Keď dostaneš šancu ...

         Písal sa rok 1984. Je štvrtok a dverami tehotenskej poradne vchádza matka 3 detí. Trochu neisto, posledný týždeň sa necítila dobre. Bruško až toľko nenarástlo, ale ťažko sa jej chodí. Ešte si chvíľku posedí, než jej sestrička podá dokumentáciu a už je na rade.
„Opuchnutá ľavá dolná končatina, začervenaná. To vyzerá na hĺbkovú trombózu. Pani, pri treťom dieťati som vám predsa povedala, že nesmiete znova otehotnieť! Trombóza  recidivovala. Najlepším riešením by bolo umelé prerušenie tehotenstva. Nebojte sa, nič to nie je, to vás len tak bruško zapichá.“
Šokovaná žena sa nezmohla na slovo. Zrazu jej prišlo nevoľno. „Nie, ja predsa nemôžem ísť na potrat!“
„Môžete zomrieť vy aj dieťa. Ak sa aj narodí, môže mať Downov syndróm, bude mongoloidné. A okrem toho, kto sa bude s vami celých 9 mesiacov  prplať?! Ste moderná žena, máte na to, mať štyri deti? Rozmyslite si to ešte a príďte aj s manželom.“
Na druhý deň ráno prekročili prah  poradne obaja nádejní rodičia. Avšak akúkoľvek snahu lekárky o diplomaciu zmietol zo stola otec.
„Ja si syna zabiť nedám,“ zareval na celú ordináciu. Hrdý otecko troch dcér ešte netušil, že v lone jeho ženy si práve vystiera ručičky jeho štvrtá dcérenka. Som si istá, že aj keby to vedel, nedal by si ma. Doktorka rezignovane podala mame papier: „Sem mi podpíšte, že všetko beriete na vlastnú zodpovednosť a boli ste upovedomená o prípadných následkoch svojho konania.“ Nesmelá ruka s chvením berie pero. Okolo hlavy jej hlasno kráka kŕdeľ havraních myšlienok: Čo bude s mojimi deťmi,  kto sa o ne postará, ak sa mi niečo stane? A... Zrazu je všetko spečatené.
Nasledujúce mučivé dni sa vliekli pomaly. Z vedľajšej izby počuť hru detí, najmladšia pribehne: „Maminka, kedy donesieš bábätko? Susedia odvedľa už majú.“ Bezstarostné otázky sa  zabodávali do trýznivej neistoty. Z pochmúrneho tunela ju vyviedli slová dobrého priateľa: „Neboj sa, to dieťa ti bude raz na radosť.“ Kto vie, možno skutočne cítil, kam vedie táto dostihová trať. Čas bežal ako kôň cválajúci o preteky. Nastal čas pôrodu. Našťastie nič z hrôzostrašných predpovedí sa nesplnilo a po bezproblémovom pôrode som sa mohla prvýkrát nadýchnuť.
        Často som premýšľala nad tým, prečo práve ja som dostala šancu žiť. Pamätám sa na situácie, keď sa mi všetky problémy zdali neúnosné, neriešiteľné. Hovorila som si: Bože, prečo si ma tu vlastne nechal? Mohla som byť niekde tam hore ako anjelik a mať sa fajn. Zrazu mi z hĺbky srdca vytrysklo: „Veď aj tak ma tu nikto nechcel!“ Hoci som celý príbeh svojej strastiplnej cesty na svet poznala len z maminho rozprávania, v srdci vtedy 20 - ročnej mladej ženy ešte stále žilo to malé nechcené dieťa, bezmocné, plné strachu.
Dnes mám 23 a študujem 7. semester medicínu. Oči mi žiaria skoro pri všetkom - pri poézii, hudbe, športe a niekedy - pri dobrých zľavách - aj pri turistike v obchodoch. :)
Verím, že každý sa narodil ako dar pre tento svet a má v ňom špeciálne poslanie, ktoré je schopný naplniť iba on. I ja to svoje pomaly, no s veľkou radosťou nachádzam. Ako budúca lekárka, možno manželka a mama. A to všetko preto ...
V malom  oplodnenom vajíčku (zygote) je uložená celá genetická informácia pre vývoj dieťaťa, ktoré potrebuje už len dve  milujúce srdcia ochotné prijať ho. Musí byť ťažké prijať a vychovať dieťa, keď neviete, čo z neho bude. Verím však, že je Niekto tam hore, ktorého sila začína tam, kde my sme to už dávno vzdali.
Tieto slová venujem najmilovanejšej osobe na svete. Mami, po Božej láske som v živote nespoznala nič krajšie, ako je tvoja láska. Aspoň zatiaľ. Ďakujem.
Pani doktorka, ak budete čítať tieto riadky, vedzte, že som vám odpustila.

Majka Franeková