Môj Partner 1

Milé žienky,
mám už po tridsiatke, v srdci túžbu po manželstve, ale partner zatiaľ akosi chýba. A ako sa hovorí - ani na obzore nie je. Občas sa veru pýtam sama seba aj iných, prečo je to tak - či je chyba vo mne alebo ne bodaj moje túžby sú nesprávne a Pán má asi pre mňa inú cestu, len ja sa jej bránim... Sem-tam nastúpia obavy z  budúcnosti typu:„Čo ak zostanem sama?“ alebo: „Kto sa o  mňa postará?“ a  podobne. Však poznáte tie večné otázky, pochybnosti a rozkývané emócie. Občas to veru vedie k veľkému chaosu vo mne samej a berie mi dosť energie vyrovnávať sa s tým, opäť nachádzať pokoj, dôveru k Pánovi, že on to vidí a naozaj sa stará, však toľkokrát mi to už ukázal.....Je to kolotoč.
Ak si si teraz povzdychla a uvedomila si, že to tiež poznáš, že si na tom občas podobne, tak pokojne pokračuj v čítaní. A ver mi, nie sme len dve. Skúsenosti a  rozhovory s  viacerými mladými ženami mi potvrdzujú, že to nie je jav zriedkavý.
V   jednom z   mojich období otázok a pochybností som rozmýšľala, či existuje nejaký návod, rada, ako toto obdobie rozhodovania sa o povolaní či neskôr čakania na partnera prežiť normálne, plnohodnotne, v pokoji. Viem, u niekoho je to samozrejmé, ani to netrvá dlho. Ale v dnešnej dobe častejšie vidno aj 30 a viac ročné/ých, ktorí zatiaľ partnera nestretli a  už im to veru nie je ľahostajné.
Je mnoho možných odpovedí na otázku prečo. Sú možné aj rôzne prekážky. To bude snáď predmetom ďalších úvah k tejto téme. Každopádne máme každý svoju cestu, asi neexistuje všeobecná odpoveď či návod. Ale dobrá rada či skúsenosť môžu byť občas k  nezaplateniu. Preto som sa rozhodla  uverejniť svedectvá ľudí, ktorí to už majú za se- bou. Podelia sa v   nich s   nami o   svoje postrehy a   skúsenosti z obdobia čakania a   hľadania. Ponúkla som im aj niekoľko bodov, ktoré by mohli vo svojich svedectvách spomenúť:

-   Čo si vnímal ako ťažké a problematické pri rozlišovaní povolania a ako si si tovyriešil?
-   Čo si v čase čakania na partnerku robil, podnikal, aby si justretol? Ako vnímaš sodstupom času dobu čakania? Priniesla ti  niečo? Vnímal si Božie vedenie?
-   Ako by si odporučil ďalším mužom využiť tento čas?
-   Čo ťa upútalo na tvojej partnerke do tej miery, že si začal o ňu javiť záujem? Ako si spoznal, že  je to „ tá pravá/ ten pravý”?
-   Čo si na nej najviac vážiš teraz?
-   Ak si mal aj čas váhania, rozhodovania sa  medzi viacerými dievčatami, čo ťa pohlo dopredu? Čo ťa priviedlo  k  rozhodnutiu pretú jednu/ toho jedného?
-   Čoho si sa musel /-a  vzdať? Čo si nao-pak získal/-a  týmto rozhodnutím?
-   Čo dôležité si si uvedomil/-a o vzťahoch muž-žena?
-   Čo vnímaš s odstupom času v tvojom prípade ako najdôležitejšie pre nájdenie “tejpravej  / toho pravéhoj”?

