S Jarmilou

Jarmila Planková pracuje v modlitebnom tíme kresťanských spoločenstiev v Bratislave, ktorý sa prihovára u Boha za požehnanie pre Slovensko, za kresťanov, politikov, mládež, za evanjelizačné akcie, vyprosujú milosť pre našu krajinu a nevyhnutné zmeny do všetkých oblastí, aby sa šírilo Božie kráľovstvo. Jej zamestnanie je zároveň službou. Popri tom sa stará o jedno dieťa ako au-pair. Vyštudovala strednú poľnohospodársku školu, chystá sa na teológiu. Ale my vám ju chceme predstaviť ako maliarku.

Ležia korene tvojej tvorivosti aj v rodine, u rodičov?
Dedko hral na kontrabase. Bratranec je dobrý hudobník, rodičia nie.

Ako si začala maľovať?
Už od malička som stále čosi doma kreslila. Na ZŠ si ma aj učiteľka všimla a povzbudila mojich rodičov, aby ma dali na ZUŠ. Ale keďže sme bývali na dedine, nič sa v tomto neudialo. Na SŠ ma umenie nezaujímalo, tam som mala iné starosti. Až po strednej som zase začala maľovať a umelecky vymýšľať. Najintenzívnejšie, až keď som sa obrátila. Začala som sa pýtať, čo mám vlastne v živote robiť, čo je moje poslanie. Každý máme niečo a ja som nevedela, čo je to moje niečo. Postupne som zistila, že sa najlepšie cítim pri umení. Doma som svojho času mala ateliér, kde som rada trávila čas. Potrebovala som ale zdokonalenie. Chodím do Trnavy k akademickej maliarke –  Ukrajinke Oxane Lukomskej. Ona ma učí, ako kresliť. S farbami, tvorivosťou nemám problém, ale technicky som veľa nevedela.  Aj som chcela ísť na vysokú školu, ale potom som napokon nešla, lebo tam je to pol na pol – teória i prax. A ja nemám chuť na teóriu, chcem viac prakticky maľovať. Dať na papier pocity.

Prečo maľuješ?
Musím. Nejde to inak. Reálne maľby – západ slnka, zátišia, zvieratá nie, hoci by som mala, lebo na tom sa človek trénuje. Tak som si občas sadla, dala pred seba pohár a maľovala. To ma však  nebavilo. Najradšej znázorňujem pocity. Príde múza alebo čo. Je mi jedno, čo a akou technikou – zoberiem si papier a kreslím.

Aké techniky používaš?
Úplne všetko. Zatiaľ som však nepoužila akryl, používam anilín, akvarel, olej, suchý pastel, mastné pastelky, tempery, ceruzku, pero, lepidlo. No najradšej kombinujem a experimentujem. Stáva sa mi, že keď idem tvoriť, nikdy neviem, čo vlastne. Až počas práce zistím, čo vzniká.

 Aj niekde vystavuješ alebo všetky obrazy daruješ priateľom?
Rôzne. Na začiatku som všetko iba darovala, potom som veľa obrazov aj predala. V zahraničí bol veľký záujem o moje obrazy, všetky som predala, že mi nič neostalo. Mala som aj výstavy. Oxana Lukomská vedie krúžok pre mladých maliarov a u nej sme mávali výstavy. S ňou sme robili dosť projektov. Jedným z nich bolo ilustrovanie Biblie, ktorá dnes putuje po svete. Toto vydanie nebolo zmedializované, je to originálny kus ručne namaľovaný. Aj v Bratislave bola.

Ako reagujú kupci na tvoje obrazy?
Môj predaj mal taký zámer, že som potrebovala veľké množstvo peňazí na jeden učenícky kurz organizovaný komunitou Ywam. Ľudia ma chceli podporiť finančne, ale mnohí mi aj povedali, že sa im moje obrazy páčia a povzbudili ma, aby som maľovala i ďalej.

Mňa osobne zaujíma to, čo robíš aj na campfeste, že vyzdobuješ modlitebné miestnosti ...Aký je rozdiel medzi „suchou“ miestnosťou a umelecky stvárnenou?
Tieto miestnosti majú vtiahnuť ľudí do modlitby. Sme rôzni, niekto potrebuje vizuálnu inšpiráciu. I ja som sa kedysi len zavrela do svojej izby v byte alebo stála v kostole.. Ale tieto vyzdobené miestnosti mi otvorili nový rozmer. Keď je človek kreatívny a podarí sa mu zachytiť symbolmi to, za čo sa ide modliť, inšpiruje ho to a chce sa mu aj modliť. Je to jedna z možností, ktorá mi vyhovuje, lebo ma vedie bližšie k Bohu. No nehovorím tým, že inde sa nemodlím.

