky venovať.

-aje-

Venezuela

Reportáž

Venezuela je krajina, ktorá je pre mnohých ľudí neznáma a tým pre nich predstavuje výzvu na jej spoznanie a zistenie, čo sa za týmto názvom skrýva. To bol aj hlavný dôvod pre skupinku ľudí, ktorá sa rozhodla spoznať ju i jej obyvateľov. Naša malá expedícia začala 24. januára na letisku Schwechat, odkiaľ sme leteli do hlavného mesta Venezuely Caracas. Caracas je rozsiahle mesto, ktoré má stupňovito rozmiestnené obydlia. Z hlavného mesta boli naše dojmy veľmi strohé, pretože sme sa prepravili cez okrajovú časť, ktorú tvorili najmä príbytky najchudobnejších ľudí hlavného mesta. Tieto domčeky, ak ich tak možno nazvať, boli doslovne pozliepané zo všetkých možných materiálov, ktoré im prišli pod ruku.
Nočným autobusom sme sa v priebehu 8 hodín prepravili z Caracasu do Ciudad Bolívaru. Bol to východiskový bod, ktorý sme si zvolili za našu ďalšiu trasu, a to malým šesťmiestnym lietadielkom do Národného parku Canaima. Tento park predstavuje veľmi často navštevovanú turistickú oblasť najmä pre svoju neopísateľnú krásu, ktorú tvorí lagúna Canaima a najväčší vodopád na svete Salto Angel. Lagúna Canaima bola vytvorená riečkou Carrao pôsobením piatich vodopádov. Z toho najväčší a zároveň aj najkrajší Salto Hacha. Je typický tým, že sa poza neho dá prejsť. Dominantu lagúny tvoria tri palmy, ktoré vyrastajú priamo z vody pred vodopádmi. Niekoľko kilometrov proti prúdu rieky Carrao je prítok riečky Churún, po ktorej sa dá dostať motorovým člnom a neskôr cez prales po chodníku až pod najväčší vodopád sveta Salto Angel. Salto Angel objavil americký pilot Jimmie Angel. Už zmienený vodopád padá 979 m voľným pádom z vrcholu pohoria Auyantepui. Kúpanie pod týmto vodopádom je neuveriteľný zážitok, na ktorý sa dá spomínať celý život.
Naša ďalšia cesta nás zaviedla na najznámejšiu stolovú horu s názvom Roraima, ktorá je ľahko dostupná pre peších turistov. Výstup na ňu trvá dva dni. Uchvátila nás svojou impozantnosťou a  tým nemyslím len jej výšku 2810 m.n.m., ale hlavne faunu a flóru. Povrch Roraimy pripomína z jednej časti mesačnú krajinu a len o pár metrov ďalej je krajina jazier a potôčikov. Zároveň sa tam nachádza najznámejší bod, kde sa stretávajú hranice troch krajín Venezuely, Brazílie a Guayany. Jedným z divov Roraimy je jazero Gladys, ktoré očarilo svojou krásou aj autora knihy Stratený svet.
Ako balzam na dušu po niekoľkodňovom pochode na stolovú horu a prechádzke po nej bola pre nás návšteva brehov Jaspisovej rieky. Už jej samotný názov vysvetľuje, čo nás uchvátilo. Dno tejto rieky tvorí polodrahokam zvaný jaspis.
Pri ceste zo Santa Eleny do Tucupity sme v noci prežili malé dobrodružstvo vojenskej kontroly, čo je tu bežnou záležitosťou, hoci pre nás nie je normálne uprostred noci vystúpiť z autobusu a nechať si prehrabať kompletne celú batožinu.
Tucupita bola pre nás veľkým sklamaním. Všade, kam človek vkročil, bola samá špina a odpadky, ktoré predstavovali neoddeliteľnú súčasť mesta, čoho dôsledkom boli aj žalúdočné problémy, s ktorými nám pomohli v delte rieky Orinoco Indiáni. Z jedného druhu kmeňa palmy oškrabali kôru, ktorú podrvili v poháriku s malým množstvom vody. Síce horký a nepríjemný, ale veľmi účinný liek z toho vznikol.
Jedni z pôvodných obyvateľov - Indiáni kmeňa Warao sa živia rybolovom, plodmi z pralesa a taktiež aj predajom ručných výrobkov z palmy. Napríklad zo semiačok rôznych rastlín vyrábajú náhrdelníky a náramky tak, že ich ponavliekajú na nitky. Zaujímavosťou je tzv. orlie oko, semiačko veľkosti našej päťkorunáčky. Tvrdí sa o ňom, že muža, ktorý ho nosí, bude obletovať množstvo žien. Indiáni ďalej vyrábajú misky, ploché tanieriky pod hrnce, čajníčky, uzavreté košíčky na ozdoby či na hračky. Výroba jedného košíčka trvá 2-3 dni podľa veľkosti. Najväčšie majú  priemer 50 cm.  Prekvapilo nás, v akej biede a špine títo ľudia skutočne žijú a napriek tomu tam majú niektoré vymoženosti  moderného sveta, napr. práčku, hi-fi, televízor, DVD prehrávač... a pritom ich obydlia sú postavené na koloch nad vodou, len ako prístrešky pospájané drevenými lávkami medzi sebou. Tieto prístrešky nemajú steny, len strechu a podlahu a ako postele im slúžia zavesené siete zvané hamaky. Najmä ľudia s problémami chrbtice sa uvoľnia do správnej polohy. Len  treba prísť na to, ako sa správne uložiť.