Niektorí reagovali priamo na ne, niektorí spísali svoje skúsenosti voľnejšie. V   tomto čísle uverejňujeme prvé z nich. Prajem veselé čítanie a verím, že budú pre vás povzbudením, radou, pomocou a   a zároveň   potešením z   toho, ako sa Pán stará o   svojich verných J

Andie Zaťková

Môj Partner 2

Pána som spoznala, keď som mala 23 rokov. Dovtedy som sa otázkami povolania vôbec nezaoberala. A   myslela som si, že je no málne žiť s   partnerom pred manželstvom. No moje názory a postoje k týmto veciam sa od základu zmenili, keď som pochopila, kto je Boh a ako sa On pozerá na partnerské vzťahy a manželstvo.
Prvý rok - dva po obrátení som na chalanov veľmi nemyslela. Vychutnávala som si Božiu lásku, ktorou som bola zahŕňaná. Ale postupom času prišla vo mne na pretras aj   otázka povolania. Koketovala som s dvoma alternatívami, a to vydať sa alebo kláštor. Bližšie mi bolo manželstvo. Predsa len s týmto spôsobom života som sa stretala oveľa častejšie, ale povedala som si: „Keď ma Pán zavolá do kláštora, pôjdem.“ V   žiadnom prípade som nechcela ostať v   celibáte vo svete.
V   26-tke mi už veru nebolo jedno, že som sama. Zo vzťahu, ktorý sa mi v   tom čase črtal, som vycúvala, pretože ten mladík bol pre mňa vždy dobrým kamarátom, no nikdy nie mužom, ktorého by som milovala. Potom som sa zamerala na jedného muža, o   ktorom som si myslela, že je pripravený pre mňa. Prebudenie z  toho sna nastalo, keď som zistila, že začal chodiť s  inou dievčinou. No ja som v sebe živila štipku nádeje, že ešte môže byť môj, veď nie sú manželia. Ale už sú a je z nich šťastný manželský pár. Trvalo to asi rok, kým som sa z   toho vyhrabala.
Začala som teda uvažovať, či predsa nebude lepší kláštor. Išla som na duchovné cvičenia zamerané na rozlišovanie povolania a rozlíšila som to tak, že chcem ísť do manželstva. Čiže zase som sa začala obzerať okolo seba.
Ale veľmi dlho nikto o mňa neprejavil záujem, začala som teda samú seba vnímať ako niekoho, o koho nikto nestojí. Cítila som sa ako nič. Začala som prosiť Pána, aby mi konečne niekoho poslal, hocikoho. A potom ma na ulici oslovil neznámy muž s pozvaním na kávu. Iný chalan (bol mentálne postihnutý) si vypýtal tel.č. a chcel sa so mnou stretať. To sa mi predtým nikdy nestalo. Daj si pozor, o   čo prosíš Pána! Už sa mi to nezdalo ako dobrý nápad. Ale malo to zmysel, pretože sa mi vrátilo sebavedomie.
Keď som sa zaľúbila do toho „môjho“ a on o mňa ani po dlhšom čase neprejavil záujem, rozhodla som sa poslednýkrát pýtať Pána na povolanie, či som manželstvo predtým náhodou nerozlíšila zle. Kládla som pred Pána rúno: ak dnes dostanem pozvanie od nejakých rehoľných sestier do ich kláštora, pôjdem. Na stretnutí so Sv. Otcom mi jedna sestrička povedala: „A príďte nás niekedy pozrieť.“ Až mi ostalo zle. Vo mne sa všetko búrilo a   kričala som na Pána, že toto predsa odo mňa nemôže chcieť. Bola som zo seba sklamaná, zhnusená (znie to drsno, ale bolo to tak). Nechcela som túto cestu. Dovtedy som si myslela, že je to pol na pol, manželstvo alebo rehoľa. Pravda bola iná, nechcela som ísť do rehole za nič na svete. Pán mi týmto ukázal, že keď chcem vstúpiť do vzťahu, nesmiem mať zadné vrátka (vedela som o tom, ale prežiť to je niečo úplne iné). Čiže skôr, ako mi dal Pán vzťah, musela som zavrieť druhú cestu, aby sa mi nestalo, že po prvých problémoch sa budem snažiť zo vzťahu vycúvať a   vyhovárať sa na prípadné pozvanie do rehole.
