Tvorivé modlitby a chvály

Tvorivosť v živote i vo vzťahu s Bohom

V Biblii sa dočítame povzbudzujúce veci. Nasvedčujú tomu, že ako Božie stvorenia nosíme v sebe veľký potenciál. Je veľa spôsobov, ako ho dokážeme uvoľniť, no i zakliesniť v sebe. Napríklad, niekedy dovolíme stereotypu, aby nás ovládol a stotožníme sa s pocitom, že nemôžeme inak. Zazátkujeme si tak možnosti. Inokedy si človek povie: nie, nemám talent na maľovanie alebo  toto pre mňa nebude, ja nie som intelektuálne založená  prípadne  ja vôbec  nie som praktická ... v skutočnosti to ale nie je pravda. Sami si dávame limity. Vyskúšala som, že Boh v nás rád uvoľňuje schopnosti a vie ich tvorivo použiť. Niekedy sú to obdarovania, ktoré na nás vidí každý. To, v čom sme dobrí, v čom máme talent. Stáva sa však, že nám len tak z neba spadne niečo, čo v nás nikdy nebolo len preto, aby nás Boh potešil zázrakom, alebo aby práve nás použil v istej situácii, pre ktorú je ten dar nevyhnutný. Niekedy sa obmedzujeme v predstave, koľko rôznorodých vecí môžeme robiť. Mnohokrát sa tvorivosťou v nás prepoja dve nesúvisiace činnosti. Veľa sa hovorí o tom, že by sme nemali mať veľa aktivít a záujmov, ak chceme všetko úspešne zvládnuť. Sú to dobré rady, ale nemusia vždy platiť. Nedávno som spoznala človeka, ktorý sa venuje podnikaniu v rôznorodých oblastiach, založil už viac ako desať firiem, má ženu, deti, priateľov, svoje záľuby a ešte aj dvoch psov ... Práve on mi povedal, že vždy má  na všetko dosť času.

Tvorivosť podľa mňa súvisí aj s tým, ako vnímame seba.

Spomínam si na to, keď som bola učiteľkou.  Prvý týždeň prázdnin som sa vôbec nevedela uvoľniť. Ešte aj obyčajné relaxačné plávanie som prežívala ako výkon. Celý školský rok je učiteľ naplno vyťažený: máš na starosti desiatky detí a celé týždne žiješ ich problémami, riešiš, plánuješ, ako lepšie rozvinúť ich  potenciál. Navyše mnoho z mojich obľúbených činností som používala v škole pri učení. Preto som si pre oddych zúfalo hľadala činnosť, ktorú bežne nerobím. A tak som začala kresliť. Absolútne som to nevedela. Ale začala som. Kreslila som všade, aj v autobuse. A jedna moja kamarátka, maliarka, keď sa na obrázky pozrela, povedala: „Počúvaj, osoba, porušila si všetky pravidlá kompozície, ale spôsob, akým si ich porušila, je geniálny.“
Dokážeme urobiť kopec úžasných vecí, len sa nesmieme bičovať slovami veď ja predsa neviem kresliť. Kreslenie je jeden z mojich spôsobov, ktorým niekedy vyjadrujem ľuďom to, čo neviem povedať slovami. Dokonca som sa začala i špecializovať na iniciály. Príležitostne maľujem iniciály mien mojich priateľov. Sú to obrázky, ktorými vyjadrujem, ako ich vidím, čím sú pre mňa.
Mám rada tvorivosť vo varení. Aj keď varím iba pre seba,  jedlo si naservírujem tak, aby bolo zaujímavé. Lebo Boh má radosť, ak ja mám radosť. A ja sa veru teším, že som na tomto svete.
Dlhé roky som žila ako fyzicky chorý človek. Napríklad som si neužila pohyb. A pritom celý ten ťažký čas som túžila byť baletkou. Ja nikdy nie som zakliesnená v jednom povolaní. Takto nejako ma Boh stvoril. Pracujem so slovom, s umením, vyučujem, občas  sa trochu pohybujem aj v marketingu a snívam o pohybe a tanci. Táto doba nás tlačí k pocitu, že musíme byť úzko vyhranení, špecializovaní – len ako matka v domácnosti, len ako učiteľka alebo len ako lekárka ... ale v minulosti to tak nebolo: človek mohol byť matematikom, zároveň  básnikom i astronómom a k tomu hudobníkom ... a takýto prístup k životu prinášal viac slobody. Človek si potom oveľa viac váži život okolo seba. Prežíva ho z mnohých strán, viac mu rozumie.
