O komunikácii, hraniciach, intimite a úcte

Za obdobie ôsmich spoločných rokov sme prešli veľmi veľkú cestu, ktorá sa týka hlavne spoznávania seba samých. Túžila som po mužovi, ktorý ma bude chápať, stáť pri mne a pomôže mi rozvíjať samu seba, realizovať sny a ja pomôžem zase jemu realizovať jeho sny. Avšak naša spoločná cesta je aj tŕnistá. Prešla mnohými búrkami, sklamaniami, bolesťami a myslím si, že sme ju museli prejsť. Jedna z vecí, ktorá sa mi ukázala ako veľmi dôležitá, prečo sme dodnes spolu a čo zachránilo náš vzťah, bolo, že sme sa naučili komunikovať.
Keď sme boli zamilovaní, mala som dojem, že môj partner robí všetko, aby sa mi zapáčil. Urobil zo mňa rozmaznané dievčatko a až veľká bolesť, ktorú sme vo vzťahu prežili, mnohé búrky zvonku, ktoré náš vzťah chceli nabúrať, ho postupne začali očisťovať a ja som začala dozrievať. Uvedomila som si, že vzťah manželstva musí byť o zodpovednosti. Sama si pripadám v mnohých veciach ako dieťa a v mnohých zase ako dospelý človek, ktorý prešiel už dlhú cestu. A práve strach z toho, že manželstvo prináša so sebou veľkú zodpovednosť, ma trochu brzdil.
V najväčších krízach, kedy som vedela, že ostávame spolu iba  kvôli vernosti, keď sme k sebe nič necítili, som vnímala vo svojom manželovi Krista. Hovorila som si: ak ma tento človek miluje a je ochotný so mnou zostať po tom všetkom, tak to musí byť láska, ktorú máme od Boha, pretože ľudská láska nie je schopná ísť do takej krajnosti. Vtedy som cez lásku môjho muža prežila lásku Krista ku mne. Dnes chápem, že nie sme poslaní do vzťahu partnerského len preto, aby sme si v ňom užívali, ale že vzťah je obeta a bez nej nemôže byť zrelým vzťahom. A obeta znamená, že nielen prijmem nejakú katastrofu, ale že budem vedieť prijímať sklamanie každodenne a nebudem si hneď hľadať iného partnera. Mnohí ľudia, ktorí sa odmietnu vydať, oženiť alebo mať deti, pretože to bolí, sú ľudia, ktorí nechcú zrieť. Môžem povedať, že hoci veľa z toho, čo som prežila v manželstve alebo vo vzťahu k dieťaťu, ma bolelo alebo ešte bolí, ma robí hlbším, citlivejším a vnímavejším človekom. A vzťah, ak je dobrý, nás zbavuje sebectva, ktorého máme vždy dosť.