Pohľad na tieto obydlia inšpiroval aj Ameriga Vespuciho, ktorý si spomenul pri návšteve Venezuely na svoju domovinu – Benátky, čo sa v španielčine zdrobnene povie Venezia. Odtiaľ je už len krok k názvu Venezuela.
Chudobní, ale veľmi srdeční Indiáni nám ukázali, ako sa pohybovať v pralese, čo sa v ňom dá jesť a čo nie, ako sa v ňom správať a ako sa v ňom dá žiť. Medzi nimi sme sa mnohému naučili a nielen o nich, ale aj o sebe samých. Z tejto časti krajiny sme odchádzali veľmi smutní a nebolo to spojené len s problémami so zažívaním.
Trochu oddýchnuť a zrovnať si myšlienky sme išli na ostrov Sombrero neďaleko mestečka Chichiriviche v Karibskom mori. Sombrero je maličký korálový ostrov, kde sme nabrali sily a odhodlanie pre nové dobrodružstvá.
Ani sme netušili, ako sme sa presunuli z východnej časti Venezuely do západnej. Naším prvým cieľom bolo univerzitné mesto Merida. Rozdiel medzi východnou a západnou časťou Venezuely nás úplne šokoval. Západná časť krajiny je taktiež chudobná, ale zároveň neporovnateľne čistejšia ako východná. V Meride sme strávili dva neuveriteľné dni. Počas prvého dňa sme navštívili domáce trhy, kde sme kúpili pamiatkové predmety, a lanovkou, najdlhšou a zároveň postavenou do najvyššej výšky na svete, sme sa vyviezli do stanice na Pico Espejo - 4765 m.n.m., ktorý je susedným vrchom Pico Bolívar (najvyšší vrch Venezuely - 5007 m.n.m.). Dostal názov po národnom hrdinovi Simonovi Bolívarovi, ktorý sa zaslúžil o deklaráciu nezávislosti. Nevolá sa po ňom len najvyšší vrch, ale aj všetky hlavné námestia v jednotlivých mestách, ktoré sme navštívili, uprostred ktorých stojí jeho socha.
Nasledujúci deň sme si spravili cykloturistiku po Andách a niektorí z nás absolvovali tandemový let na paraglajde.
Venezuelská krajina je veľmi rôznorodá, o čom nás presvedčila aj ďalšia časť našej cesty, smerujúca do oblasti Saván, zvaných Los Llanos. Je to rovinatá krajina obývaná národom zvaným llaneros, starajúcim sa hlavne o dobytok. Tu sme strávili čas na ranči, kde nám ukázali neskutočné množstvo zvierat, ktoré tu žijú - napríklad anakondy, kaimany, veľké množstvo druhov vtákov, vodné delfíny, korytnačky, capibary, mravenčiar .... Zažili sme dva nádherné dni v ríši zvierat – nielen že sme ich pozorovali, ale sme ich aj lovili a samozrejme aj ochutnali. Nebolo to jediné jedlo. Domáci nás ponúkli ich národným chlebom zvaným casave, ktorý sa pripravuje z koreňa juky. Pre nich je to denná potrava, ale mne nechutila. Zato výborne pripravujú kurčatá s veľkým množstvom zeleniny, vždy doplnené o opekané banány. Ich zvláštna špecialitka sú leguánie vajcia. Považujú ich za úžasnú pochúťku, ale získavajú ich nehumánne – vyberajú ich priamo z maternice leguána.
Život Llaneros je veľmi ťažký najmä v období sucha, napriek tomu ich neopúšťa humor a chuť zaspievať si a zatancovať.
Ako spestrenie našej cesty sa ukázal pobyt v campe u Francúza na rieke Acekvia, kde sme si vyskúšali netradičnú zábavu zvanú tubing. Je to vlastne splavovanie divokej rieky na veľkých kolesách, ktoré pripomínajú duše z traktora.
Posledné miesto, ktoré sme navštívili pred návratom do domoviny, bola dedinka na pobreží zvaná Choroní. Uzavrel sa kruh teraz už pre nás známejšej krajiny zvanej Venezuela, a opäť sme sa ocitli na letisku v Caracase, odkiaľ sme sa plní dojmov a neprekonateľných zážitkov vrátili späť na Slovensko do všednej reality života.
Toto spoznávanie ľudí a krajiny nám trvalo 26 dní. Aj keď sa jedno dobrodružstvo skončilo, - všetci deviati sme sa vrátili celí a zdraví - veríme, že ďalšie nás ešte čakajú.

