Deti z rizikového prostredia

Bola raz jedna skupinka ľudí, ktorí sa zišli v Betleheme. Boli veľmi rôzni; jeden mal ťavu, turban a zlaté sedlo, druhý len pastiersku píšťalku a veselého psa. Boh im tajomne spojil cesty a predstavil im svojho Syna. Spolu sa poklonili Neviditeľnému, ktorý sa práve narodil do viditeľného sveta. V maštali, na kraji dediny. Prežili spolu v krátkom čase tie najčudesnejšie veci. Možno aj zaváhali, ale odvážili sa riskovať. Jedni pár krokov, z poľa do maštaľky, druhí dlhú cestu studenou i horúcou púšťou, kde ich viedla iba hviezda.
A Kráľ vesmíru ich dôveru nevídane odmenil.
Aj my sme dostali pozvánku na stretnutie s Ježišom, na kraji mesta.
V deťoch, pre ktoré tu niet miesta. Ani v hoteloch, ani v ubytovniach.
Píše sa v nej: Kto prijme jedného z týchto maličkých v mojom mene, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal.
V Evanjeliách nám Boh vykresľuje svoj obraz a prvé ťahy lahodia oku. Nie je sladký ani jednostranný. Popri ľúbeznej scéne pri jasličkách, kde je Boh všetkým na dosah, počujeme hneď o ľudskej krutosti, s ktorou vítali hosťa z Výsosti. Vraždenie detí v Betleheme...Aj sám Ježiš, vlastne jeho rodičia, musia zakrátko utekať. Od útleho detstva je vystavený prenasledovaniu. Boh Otec necháva veciam voľný priebeh. Rešpektuje ľudskú slobodu až do takej krajnosti, ako je ukrižovanie Syna. Až do takej miery, ako je pomalé zabíjanie detí na ulici. V Evanjeliách Boh premáha zlo dobrom a prevracia stoly nielen peňazomencom v chráme, ale nám všetkým – stavia naše normy hore nohami. Zasahuje úplne novým, prelomovým spôsobom. Každý jeho ťah je taký prostý, krásny a nepredvídateľný. Narodí sa,  ako dávno sľúbil, a ukáže nám svoju milostivú tvár...svoju nehu v obraze svätej rodiny...svoju pokoru v obraze bábätka na slame. ...svoje milé spôsoby, ako viesť ľudí – hviezda, anjel, sny...svoju lásku voči všetkým ľuďom, bez uprednostňovania...hoci predsa, akoby jemne uprednostňoval tých na okraji...“Uložila ho v jasliach, lebo pre nich nebolo miesta v ubytovni.“
Možno aj vy cítite v tejto udalosti výzvu. A možno si hľadáte miesto, kde by ste mohli robiť niečo radostné, dobrodružné a zároveň  - ako v rozprávke - ťažké ako boj s obrom.
Ak ste v tomto štádiu hľadania, vám chcem ponúknuť jednu možnosť J
Ide o deti a mladých ľudí z jedného sídliska na okraji mesta. Žijú v  rizikovom prostredí. Oblasť je známa kriminalitou a závislosťou na drogách. Ak chcete vedieť viac o ich situácii, zájdite na stránky www.stare.mulice.sk   (kronika, momentky), alebo www.mulice.sk.)
Pred pár rokmi sme na tom sídlisku mali klub pre deti, ktoré medzičasom vyrástli, viacerí mali či majú problémy so závislosťou na drogách a bývajú v sociálnych ubytovniach či vonku v záhradách, v rôznych častiach mesta. Združenie Mládež ulice sa dnes venuje mladším deťom v istej sociálnej ubytovni a títo naši starší kamaráti nemajú nijakú oporu, hoci o ňu skutočne stoja. Ich sny sa rozbíjajú o veľmi tvrdú realitu. Niektorí sa držia statočne - prestali brať heroín, chodia pravidelne na metadon, niektorí pracujú a vychovávajú svoje detičky. Vzhľadom na to, že mali od detstva drogy na dosah a niektorí prešli väzením, idú títo mladí ľudia proti prúdu; sú srdeční, priateľskí a citliví. Verím, že ich kamarátstvo by pre vás bolo rovnako obohacujúce ako vaše  pre nich. Podaktorí sa priam dožadujú , aby za nimi niekto chodil. Pripadá mi to ako ruky topiacich sa, ktoré vytŕčajú z vody a keď ich nikto nezachytí, môžu sa stratiť …Podaktorí  zomreli.
Bolo by tiež skvelé, keby ste sa za nich mohli pravidelne modliť. (Najlepšie by bolo vybrať si niekoho z nich a spolu s ďalším človekom za neho bojovať.) Možno by mohli vzniknúť maličké, asi trojčlenné tímy dobrovoľníkov – kamarátov, ktorí by týchto ľudí  navštevovali a  raz za mesiac by sa všetci stretli na modlitebnej hostine (s rómskou zábavou.)
Vždy ma potešilo, keď mi deti sami rozprávali o Bohu. Poviem vám, čo sa snívalo jednému rómskemu chlapcovi.
Koč plný cigánov. Les v búrke. Búrka v lese. Uháňa kúsok nad zemou -milosť ho nesie.  Hojdavé detské nôžky sa mihajú pomedzi stromy. Zrazu sa jedno koleso zlomí. Spustí sa nárek, šum dažďa zaniká v plači. „Čo teraz? Čo s nami?“starena jačí. Vtedy z tej trmy  vrmy
zaznie pieseň chvál: Devla, miro Devla....Akoby ktosi búrku stlmil...či sa mi to len zdá? „Devla, miro Devla“, spievajú vrúcne cigáni, ako tak stoja v kruhu... starenky ruky dvíhajú a zrazu uvidia...
Dúhu! Zrazu sa pred nimi cestička zjaví, po ktorej po jednom kráčajú z lesa. Počujem Boží hlas, srdce mi plesá: „Toto je môj národ.“

Naďa Mitanová
Študovala sociológiu, pracuje ako operátorka v Call centre – prekladá z angličtiny. Pripravuje reláciu Literárne okienko v Rádiu 7 (www.radio7.sk live). Vo voľnom čase sa rada venuje deťom alebo píše. Najradšej básne a príbehy o deťoch a pre deti.