Prvé roky nášho manželstva boli poznamenané mnohými problémami. Uvedomili sme si, že prvé zamilovanie pominulo a zrazu sme precitli. To, čo som na svojom drahom milovala prvý polrok, mi teraz strašne lezie na nervy a nevieme, čo s tým. A cesta, ako to meniť, bola ťažká práve preto, že môj manžel nevedel komunikovať. Pochádza z rodiny, ktorá nekomunikuje o problémoch. Veľa sa hovorí o tom, že muž sa uzavrie do svojho problému, do svojej ulity a nevyjde z nej a zase žena, keď má problém, začne o ňom rozprávať. Možno to je ženský fenomén, ale myslím si, že je to aj otázka výchovy - ako sú slovenskí muži vychovávaní v rodinách. Ako sú zvyknutí komunikovať so svojimi otcami i so svojimi matkami. Môj manžel nikdy dostatočne nevedel komunikovať so svojimi rodičmi. A tu si myslím, že je kameň úrazu. Nie je problém v tom, že muž nevie komunikovať za to, že je muž, ale že na to nie je zvyknutý. Ja keď som mala problém, vedela som prísť za ním a povedať: „Toto ma nahnevalo, prečo si to urobil?“ A keď som nedostala odpoveď, tak som vyvolala konflikt. Ja som z rodiny, kde sme zvyknutí na „taliansku“ domácnosť. U nás sa problémy vykričia, búrka prehrmí a máme sa všetci zase radi. Ja som sa však nevzdala, hovorím si, že ak nebudeme o našich problémoch hovoriť a riešiť ich, tak nikam nedôjdeme. A musím povedať, že po šiestich rokoch manželstva je môj manžel namiesto toho, aby sa uzavrel, schopný prísť a povedať mi: „Vieš čo, toto ma na tebe hnevá, prečo sa takto správaš?“ a pod. Dnes je to komunikatívny človek, omnoho otvorenejší aj voči priateľom, aj voči ostatným. Človek, ktorý dokáže hovoriť o svojich pocitoch, vníma intuitívne a tiež mi dáva hranice. Myslím si, že dobrý vzťah potrebuje hranice. Tak ako si ich musia uvedomovať deti voči rodičom, tak si hranice musia uvedomovať aj partneri voči sebe navzájom. Nikdy nesmieme kvôli láske k tomu druhému a zo strachu, že ho stratíme, stratiť pojem hraníc. Ja viem, že isté veci môžem, ale keď ich prekročím, tomu druhému ublížim a naopak. Čiže hranice a komunikácia je základ vzťahov. Toto sa snažíme uplatňovať aj vo vzťahu k nášmu dieťaťu. Učíme ho hraniciam, ale hraniciam s láskou. Zásada, raz pokarhaj a dvakrát pochváľ, je veľmi dôležitá, tak vo vzťahu k partnerovi, ako aj vo vzťahu k dieťaťu.  Láskavá, ale rázna, jednoznačná a dôsledná výchova.
Iná vec, ktorú považujem za rovnako dôležitú vo vzťahu, je naučiť sa hovoriť jazykom, ktorému ten druhý rozumie. Gary Chappman vydal knihu Päť jazykov lásky, kde dosť jasne túto myšlienku zdôrazňuje. Darmo ťa milujem, ak neviem prejaviť lásku tak, aby si to ty pochopil. Myslím, že na tom stroskotávajú mnohé vzťahy a nie iba partnerské, aj priateľské. Samozrejme vo vzťahoch k priateľom alebo známym to nie je až také závažné, ale ak ľudia vstupujú do blízkeho vzťahu a to myslím, že platí aj vo vzťahu k rodičom a o to viac vo vzťahu k partnerovi. Mali by sme sa naučiť srdcom vnímať toho druhého, čo potrebuje. Lebo keď potrebuje pohladenie a my mu varíme každý deň hutnú večeru a on pritom nevečeria, tak mesiac-dva bude s tým spokojný, ale po dvoch rokoch príde vyprázdnenie citovej nádrže a zrazu si povie: ale veď ty pre mňa nič nerobíš, ja potrebujem, aby si ma pohladil a ty mi to nedávaš. Problémom je, že ľudia to vnímajú ako nevďačnosť. Zase tá