Niekedy nás znervózňuje pocit, že toho asi málo vieme, že  toto a toto musím preštudovať, aby som niečo dokázala. Mňa Boh naučil, že môžem pracovať a žiť mnohorozmerne a pritom nie povrchne - píšem, venujem sa knihovníkom, pedagógom, spolupracujem s rôznorodými organizáciami ... Nie som odborník na všetko. Do značnej miery mi pomáha tvorivosť, a najviac môj blízky vzťah s Bohom. On ma naučil pokoju, že sa v pravý čas dostanem k pravým informáciám. Často ma ľudia z odlišného odboru prizvú niečo riešiť len preto, že budem uvažovať inak než oni, ktorí o tom probléme veľa vedia. Tvorivosť mi však pomáha aj v mojej profesii. Nedávno som písala štúdiu z detskej literatúry.  Asi by ste očakávali, že sa pustím do čítania hŕby knižiek, ktoré by s témou mohli súvisieť. Ale ja som mala chuť čítať si čosi celkom iné. Siahla som po anglickej klasickej autorke z 18. storočia Jane Austenovej. Zrazu mi obe „témy“ akoby do seba zapadli. V štúdii o detskej literatúre som sa mohla inšpirovať Austenovej hrdinkami, spôsobom, ako sprostredkovala čitateľovi ich vnútorný život. V niečom boli jej postupy blízke mojej detskej autorke. Boh vie, ako nás má priviesť k podstatným informáciám.
Vlani som začala chodiť na kreatívny tanec. Nie je to tanec, ako si bežne predstavujeme. Ide predovšetkým o skúmanie možností pohybu, vnímanie seba, priestoru, pocitov; človek si vyskúša možnosti svojho tela. Zisťujem dôležitú vec. Ako rozmýšľam o pohybe, začínam sa aj inak modliť. Pri tanci mi niekedy vychádzajú na povrch vnútorné problémy, mnohokrát mi pohybová improvizácia pripomenie niečo zo života. A tak sa hneď v tanci začínam za to modliť. Práve v tanci som zistila, akú mám citlivosť k ľuďom a ako na ktorých reagujem. Mohla som to otvoriť Bohu. V priestore urobím len pohyb rukou a  čosi o sebe vypoviem. Sekaným pohybom vyjadrím svoju agresivitu, alebo že chcem vstúpiť do priestoru niekoho iného, navyše si uvedomím, ako doň vstupujem, či ľudí neutláčam, nakoľko som voči ich reakciám otvorená ... V zhone dňa si nemáme čas uvedomovať detaily. Pri vyhradenom čase na tanec áno. Pritom sú to detaily, ktoré hovoria o mojom srdci. Keby som nerobila tento kreatívny tanec, ochudobnila by som sa o rozmer, ktorý mi chce Boh dať. Samozrejme, toto patrí k mojej osobnosti, k mojim potrebám. Je povzbudzujúce, keď si človek uvedomí, že jeho pohyb je pekný. Každý je stvorený istým spôsobom a nemusí vyzerať ako Barbina, aby bol uznaný za pôvabného. V Amerike je bežné, že 150-kilová žena si ide ráno zacvičiť balet.
