Posvätenie citov

Naše city a pocity potrebujú posvätenie – oddelenie pre Boha. Mali by sme ich spojiť s Ním.

Obrátila som sa pred 25 rokmi na Slovensku. Učenie, ktoré som dostala, bolo, že pocity nie sú dobré, že najprv je vôľa, rozum a až na konci city. Hoci ja som maximálne citový typ. Závidela som ľuďom, ktorí boli rozumoví. Myslela som si, že mňa asi Pán Boh zle stvoril. Nebolo to dobré učenie, lebo bolo jednostranné. Naučiť sa zaobchádzať s pocitmi je celým umením, je to vývojový proces. Pán chce, aby sme všetky prišli do jeho plnosti a zrelosti, aby sme sa stali zrelými kresťanskými ženami.
Zrelá žena je tá, ktorá sa naučila zaobchádzať so svojimi citmi. Pr 30 ... Často sa bojíme tohto dokonalého obrazu ženy. Ale je pravdivý. Je o žene, ktorá sa naučila vo všetkých oblastiach života zaobchádzať so svojimi pocitmi. Nie ich iba ovládať, lebo toto slovo nás núti rozmýšľať o ňom ako o potláčaní. Je rozdiel v tom, či nechám pocity preniknúť von a momentálne nepasujú do konkrétnej situácie alebo ich použijem vhodne. Manželstvo je dobrá škola v tejto veci. Od partnera i od detí hneď dostaneme spätnú väzbu. Vo všednom živote príde stres, starosti, a často bysom chcela zvaliť všetky pocity na manžela: malá dostala päťku, v noci som nemohla spať, som unavená, nestihla som to a to ... Ale niekedy vidím, že manžel príde tiež preťažený z práce, zničený a nemôžem ho zavaliťešte aj mojimi starosťami, lebo ho zničím. Ja musím ísť v prvom rade za Pánom a s ním to riešiť. Mojim dcéram som doteraz chystala oblečenie, aby vyzerali ako z cukríčka. Ale dve sú už v puberte a nedajú si to, čo ja chcem. Rada by som im vniesla vlastné návrhy, ale ja sa musím umenšovať, dať im slobodu, ustúpiť. Láska je služba, nie len nejaký cit. A to sa máme učiť. Je to strašne napínavé. Máme v tom rásť. Malá Terezka z Lisieux bola umelkyňou práve v tejto oblasti.
Naše city a pocity potrebujú posvätenie – oddelenie pre Boha. Mali by sme ich spojiť s Ním. Dlho som si myslela, že posvätené musia byť len zlé emócie. Ale postupne som spoznala, že aj dobré vlastnosti a pocity musia byť posvätené.
Moje silnejšie vlastnosti sú priateľskosť, vľúdnosť a milota. Ale ani tie nemusia u mňa vždy fungovať tak, akoto chce Boh. Lebo On od nás niekedy potrebuje, aby sme povedali napomenutie, napr.:„Pozri, toto nie je správne.“ Zo začiatku som mala pocit, že vtedy nie som priateľská. Pán ma musel naučil vysloviť aj nie i kritiku. A to práve je priateľské, keď opustíme zbabelosť. Alebo nemôžem niekam vpadnúť a milučko ponúknuť kávičku a pritom by to bolo úplne nevhodné. Síce by som bola priateľská a milá, ale napasovalo by to do konkrétnej situácie. V tomto som sa musela učiť.
Všimla som si dva extrémy u ľudí.
Mám jednu kamarátku, s ktorou si dobre rozumiem a ktorú mám rada. Je veľmi pokorná, ale má to jeden háčik. Keď sa niekde niečo udeje alebo zomelie, vidí vinu hneď v sebe, myslí si, že je asi málo pokorná. Alebo keď dá niekomu darček na narodeniny, dlho sa ma pýta, či dala dosť. Má pocit, že nič nedarovala. Pritom - podľa mňa – dala až prehnané dary. Má 4 malých chlapcov a zakaždým, keď jej niekto zavolá, má pocit, že práve ona musí ísť pomôcť. Ale ja jej hovorím, že ona potrebuje pomôcť. Alebo má doma jednu Poľku, čo jej pomáha v domácnosti. No upratuje jej tak katastrofálne a chaoticky, že porozmazáva špinu ... Ale moja kamarátka ju nevie prepustiť. Už aj mala k dispozícii inú ženu – Rumunku, ale ona tú Poľku nevie prepustiť. Tvrdí, že kresťanské cítenie jej to nedovoľuje. Lebo chudera Poľka je chudobná, nemá peniažky a potrebuje pomoc. Ale ja jej vysvetľujem: ty potrebuješ pomoc, máš toho doma veľa. Toto je jeden typ kresťanov, čo sa nechajú udupať.
Áno, Boh má vysokú laťku na charakter, máme rásť v dokonalosti, ale nemáme sa nechať utlačiť pocitmi, ak nie sme dokonalé hneď. Nemáme na seba hneď ťahať všetko zlé. Na mojej priateľke vidím, akoby na seba priťahovala zlo už len tým, že sa obviňuje. Musíme nadobúdať dobré zvyky. Ako je napr. umývanie zubov. Je to návykové správanie.
Druhý extrém sú ľudia, väčšinou vodcovské typy, ktorí všetko zlé odhodia od seba a nevidia vôbec svoju vinu. „Ja? To nie ja!“ To zase treba úplne ináč riešiť. V spoločenstve máme jednu sestru so silným hnevom. Hocikedy si dovolí pustiť hnev na prechádzku, hoci s tým roky bojuje a snaží sa. Ale ja si myslím, že je to drzosť, lebo už dlhé roky chodí s Pánom. Jednoducho sa vyventiluje. A ešte na to povie, že je to jej povaha. Nie! To je len návyk, čo si dovolíme...
Potrebujeme bázeň pred Pánom a múdrosť na rozlíšenie týchto dvoch extrémov.

V SZ je múdrosť synonymom Ducha Svätého. Jeho môžeme prosiť o slobodu, aby nám pomohol správne a harmonicky žiť naše pocity. Ale to je vždy spojené so zodpovednosťou. Ani v rámci slobody si nemôžem robiť len to, čo chcem. Musím sa pýtať, čo je dobré pre iných, pre môjho muža alebo pre deti.

Magdaléna Sutter
(pôvodom Slovenka, členka komunity Umkehr zum Herrn vo Viedni, matka štyroch vlastných dcér plus dvoch adoptovaných chlapcov)