Marianna Colloseusová

Vianoce, Jarko a ja

- fejtón -

24.12.
Dnes je Štedrý večer. Všetko ako má byť – kapustnica kyslá tak akurát, kapor prepečený, oplátky chrumkavé. Svokra dokonca pochválila môj zemiakový šalát. S darčekmi boli všetci spokojní – akurát po rozbalení ponožiek Jarko poznamenal niečo na adresu mojej fantázie.

25.12.
Polnočná bola úžasná. Všade blikali svetielka, detičky spievali v anjelských úboroch, pri Tichej noci sa zhaslo a vôbec... slzila som ako krokodýl. Cestou z omše som pri Jarkovi lietala. No ale zvyšok dňa už bol o inom. Hneď ako sme sa zobudili, pohádala som sa so svokrou (áno, ešte stále boli u nás!), potom mi to bolo ľúto a zjedla som asi kilo zákuskov, pribrala som dve kilá a po stopäťdesiaty raz som si poplakala pri Popoluške. Potom svokrovci odišli. Zlý pocit zostal.

26.12.
Hneď ráno som zavolala svokre a ospravedlnila som sa za včerajšok. Hneď mi bolo ľahšie na duši. Jarkovi som prihriala jeho obľúbeného kapra a od lásky ma skoro zjedol s ním. Poobede prišla jeho sestra s dvomi tornádami (čítaj: deťmi). Rozbitý pohár a čokoláda na záclone mi vôbec nevadili, poškrabaný stôl trocha. Keď sme ich odkývali z bytu, Jarko vyhlásil koniec poplachu a stiahli sme sedmičku červeného. Potom sme si pod stromčekom čítali knihy, čo sme si navzájom darovali. Škoricový čaj, teplá deka, vianočné cédečko z Tesca. Pohoda Vánoc.

27.12.
Dnes mi Jarko doniesol raňajky do postele. Doslova. Vylial mi na paplón horúci čas. Ešteže nesladím. Po fénovaní postele a raňajkách v bezpečí kuchyne som začala baliť kufre. Nie Jarkovi. Obidvom – na našu prvú spoločnú lyžovačku. Chudák Jarko, on, ktorého na strednej volali Tomba, si zobral úplnú nelyžiarku. Pod stromček mi kúpil zánovné lyže a výstroj a k tomu krikľavožltú čiapku. Aby ma lyžiari z diaľky videli, keď sa budem so zúfalým výrazom vrhať k zemi.

28.12.
Dnes ráno sme vyrazili v plnej poľnej na zasneženú Oravu. Ubytovaní a najedení sme so zanietením vyrazili na svah (podľa Jarka na somársku lúku). Už sa tam tmolilo asi dvadsať detí, ktorým som ticho závidela, že majú ťažisko tak nízko. Môj mužíček bol strááášne trpezlivý inštruktor. Tak asi pol hodinu. Potom sa prestal kontrolovať a musela som mu pripomenúť, že sú tam deti. Zato som sa naučila celkom zaujímavo padať, na tisíc a jeden spôsob. Po polhodine mi zaplatil inštruktora, tuším mu aj dosť priplatil. Inštruktor bol mladý, trpezlivý a hlavne mi nenadával. Teda ak, tak potichu a tuším po nemecky. Ako dobre, že vleky zastavujú o štvrtej. Jarko ma odvliekol do chaty v bezvládnom stave.

30.12.
Lyžovať sa učím tretí deň a frekvencia pádov u mňa výrazne klesá. Poobede sa o mojich pokrokoch presvedčil aj Jarko. Myslím, že v živote nikoho tak neobdivoval ako toho dvadsaťročného inštruktora. Akurát moje úbohé telo je už celé modré jak tá obloha nad svahom.

