Milý či úradník?

Občas na mňa prídu „modlitebné suchoty“. Poznáte to – nič zlé sa nedeje, viem, že Boh ma má rád, no najradšej by som sa stretnutiu s Ním vyhla. Skrátka neviem, čo Mu mám povedať, všetky slová sa mi zdajú byť prázdne. Pripadám si ako dieťa neustále odbiehajúce od mamy, lebo pri nej nedokáže obsedieť.  
Možno v takých chvíľach Boh skúša moju vernosť, či Ho chcem aj vtedy, keď neprichádza žiadna odmena - dobré pocity ani „duchovné vnemy“. A možno mi tým chce naznačiť, aby som neustrnula v rovnakom spôsobe, ako k Nemu pristupujem. Veď aj manžela by po čase riadne omrzelo, keby ho žena každý deň v rovnakú hodinu vítala s rovnakým úsmevom rovnakými slovami a s rovnakou večerou na stole. Myslím, že cez nechuť k „starej, známej“ modlitbe mi Pán z času na čas ukazuje, že Mu viac ide o moje srdce než o formu stretania s Ním. A tak sa snažím občas zmeniť napríklad miesto stretnutia. Raz je to moja spálňa, inokedy balkón a inokedy zasa Horský park. Občas sa modlím tancom, niekedy viac hovorím a inokedy načúvam, či jednoducho len tak kľačím pred Bohom.
Dnes sa mi opäť nechcelo modliť, ale túžbu po stretnutí s Pánom som mala. Tak čo urobíme, Pane? Sediac uprostred izby som dostala nápad. Nastrihala som si papieriky, na každý som napísala nejakú svoju túžbu a ku každej z nich som v Písme vyhľadala verš, ktorý s ňou nejako súvisel. A ako som si tam sedela v tureckom sede, po jednom brala papieriky, čítala svoje túžby Bohu a potom sa odvolávala na Jeho slovo, cítila som, že je so mnou a že sa Mu to páči. Potom mi zrak padol na mapu na poličke, tak som ju vytiahla, kládla ruku na jednotlivé krajiny a žehnala im. A v tichu mojej izbičky som sa tešila, že kdesi v Južnej Amerike sa niekto, niečo posunie o kúsoček bližšie k Božím zámerom.
Niekedy ako keby som zabúdala na to, že Boh moje modlitby nepotrebuje tak, ako úradníci potrebujú od nás rôzne tlačivá, aby mohli vyhovieť našej žiadosti. Boh je predsa môj Milý. Jeho moja modlitba teší bez ohľadu na formu. A ja k Nemu často pristupujem ako k úradníkovi – v rovnakom čase, s „rovnakým tlačivom“, ktoré naposledy „zabralo“, s pocitom, že „ešte by som sa mala pomodliť“. Nie, nemusím. Ale mám tú obrovskú výsadu povedať jedinečným, svojským spôsobom stvoriteľovi vesmíru „ľúbim ťa“ a On ku mne v tú chvíľu skloní ucho a usmieva sa. Občas ma nežne objíme a občas čosi zašepká do ucha. A teší sa z toho, že to myslím naozaj. Lebo jemu vlastne nejde o modlitbu. Túži po mojom srdci.

Ľubica