Je dôležité stáť oboma nohami na zemi a zároveň mať srdce u Pána.
Čas čakania bol pre mňa nekonečne dlhý, dokonca som si o sebe začala myslieť, že nedokážem ľúbiť. Bol to čas modlitieb, vnútorných bojov, rozhodnutí, zmätkov v   srdci a mysli, ktoré sa striedali s pokojom a   istotou, že Pán o mne vie, aj o  mojich túžbach a  snoch.
Do môjho milého som bola zaľúbená vyše roka, kým sa to stalo aj jemu. V   tom období som sa snažila byť v jeho blízkosti, ale opatrne, aby na to neprišiel. Krátko predtým, ako som mu padla do oka, som sa ho vzdala s   tým, že ho nemusím mať ja, ale že ho chcem vidideť šťastného. A   to bolo dobré, stala som sa slobodnejšia. Takže aj keď som ho videla v  blízkosti inej dievčiny, žehnala som im obom, ale túžba byť s ním z môjho srdca neodchádzala.
Páči sa mi, že sme si vybrali jeden druhého, že obaja sme sa rozhodli spoznávať toho druhého, že ani jeden z   nás nebol tým druhým uháňaný. Keď sa Martin do mňa zaľúbil, prevzal iniciatívu a   takmer každý víkend organizoval výlety, na ktoré som bola pozývaná aj ja. Prežili sme spolu tri mesiace spoznávania,  bolo nám dobre. Skrátka to bola krásna jeseň, kedy sme budovali vzájomné priateľstvo. V novembri som už cítila, že mu nie som ľahostajná. Nevedela som sa dočkať, kedy mi povie, že chce so mnou chodiť.
Martin je môj vymodlený. Keď mi povedal, že je so mnou šťastný, že vo vzťahu ešte nezažíval takú lásku, akú mu dávam ja, myslela som na to, že Boh vypočul moju modlitbu, že ho vidím šťastného a dokonca so mnou. Ja som na tom rovnako - som s   ním šťastná. Nemusím sa pred ním na niečo hrať. Viem, že ma ľúbi takú, aká som. Keď ma prepadnú pochybnosti, tak sa to týka skôr mňa. Napa- dajú moju myseľ a sú typu: Budem dobrou ženou? Neoľutuje, že si ma vzal? Snažím sa odmietať takéto myšlienky. Po roku, čo sme spolu, zažívam stále hlbšiu lásku k   nemu. Musím priznať, že Pán nám dáva zvláštne obdobie, rozmaznáva si nás ako vo vatičke. Drobné nedorozumenia, keď jeden z   nás pochopil veci inak, ako boli myslené, si vždy dokážeme vysvetliť.
Oplatilo sa mi čakať. Mnohé veci ohľadne trpezlivosti, zrieknutia sa toho druhého, zadných vrátok a   pod. sa zažijú až vo vzťahu. Učím sa tomu, čo je ženám prirodzené (asi okrem mňa), a   to komunikovať. Veľmi som túžila po vzťahu a je pravda, že som sa ničoho nemusela vzdať. Ak som sa niektorých vecí vzdala, tak preto, že som to chcela, nie musela, a   to je rozdiel. Keď niečo plánujem, nie je to len moje rozhodnutie. Chcem vedieť, čo si o   tom myslí Martin, ako si to predstavuje on. Som rada, že ho mám. Cítim sa pri ňom bezpečne a veľmi ho ľúbim.
Ďakujem Bohu, že sa naše cesty spojili.