Na zač. 20.st. prišla nová vlna umenia. Ovplyvnila aj tanec. Vznikli nové tanečné žánre, odlišné od baletu, ktorými sa ľudia vracali ku kráse prirodzeného pohybu. Balet je založený na drile, na technickej virtuozite a má svoj presný jazyk. Na vyjadrenie emócií slúžia predpísané gestá. Ľudia v tom čase hľadali spontánnosť a prirodzené vyjadrovanie. Čítala som články priekopníkov súčasného tanca. Bolo mi ľúto, že kŕčovitosť baletu, ako ho vtedy vnímali, spájali s kresťanstvom. Cirkvi dávali za vinu, že tabuizovala telo a s ním aj tanec. Ak sa zamyslíme, čo vlastne chceli povedať a na čo v tom čase narážali, uvedomíme si, že hovorili o strachu. Pre ľudí bolo vtedy škandálom už to, ak niekto tancoval bosý. Stačilo, že mal odhalené chodidlo a považovalo sa to za nemravné. Ľudia sa báli, že spontánnym pohybom sa začne prejavovať sexuálna nečistota. Do istej miery aj áno. Lebo pohyb odhalí, čo máme skryté v srdci. Ale ak má človek sexuálne problémy, nespôsobil mu ich primárne tanec, ide o jeho vnútorný postoj, o nastavenie jeho srdca. Ako žena môžem ísť zahalená v arabskom háve a muž môže mať problémy. Ak má čisté srdce, nestiahne ho ani žena v ramienkovom tričku (vlastne ani neviem, ako by sa jej v dnešnej dobe vyhol). Bolo mi ľúto, že kresťania v spomínanom čase niekde nestihli reagovať. Potom sa predstava slobodného pohybu začala spájať s jógou, ktorá so slobodou nemá nič spoločné. Každý jeden jogínsky pohyb sa spája so zaťažujúcim duchovnom, cesta k slobode v ich koncepcii je poriadna hrdlačina, navyše vzdialená prirodzenému emocionálnemu prežívaniu a veľmi deštruktívna. O tom by som mohla rozprávať dlhé príbehy. Je neuveriteľné, že dnes už obyčajný pohyb rukou sa nazýva podľa jógy. Pritom človek, čo jógu necvičí, ho urobí kedykoľvek spontánne. Nebol teda objavený jógou, je spontánne v nás a čistý, nezasvätený božstvám, ako ho zasväcuje jóga.
Súčasťou našej prirodzenej tvorivosti je schopnosť reagovať na akýkoľvek podnet. Strach naše reakcie paralyzuje. Ale nereagovať znamená tiež reakciu. V knižke Francisa Mc Nutta Oslobodenie od zlých duchov vidíme, že duchovný svet je reálny. Keď je reálny Boh, musí byť reálny aj diabol. Žijeme vo svete, ktorý je konfliktný. A nemôžeme byť niekde v strede a myslieť si, že takto sa nás duchovný svet nebude dotýkať. V spomínanej knihe Mc Nutt píše, že ľudia majú rôzne problémy, ktoré majú duchovné pozadie. Vyzerajú beznádejne. S Bohom sa však dajú vyriešiť. No niekedy s ním ľudia nerátajú. Dokonca ani tí, čo chodia do kostola. Nuž, čo urobia? Idú za veštcami, psychotronikmi, liečiteľmi, ktorí im zdanlivo pomôžu, ale ich problémy sa neskôr znásobia a príde absolútna deštrukcia do ich života. Tí ľudia sú duchovne zastavení. A pritom stačí úplne prirodzená vec: osobné stretnutie s Ježišom pri modlitbe. Mňa napríklad uzdravil so smrteľnej choroby.
Základná otázka je – čo je vôbec modlitba. Hovorí sa, že rozhovor s Bohom. Predstavme si, že máme pri sebe životného partnera. Aj Boh je naším životným partnerom. Aspoň pre tých, ktorí ho osobne poznajú. O partnerovi sa chceme dozvedieť všetko, chceme ho úplne poznať. A tak je to i s Bohom. On je otvorený voči nám. A keď sme aj my otvorení voči nemu, rád nám zveruje svoje tajomstvá. Tajomstvá patria k jeho intímnemu, osobnému životu, veď je osobou. Niekedy sme pred neho pozvaní ako pred Kráľa a Panovníka. Vtedy sa prihovárame za veci národov či štátu. Ale oveľa častejší je náš spoločný intímny čas, keď sme s ním ako s Priateľom, Milým či Otcom. Boh nám rád odkrýva svoje srdce, lebo nás ľúbi. Preto nám hovorí aj svoje osobné veci: svoje názory, to, čo chce urobiť, čo má rád, čo sa mu páči, po čom túži. Veď je to základ osobnej komunikácie. To, že my takto žijeme s inými ľuďmi, je len preto, že to Boh do nás vložil, keď nás stvoril. Ak by si životní partneri len vymieňali strohé vecné informácie a vzájomné inštrukcie, ich vzťah by neprežil. Ani Boh sa k nám takto nespráva. A tiež sa nespráva stereotypne. Stereotyp nikdy nevyjadruje vzťah. Stereotyp prichádza, keď sme unavení a keď už nehľadáme v partnerovi nič hlbšie. Len medzi ľuďmi občas panuje. Napr. keď na Vianoce mužovi každý rok darujú všetci len ponožky, svedčí to o tom, ako málo ho poznajú, keď preňho nič iné nevymyslia. A tiež, že si ten človek pred nimi možno nikdy neotvoril srdce.