Spomenieš si na svoj najkrajší výtvor? Čo všetko je v takejto miestnosti?
Bolo to na campfeste r.2005, kde sme boli super tím ľudí. Viac nápadov, veľa názorov, pohľadov. Proste kreatívnejšie, než keby to robil jeden človek. Miestnosť mala priblížiť ľuďom Božie srdce. Snažili sme sa vytvoriť akoby Šalamúnov chrám s nádvoriami, zachytiť čosi z pôvodných predsiení. Na jednej stene bol  papier – priestor pre ľudí, na ktorej mohli vyjadriť svoj vzťah k Bohu, chválu  kreatívne, čo cítia v srdci. Bol tam aj kútik s farbami, štetcami, papierom, ceruzami. Divila som sa dosť, akí sú ľudia tvoriví, ani o tom možno netušia.  Jedna časť miestnosti bola oddelená od druhej asi 7 druhmi a farbami látok. Zhora viselo srdce so zrkadielkami. A pod ním kreslo. Zvrchu viseli kolieska z bieleho papiera. V kúte bola fontána. Tu mali ľudia prežiť, kým sú v Božom srdci, že sú milovaní. Toto miesto bolo pre mňa osobne veľmi intímne. Niektorí ľudia si myslia, že je to takto len preto, aby miestnosť nebola chladná, ale nám išlo o viac. Každá vec mala svoj význam – symbol, na každú sme sa pýtali Boha, či ju tam máme umiestniť.

 Tiež som sa tam vtedy tvorivo odviazala. Naozaj ste ma inšpirovali. Myslíš, že umelec má v druhých ľuďoch čosi prebúdzať? Pobádať ich ku tvorivosti?
Asi áno. Ale je rozdiel medzi umelcom vo svete a tvorením v kresťanstve. Božie deti možno volá Duch Svätý k tomu. Takýto človek nevidí za svojou tvorbou umelecké dielo, chce sa len Bohu za niečo poďakovať, urobiť mu radosť, nemá iný zámer. Ide proste hocičo tvoriť v Božej prítomnosti. A nezáleží mu na tom, že to vôbec nevie, nerobí to pre obdiv ľudí, ale len pre Boha.

Inklinuješ aj k iným druhom umenia? Kombinuješ ich?
Všimla som si, že keď je raz človek umelec v jednom, inklinuje aj k iným druhom. Ja píšem aj básne, ale len interné. Milujem hudbu, neviem si bez nej predstaviť život. Aj skladám chválové piesne. A ešte mám rada tanec. Kedysi som si vymýšľala sama rôzne prvky a učila spolužiačky tancovať.

Myslíš si, že vôbec existuje netvorivý človek? Alebo len ubitý, s neprejavenou tvorivosťou a potrebuje dostať rozlet?
Podľa mňa každý človek je tvorivý, len v inej sfére. Výpočtový technik, inžinier staviteľ, aj predavačka môže byť tvorivá. Umenie je len jedna časť. Tvorivosť nepatrí len k umeniu. Niekto si myslí, že za to, že nedokáže skomponovať skladbu či namaľovať obraz, nie je ani tvorivý.

Myslíš si, že podstata tvorivosti vychádza z toho, že nás stvoril tvorivý Boh? A my sme na jeho obraz?
Určite. Tvorivosť je v nás. Len nám to možno ešte nikto nepovedal.

Už si sa vedome ako au pair snažila o tvorivý rozvoj detí, ktoré varuješ?
Raz som veľa kreslila s jedným chlapcom. Ešte som nerozmýšľala nad tým, ako raz budem svoje deti rozvíjať, ale dala by som im šancu rozvíjať sa. Túžim opäť po ateliéri, kde by sa i oni mohli slobodne pohybovať.

Si spontánny typ umelca, teda tvoríš s pohybom ruky alebo nosíš v hlave dlhé mesiace nápad?
Spontánny. Nerozmýšľam dlho, až keď začnem.

Čo robiť s deťmi, aby sa nenudili?
Ísť s nimi do Bibiany. Ľudia, čo pripravujú inštalácie pre deti, majú na to, vedia, čo robia. Deti si tam môžu všeličo vyskúšať. Ďalej mám rada divadlá pre deti, kde sa herci dokážu prispôsobiť deťom svojím výrazom. Alebo nechať ich vyblbnúť sa v záhrade – rozložiť im plachtu, nech obkresľujú ruky, nohy a kombinujú farby. Existuje aj plastelína a iné materiály.

Jarmila, želám ti ešte veľa krásneho, veď v umení a tvorivosti ide predovšetkým o schopnosť vnímať krásu a komunikovať ju iným.

Za rozhovor ďakuje Alena Ješková