Katka, 30 rokov

Môj Partner 3

Viacerí ľudia mi hovorili, ako sa rozhodujú, modlia a pýtajú Boha na životné povolanie - či je ich cesta v zasvätení Bohu alebo majú určenie v manželstve. Mnohí prežívajú toto obdobie ťažko. Ja si však nespomínam, že by som niekedy mal vážnejšiu dilemu v tomto smere. Samozrejme mi tieto otázky veľakrát napadli, ale vo vnútri som nikdy necítil, že by sa môj život mal uberať inam ako do manželstva. Skúmal som skôr, či idem dosť do hĺbky, či nežijem povrchný život, či nie som príliš orientovaný na tento svet, na jeho radosti a rozkoše. Je dôležité získať určitú múdrosť, dar poznania, požehnanie od Boha, aby sme správne dokázali posúdiť veci, ktoré sa okolo nás dejú. Myslím si, že Boh tento svet a jeho krásu stvoril preto, aby sme ju objavovali, obdivovali, aby sme ju užívali. Boh nás miluje a teší sa s nami z bežných každodenných radostí. Sú však veci, pred ktorými nás vystríha, aby sme nepokrivili svoj obraz, svoje zmýšľanie, svoju dušu, aby sme si neubližovali. A je požehnaný ten, ktorý toto “zasahovanie” do svojho súkromia neberie ako útok, ale prijíma ho s pokorou, poslušnosťou za svoje vlastné. Mne sa to v mojom hľadaní dlhú dobu nedarilo.

Vyrastal som v tradičnej kresťanskej rodi- ne a môj vzťah k Bohu a cirkvi by sa dal charakterizovať ako vlažný, zvykový, hanbli vý. Náboženské úkony som robil viac zo zvyku ako z presvedčenia a celý môj život vyzeral podľa toho. Bol viac orientovaný na to, čo chcem ja, po čom túžim. Materialistický. A rovnaké to bolo aj v oblasti vzťahov. Vždy som túžil mať dievča. Dokázal som vložiť do vzťahov lásku, cit, odovzdanosť, ale chýbala mi pokora a zdržanlivosť. Moja “prvá veľká láska” bolo neveriace dievča. Tento vzťah mi priniesol mnoho krásnych chvíl, kedy som bol šťastný, ale aj prvé padnutie, prvé nedorozumenia a hádky, prvé vytriezvenie zo zamilovania a aj prvý a veľmi ťažký rozchod. Stal som sa totiž od toho dievčaťa závislý. Bolo to niečo, čo som získal a myslel som si, že to už nikdy nestratím. Patrila mi a odrazu so mnou nechce byť. Stala sa pre mňa bohom. Zosobnil som si v nej všetko, čo som u Boha nedokázal nájsť. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Cítil som, že láska medzi nami nie je taká, aká by mala byť. Ale pri nedostatku zdržanlivosti a pokory som sa odmietol toho malého šťastia vzdať a snažil som sa všemožne tento vzťah udržať. Bol som ochotný sa plaziť po zemi, bol som ochotný zaprieť sám seba pre moje dievča, prestať žiť svoj život a žiť život niekoho iného.
Schéma prvého vzťahu sa do veľkej miery opakovala i v ďalších. Veľké zamilovania, nedostatočná zdržanlivosť, vedomie, že takáto láska mi nestačí, no napriek tomu snaha za každú cenu vzťah udržať. Nebol som spokojný, ale mal som aspoň niečo. Robil som kompromisy a myslel som si, aký som ohľaduplný a ako rešpektujem toho druhého. Po každom rozchode som sa obracal na Boha so zúfalstvom. Prečo si nemôžem nájsť dievča, s ktorým by som bol šťastný?! Prečo musím prechádzať takýmito trápeniami?! Prepadá vali ma pocity menejcennosti. Pocity, že so mnou nie je niečo v poriadku. Že moje túžby nie sú správne.