Raz v máji mi Boh povedal, že ma pozýva na prechádzku. Vtedy som s ním zažila jeden zo svojich najhlbších rozhovorov. Povedal mi, že zamilovaní ľudia chodia v máji na prechádzky, tak ideme aj my dvaja – On a ja. Náš rozhovor bol veľmi úprimný.
Modlitbou môže aj aktivita, činnosť, ktorú práve vykonávame. Môj brat je bežec a najradšej hovorí s Bohom pri behu, vtedy s ním prežíva najkrajšie veci.

Nuž z takéhoto základu vyšli naše tvorivé modlitby. Stretávame sa ako rozdielni jednotlivci, ktorí stále hľadajú, ako prehĺbiť svoj vzťah s Bohom. Krásne je to, že s každým z nás Boh komunikuje iným spôsobom. Niekomu hovorí cez vôňu. Niekedy ľudia vnímajú  istú vôňu v Božej prítomnosti. Aj zlý duchovný svet sa dá vnímať cez zápach. Iní zase vnímajú Boha vizuálne. Vnútorne niečo vidia. Akoby sa to odohrávalo na plátne ich srdca. Napríklad sa im v mysli premietne kvet. Raz som sa modlila a videla som poniklec. Pritom sa mi vybavila jedna skupina veriacich priateľov. Dokonca mi v mysli znela veta: na povrchu vyzerá pichľavo, ale v skutočnosti je jemný a krásny. Poslala som im o tom mail. Povzbudil ich, lebo práve prežívali situáciu, ktorá tomu obrázku zodpovedala. Takto videli, že Boh je s nimi a rozumeli aj riešeniu. Raz som mala istej priateľke vrátiť sadu obrázkov, nuž som ich vzala so sebou na tvorivé modlitby. Vytiahla zo sady najvrchnejší obrázok a len tak ho položila na koberec. Na obrázku bol vtáčik v klietke, vedľa mačka – išlo o ilustráciu k detskej knižke. Všimla som si, že to jednu ženu zarazilo. Na záver, keď sa obyčajne rozprávame o tom, ako ku komu Boh hovoril a čo sme s ním zažili, zdôverila sa nám s jednou traumou z detstva, ktorá sa viazala práve na tento obrázok. My sme naň počas modlitieb reagovali a cítila, ako sa jej Boh dotýka a prežila uzdravenie zo zlej skúsenosti. Zrazu mala naša modlitba úplne iný charakter, než sme čakali.
Iste tušíte, že naše modlitby nemajú štruktúru. Zakaždým je to niečo iné. Pred stretnutím sa  Pána pýtam na tému alebo záchytný bod či začiatok. Niekedy neviem dopredu nič. Raz som mala pocit, že mám nazbierať opadané listy. Potom sme ich rozsypali po miestnosti. Ešte stále sme nevedeli, čo s tým. A počas modlitby vyplynulo, že Bohu v ten deň išlo o naše rôzne životné obdobia - každý prežíval čosi iné: niektorí mali strach z toho, čím práve prechádzali, iní mali na čosi zareagovať, iní sa zamýšľali nad Cirkvou, potom nad našou krajinou. Proste vyústilo to do rozjímania, ktoré dávalo zmysel aj ako celok a všetci sme odtiaľ odchádzali povzbudení. Keby ste však z diaľky sledovali, čo sme robili, nemuseli by ste celkom chápať. V istom momente sme sa ohadzovali listami zo stromov, potom sme na ne maľovali alebo ich len obracali a podobne. V danej chvíli mal každý prejav pre nás symbolický význam, čosi dôležité sme si uvedomili či dokonca vnútorne prežili. Na inom stretnutí sme tancovali a reagovali na niekoho monológ. Mohli by ste si myslieť, že to nemá nič spoločné s modlitbou, ale my vieme, že k nám Pán hovoril.