komunikácia. Žena sa hanbí mužovi „otrieskávať“ o hlavu, že potrebuje kvetiny, darčeky, lebo si myslí, že muž by to mal automaticky vedieť. Ale muž to automaticky nevie. Sú muži, ktorí mali vzor u svojich otcov. Otec môjho manžela sa o všetko staral a tým pádom môj manžel to robí tiež. Prichystá kompletný obed, obriadi dieťa, pošle ma na kávu s kamarátkou a napriek tomu mám niekedy pocit, že nie som dosť milovaná. Keby som mu to nepovedala, tak nepríde na to, že ja jednoducho potrebujem, aby mi slovami povedal, aká som úžasná, že ma ľúbi a dal mi nežnú pusu. Možno to dokonca predčí to, že je uprataný byt a navarená večera. Ja tiež robím isté veci, o ktorých si myslím, že sú dobré a napriek tomu jeho neuspokojujú. A tu by som chcela apelovať na jednu vec. Veľmi dôležitá - myslím si - je pre muža otázka intímneho života. Nie je to síce najdôležitejšie, ale mnohé problémy, ktoré muži vnímajú ako veľké problémy, sa pri peknom intímnom živote, ktorý je o dávaní a prijímaní,  eliminujú. Ja to môžem povedať ako vlastnú životnú skúsenosť. Keď máme pekný a intenzívny intímny život, tak aj tie najťažšie veci, ktoré sú, či už  v práci, problémy s bývaním, s deťmi, nadobúdajú úplne inú tvár. Myslím, že muži takíto sú a netreba to podceňovať. Žena potrebuje viac nežných objatí a muž možno niečo iné a netreba sa za to hanbiť a veľmi si vážim, keď mi to muž vie vyjadriť. Dá sa v tom nájsť niečo, čo je prínosom pre oboch. A tu by som zdôraznila, že je veľmi dôležité, aby dvaja boli v prvom rade priatelia a až potom partneri pre sexuálny vzťah. Má zmysel, keď dvaja nezačnú spolu sexuálne žiť hneď od začiatku vzťahu a v ideálnom prípade, keď naozaj vydržia a isté veci si udržia až do manželstva. Zdržanlivosť v sexuálnej oblasti pomáha ľuďom budovať si vnútorné priateľstvo. Muž zdržanlivosť potrebuje pestovať podľa môjho názoru z jedného dôvodu: veľakrát sme zamilovaní a  máme pocit, že to tak bude naveky, ale príde tehotenstvo, kedy žena má problém v sexuálnej oblasti, príde obdobie dojčenia, príde jedno dieťa, druhé dieťa a pokiaľ sa muž nenaučil zdržanlivosti a ovládaniu v tejto oblasti predtým, má veľký problém. Má pocit, že je nemilovaný a že je na vedľajšej koľaji. Môže to spôsobiť mnohé krízy v manželstve. Veľa kríz prichádza práve počas prvých rokov detí, čo je veľká chyba. Budovať vzťah partnerský na vzťahu priateľov je veľmi dôležité.
Ďalším ohnivkom krízy bol fakt, že naša spoločnosť nie je celkom zvyknutá na pracujúce a zároveň vydaté ženy. Ja som po svadbe ešte doštudovávala - zlepšovala som si kvalifikáciu. Vypočula som si mnohé pripomienky typu: ty si sa už vydala, budeš mať dieťa a rodinu a tu končí náš záujem o spoluprácu. A dvere, ktoré mi boli otvorené v súvislosti napríklad s doktorátom alebo s prácou, sa začali zatvárať. Pocítila som nevýhodu toho, že som sa vydala z lásky. Vari mi moje manželstvo rúca vonkajší život? Žena 21. storočia je postavená možno pred iné výzvy. Jej úlohou nie je pracovať na výkon a zastať úlohu muža. Žena, ktorá pestuje svoju zraniteľnosť a rozvíja svoj citový život a aplikuje ho aj v práci, môže byť pre svoje pracovné prostredie veľkým prínosom práve preto, že doňho vnáša svoju dušu. Nemusí nútene žiť len v rodine, ak to tak necíti. Najmä pokiaľ má pocit, že má aj poslanie v spoločnosti.