Viete, nezažil som nikdy obrátenie typu “Veľký tresk”. Trochu som “závidel” ľuďom, ktorí také niečo zažili. Ale obrátenie som prežil. Bola to pomalá, často nebadaná zmena s malými krokmi - dobrou prípravou na Veľkú noc, dobrou spoveďou, prvou návštevou Dómskeho spoločenstva, duchovnými cvičeniami, čítaním Svätého písma. Pomaly sa mi menili priority, až som odovzdal život Ježišovi Kristovi. Ale ani tým to neskončilo. Pre Krista sa musím rozhodovať každé ráno, v každej situácii. A nie vždy to robím.
Rozchody som prežíval veľmi ťažko, ale s odstupom času môžem povedať, že sa mi stali zdrojom ohromnej sily, možnosťou ponoriť sa hlbšie do svojho vnútra a cestou k Ježišovi. Práve v ťažkých chvíľach som našiel novú silu a práve cez ne ma Boh pripútaval stále pevnejšie k sebe. Verím, že nič v našich životoch sa nedeje náhodou a náš Pán veľmi dobre vie, čo a prečo robí. Myslím, že je tak trochu aj na nás, aby sme si nezúfali, ale aby sme skúmali príčiny, prečo sa veci dejú. Boh totiž nechce konať sám. Chce nás zapojiť do svojho diela a ak sa nám podarí nájsť zmy- sel konkrétnej veci, ktorá sa nám stala, máme vyhrané. Nevadí, keď to vidíme až spätne. Môžeme z toho čerpať. Možno niekedy zmysel nenájdeme ani po dlhých rokoch. Zostáva nám potom veriť a prijať, že Pán vie, čo robí. Pochopil som, že na samotnej túžbe po dievčati nie je nič zlé. Tieto túžby nám vkladá do srdca sám Boh. Zlé môže byť len to, čo s tým urobíme my. Veľakrát som predkladal Bohu túžbu po partnerke, po dievčati, s ktorým budem mať dobrý, čistý vzťah a ktoré moju lásku opätuje. Nebola to ale nejaká konkrétna modlitba. Uvedomil som si, že som vlastne nevedel, za čo mám prosiť. Nedokázal som si predstaviť to, čo mi Boh môže dať.
S Katkou som sa prvýkrát stretol na lyžovačke pred troma rokmi. Asi sme prehodili pár slov, ale veľmi sme sa nebavili. Boli sme si však navzájom sympatickí. Prešlo potom ešte veľa času, kedy sme sa sporadicky stretávali na stretkách alebo na turistike. Netušil som, kam môj život smeruje. Teraz si myslím, že toto obdobie som potreboval práve na ujasnenie priorít. Pán mi doprial čas na to, aby ma formoval, orezával, vyšľachtil, aby ma pripravil. Pred niečo viac ako rokom sme sa znova obaja zišli na augustovej turistike v Tatrách. Toto stretnutie ale znamenalo v mojom živote veľký obrat. Mal som dojem, že si na mne všetci museli všimnúť zmenu. Snažil som sa byť čo najviac v jej prítomnosti a mal som dojem, že aj Katka je rada so mnou. Nasledovala dlhá jeseň plná výletov a turistiky, kde sme sa viac spoznávali, veľa sa rozprávali a smiali. Na toto obdobie obaja veľmi radi spomíname. Nerozprávali sme si nič o našom vzťahu. Boli sme len radi spolu. Páčilo sa mi to. Cítil som spokojnosť a pokoj. Cítil som, že je medzi nami niečo viac ako len priateľstvo. Potom prišiel čas, kedy som si uvedomil, že to celé vôbec nemusí byť tak, ako som si dovtedy myslel. Nasledovalo moje vyjadrenie. Bolo to pre mňa ťažké. Mal som dojem, že by som mohol to krásne pokaziť. Vyjadril som sa asi až príliš opatrne a ako som sa neskôr dozvedel, nie veľmi jasne, aj keď mne sa to jasné zdalo. V každom prípade po tomto kroku sme sa zblížili natoľko, že sa už dalo povedať, že spolu chodíme. Toto sa stalo pred rokom.
Cítim sa v tomto vzťahu veľmi dobre. Snažím sa nezabudnúť, že Boh je v mojom živote najdôležitejší. Prežívam vnútorný pokoj. Mám viac trpezlivosti a radosti. Ďakujem Bohu za šťastie, ktoré mi dal.

Čo by som povedal na záver? Myslím, že sa netreba nikam ponáhľať. Treba prijímať to, čo život prináša a hľadať v tom zmysel, zaujať aktívny postoj. Nič sa nestane bez toho, aby o tom Boh nevedel. A ten chce pre nás len to najlepšie.

Martin, 33 rokov