V Cirkvi sme niekedy zvyknutí pohybovať sa len podľa istých šablón. Reagovať len na určité podnety. Myslíme v šablónach, „používame“ len isté spôsoby modlitby, potom nasleduje podľa istého vzorca  služba – evanjelizácia, len takto a nie inak.
Počas tvorivých modlitieb nás Boh učí vnímať sa ako jeho Telo, živý organizmus, vzájomne na seba reagovať. Raz sme spontánne stavali papierové mosty. Všimli sme si pri tom ženu, ktorá stavala sama. Bola pri tom veľmi smutná, nuž sme začali stavať s ňou. Vznikla z toho modlitba, pri ktorej ju Boh vnútorne uzdravoval a my sme zakúsili prehĺbenie vzťahov. Nám i Bohu ide o prežívanie vecí.
Ľudia mávajú problém s vlastnou identitou. Radi by sa na niekoho podobali. Ale to nejde. Ani dve ženy nevaria rovnako. Niektorí sa radi modlia podľa istého zoznamu úmyslov či za zapísaných ľudí. Ale nie každému sadne tento štýl. A my ho od neho nemôžeme očakávať. Lebo sa do toho bude nútiť a keď po 2 dňoch zlyhá, bude sa obviňovať, že sa nevie modliť. Sú ľudia, čo sa nedokážu modliť v stoji. Cítia sa dobre, až keď sa prechádzajú. Poznám aj takých, čo sa modlia uprostred hluku veľkomesta. Ježiš síce vraví o komôrke, ale v tej môžeme byť aj v centre mesta či v obchode, veď ide o komôrku vlastného srdca. Sú ľudia, ktorí pred tým, než sa vôbec začnú modliť, potrebujú kontakt s Bibliou. Iní potrebujú počúvať pri modlitbe hudbu alebo končia spontánnym spevom. V istom období mi Boh povedal, aby som sa modlila pohybom. Vtedy som ešte ani nechodila na tanec. Budieval ma o 4.hodine ráno, to bol náš čas. A keď som občas zaspala, zobudila sa spolubývajúca a burcovala ma: „Už prišiel, vstávaj, a potom ďalej spala!“ Spôsob modlitby sa spája s povahou ľudí a ich životným štýlom.
Tvorivý potenciál v nás ubíja na Slovensku typická otázka: kto nás bude viesť? Ľudia zatúžia po takejto modlitbe, vlastne po takomto prirodzenom vzťahu, ale boja sa začať. Majú pocit, že u nás na dedine či vo farnosti  takéto čosi nie je, ja to neviem začať sama. Opäť naše limity. Po komunizme máme ako národ problém s identitou a víziou. Je to pochopiteľné. Vtedy boli mnohé veci direktívne riadené, človek musel žiť v šablóne, inak by mal problémy, plánovalo sa na 5 rokov, do plánovania boli zainteresovaní len niektorí. A plánovalo sa nereálne. Človek si navyše aj pri podávaní správ musel vymýšľať. Vytvorila sa tak duchovná bariéra, ktorá nám bráni v samostatnosti. Očakávame, že nás ktosi povedie, a to nielen v politike. Aj v bežnom živote. Mne veľa ľudí povedalo, že čakajú len na to, že ich ktosi  potiahne. Takýto človek sa odsudzuje zostať navždy dieťaťom. Správny rodič robí pre dieťa len štartovaciu dráhu, chce, aby raz dieťa vyrazilo samo, slobodné. Ani skutočný priateľ nám nerobí lokomotívu. Veľakrát som robila iným lokomotívu alebo som sa ja nechala vliecť. Na západe vidíte ľudí, ktorí vedia lepšie narábať so zodpovednosťou. Odmala sa učia samostatnosti. Nesmú sa na nikoho zavesiť. Na workshope  sa pýtam zamestnancov firmy : „Akú máte osobnú víziu?“ - No, veď to spraví pán riaditeľ...  „Ako to bude u vás vyzerať o 5 rokov?“ - No, budeme mať vymenenú strechu a nové radiátory. – „Ale ako sa rozviniete vy, čo váš osobný potenciál i potenciál firmy, kam sa chcete dostať?“  A ľudia sú v šoku ... Platí to aj o našom duchovnom živote. Čakáme vodcu, pri ktorom budeme poslušne robiť, čo nám nadiktuje. Používame neregulárnu metódu – chceme, aby nás ťahali. A tak zastavujeme túžby nášho srdca. Ale Boh z nás chce mať samostatných ľudí. Ak mám sen v srdci, tak iste má nejakú funkciu. My však neveríme, že smieme aj snívať. Neveríme, že naše túžby sú od Boha. Ale v Biblii je napísané, že Boh dáva svojmu milému sen! Sen, ktorý sa má stať skutočnosťou. Mnohé veci sme pochovali, hoci sme ich mali rozvíjať. Sen sa stáva skutočnosťou, keď máme s Bohom tvorivý vzťah. Pritom nejde vôbec o nič zložité. Stačí, ak si uvedomíme,  že On je živou bytosťou a s ňou potrebujem komunikovať inak než „spartakiádne“. Môžeme sa naučiť s Bohom piť kávu aj chodiť do kina, a to nie iba na film o sv. Františkovi z Assisi. Boh nám pri filmoch rád povie svoj názor aj na detaily. Možno tak zistíme, čo nám skutočne horí v srdci.