Veľakrát sa hovorí, že žena má byť tá tichá, pokorná, mierna, láskavá a že muž je ten, kto je hlava a kňaz rodiny, ten, ktorý rozhoduje, ktorý sa prejavuje navonok. Žena by mala byť naozaj srdcom, dušou rodiny, ktorá vytvára zázemie, je tým anjelom, ktorý všetko oživuje a dáva domu iskru. Muž by mal byť ten, ktorý rodinu ochraňuje, stará sa o ňu, reprezentuje ju. Tu je veľmi dôležitá úcta. Veľakrát sa stáva, že keď žena vidí, že muž mnohé veci nerobí dobre, prestane si ho vážiť a neprejavuje mu úctu. A to je chyba. Ja si veľmi uvedomujem, že prejavovať úctu manželovi, podporovať ho v tom, čo robí, aj keď nie som vždy úplne presvedčená o tom, že je to to najlepšie, je veľmi dôležité. Muž prirodzene potrebuje mať pocit, že má navrch. Nie preto, aby niekoho dirigoval, alebo aby niekomu vládol v negatívnom slova zmysle, ale pretože muž je lovec a ochranca. Divoký muž, ktorý žil v staroveku alebo praveku, vedel uživiť rodinu práve preto, že bol silný. Dnešní muži sú vo svojej podstate rovnakí, ale starajú sa o rodinu v inom slova zmysle. Musia ju uživiť a zabezpečovať bežný chod rodiny. Preto je veľmi dôležité, aby žena bola  krehkým elementom. Nie je problém, či žena zarobí viac  alebo menej, ale je dôležité, aby prejavila mužovi úctu a potrebu sa o neho oprieť. Ja viem, že jedna z vecí, prečo sme prekonali naše mnohé krízy a prečo je náš vzťah teraz silný, je, že môj manžel vie, že my ho potrebujeme, že je nenahraditeľný. Imidž ženy, ktorý sa dnes pestuje, žena schopná všetkého, samostatná zárobkovo, pracovne, nám v mnohom komplikuje život. Muži strácajú svoju tvár, nevedia, kým vlastne sú a načo tu vlastne sú. Mne sa to tiež neraz stalo vo vzťahu, že sa ma manžel spýtal: „A vlastne, načo ma máš?“ Pri tomto som si uvedomila, že muž dneška je veľmi zmätený. Preto by som vždy chcela, aby môj manžel vedel, že si vážim jeho, jeho prácu, jeho starosť o rodinu. A je to jeden z jazykov lásky, keď muž cíti, že je potrebný a keby ho nebolo, chýbalo by nám niečo veľmi zásadné. Učím aj syna, aby vedel, že tatkovi má prejavovať lásku, že je to jeho autorita. Dieťa potrebuje láskavú matku a prísneho otca, ktorý ho ľúbi, ale ktorý mu dáva aj hranice. Ja si uvedomujem, že náš syn má rád svojho otca aj preto, že vie byť prísny. Ja sa viem s ním viac pošalieť, ale keď ocko povie nie, pre syna je to nie. My ženy by sme mali byť múdre v tomto smere a viesť naše deti aj nás samé, aby sme boli v tomto podriadené svojim mužom. Sestra Veronika Jeruzalemská povedala na jednom stretnutí so snúbencami, že obraz tichej manželky, ktorá nič nepovie a  patriarchálneho muža v zásade nie je ani možný. Pretože niekedy je muž tichý, pokojný a nevýbojný a má manželku, ktorá je veľmi energická, schopná a šikovná. To ale neznamená, že ženy tohto typu by sa mali zmeniť a mali zahodiť svoje dary od Pána, ale práve naopak. Mali by sa naučiť s tými darmi tak narábať, aby vedeli napriek všetkému svojmu mužovi prejaviť úctu. Ja si uvedomujem, že čím viac dokážem byť podriadená mužovi v tejto sfére - hoci mám svoje predstavy a vízie - dávam manželovi priestor, aby sa on rozhodol, aby on zaujal k veci stanovisko, aby i on vychovával naše dieťa a vyjadroval sa ku všetkým veciam, aby som nerobila rozhodnutia bez neho. A potom on  cíti a prežíva svoju úlohu manžela a otca, ochrancu, lovca, ktorý tu je, aby nás skryl do svojho náručia, aby sme boli u neho bezpečí.

Iveta Kraľovičová