31.12.
Dnes je Silvester, hotely sú plné opitých hostí, ulice plné delobuchov a ja mám plné zuby lyžovania. Jarko mi dal voľno, tak si ho užívam v kolibe s gýčovým výhľadom na hory, na svah a na môjho Tombu.

1.1.
Prvý deň fungl nového roka. Mám pocit začiatku a novej nádeje. A sucha v ústach. Ja som Jarkovi hovorila, že prisadnúť si k tej bujarej skupinke nie je dobrý nápad. Kombinácia hriatô + teplo z krbu ma beznádejne uspala ešte pred polnocou. Zobudili ma delobuchy, potom sa na mňa všetci tí neznámi ľudia vrhli a priali mi veľa všeličoho, čo som už nevládala vnímať, až ma rytier Jaroslav vyslobodil a odviedol do našej komnaty.
Tento nový deň je naozaj výnimočný: Za mnou desať hodín spánku, vedľa mňa spiaci hrdina, predo mnou obľúbená kniha a hlavne – už žiadne lyžovanie!

Ľubica Holická

Začalo sa to dobrým skutkom

Volal sa Fleming a bol to chudobný škótsky roľník. Jedného dňa, keď sa snažil zarobiť pre rodinu
na živobytie, začul volanie o pomoc z neďalekého močiara. Zahodil náradie a bežal k močiaru.
Tam našiel vystrašeného chlapca po pás v čiernom bahne, ako kričí a snaží sa dostať von.
Roľník mládenca oslobodil a zachránil ho tak pred pomalou a hroznou smrťou.

Ďalší deň sa pri Škótovej záhradke objavila luxusná limuzína.
Vystúpil z nej elegantne oblečený šľachtic a predstavil sa ako otec chlapca, ktorého roľník Fleming zachránil.
"Chcem sa s vami vyrovnať," povedal šľachtic. "Zachránili ste život môjmu synovi."
"Nie, nemôžem prijať peniaze za to, čo som urobil," odvetil škótsky roľník a ponuku odmietol.
V tej chvíli sa vo dverách objavil roľníkov syn.
"Toto je váš syn?" opýtal sa šľachtic.
"Áno," odvetil roľník hrdo.
"Urobím vám ponuku. Dovoľte, aby som mu poskytol rovnakú úroveň vzdelania, aké sa dostane môjmu synovi. Ak je mladík aspoň trochu po otcovi, určite z neho vyrastie muž, na ktorého budeme obaja pyšní." A tak sa stalo.

Syn roľníka Fleminga chodil do najlepších škôl a po čase promoval na Lekárskej fakulte St. Mary's Hospital Medical School v Londýne a neskôr sa preslávil po celom svete ako objaviteľ penicilínu -
Sir Alexander Fleming.

Po rokoch syn toho istého šľachtica, ktorý bol zachránený z močiara, dostal zápal pľúc.
Čo mu zachránilo život tento raz? Penicilín.

Ten šľachtic sa volal Lord Randolph Churchill. A jeho syn?
Sir Winston Churchill.

Vianočné slová

V noci chodím po záhrade
a hľadám slová,
ktoré by ťa odkliali, mama.
Možno tu niekde sú...
veď v noci vychádzajú
ostýchavé tvory na prechádzku.
Možno tie slová čakajú
na prahu tvojho domu,
aby ťa navštívili v spánku.
Možno ti potichučky nôtia
uspávanku.
Možno ich vdýchneš nosom
- nebadane,
a potom ráno vstaneš
a spomenieš si na ne.
Slová, ktoré liečia
horkosť v srdci mamy
na Vianoce
plačú za dverami.

Hľadám pravé slová,

slová vlnolamy

také, ktoré tvoria

pokoj medzi vami,

pokoj medzi nami,

/pokoj nad vlnami/.

Deň čo deň ich hľadám

noc čo noc,

s ceruzkou v ruke si volám
slová na pomoc.
Akoby mali zvláštnu moc.

Po vetre ich púšťam k ľuďom

- papierové šarkany,

neraz dúfam, že ma krehké

slovo zachráni.

Možno som naivná,  možno nie,

možno sa v tom zračí  tušenie,

že to práve Slovo, čo sa stalo telom

je vždy mojím Spasiteľom.

V noci chodím po záhrade

a prijímam tvoje slová, mama.

Raz mrazia ako ľad, inokedy

hrejú, blažia, napoja ma.

A ďakujem za dar úsmevu.

Pod Vianočným stromom je mi do spevu.

A za farbu tvojho hlasu,

ktorý dodal slovám jasu.

 

Zázrak Slova v tichej noci

zve ma do úžasu.

Naďa Mitanová