Moje svedectvo ešte nie je žiadnym návodom. Nechcem, aby čitateľky Miriam začali robiť kreatívne modlitby, lebo sa o tom písalo v Miriam.  Takéto niečo sa nedá robiť ako ďalšia kresťanská či cirkevná aktivita. Človek to musí niesť v srdci. Vôbec nič sa nedá robiť len  ako aktivita. Boh dá človeku túžbu a zapáli mu pre to srdce. On udržiava  ten oheň v nás, ktorý si všimnú aj iní. Oheň nám dáva silu, energiu, vášeň a pomáha nachádzať spôsob, ako urobiť tú vec. Nejde pritom o to, či má človek vyštudovanú školu alebo teologické či iné semináre.
Poznám jedného tanečníka, ktorý ani neštudoval tanec, je učiteľom chémie a matematiky. Jedného dňa dostal chuť tancovať. Mal pocit, že Boh ho volá k tancu. A vieme, ako dnes vyzerajú jeho predstavenia. Oslovil nimi širokú verejnosť (tanečné divadlo A tak).  Týmto sa však nevysmievam vzdelaniu a profesionalite. Boh ich dokáže vynikajúco využiť.
Raz som v Amerike viedla seminár tvorivého písania pre umelcov - kresťanov. Vtedy som nemala ani tušenie o tvorivých modlitbách. Ale práve tam sa všetko začalo. Hrali sme sa so sviečkou. Pracovali sme so svetlom a teplom. Zrazu som navrhla: „Budeme len tak hovoriť pred Bohom. Nejdeme sa klasicky modliť, len rozprávať, vzájomne na seba reagovať, ale s vedomím, že stojíme pred ním.“ Bol to úžasný čas. V istom momente som spontánne začala v 1.osobe rozprávať príbeh z Andersenovej rozprávky o dievčatku so zápalkami. Ľudia sa tiež zapájali a reagovali na to. Ako som hovorila: „Nemám peniaze, stratila som zápalky, zase ďalšia strata...“,  prišiel Boh. Mocne. Mnohých sa to dotýkalo. Aj ja som cítila, že sa za niečo prihovárame. Neskôr mi povedali, že to vnímali ako modlitbu za mesto. Mnohí ľudia tam stále prežívajú ťažké straty. Túto skúsenosť sme získali preto, že sme uvoľnili tvorivosť. Dali sme sa Bohu k službám. Viackrát som už zažila, že aj takýmto spôsobom sa Boh cez nás prihovára za potreby ľudí a národov. Ale toto sa nedá nainscenovať.
Ľudia niekedy odo mňa čosi výnimočné na stretnutiach čakajú. Cítim ten tlak. Ale odo mňa to nezávisí. Ak by som aj ja dala podnet, iní musí naň reagovať, inak môj podnet zapadne do prázdna.  Ide len o to, aby sme sa uvoľnili pred Bohom a boli úprimní a... začali a načúvali, čo hovorí. A verili mu, že hovorí ku každému z nás.

Timotea Vráblová