Ženská myseľ

Pred pár dňami som streta muža, ktorý rozprával tak živo a  so zapojením emócií, až som bola prekvapená. Myslela som si, že ak my ženy ukážeme navonok emócie, je to ešte v poriadku, ale muži? Boh predsa dal city špeciálne ženám, u  mužov sa mi to zdalo divné.
Ale potom som si uvedomila, že je to len záležitosť výchovy, ak neočakávame od mužov prejavenie citov. Aj nás ženy kedysi vychovávali tak, že máme pocity potlačovať. Ale opak je pravdou. Som Bohu vďačná za city, ktoré nám ľuďom daroval.

Aké miesto majú city v našom živote a ako máme s nimi správne zaobchádzať? Ako by sme popísali cit?
Je to akýsi vnútorný poryv srdca, silný impulz, ktorý niečo pohne, reakcia na niečo.... na situáciu alebo na čosi, čo sa deje v nás.

City sprevádzajú naše konanie. Daroval nám ich Boh. A  preto sú samy o sebe dobré. Pomáhajú nám, ak fungujúsprávne. Boh nám v pocitoch dal neuveriteľnú moc. Môžeme nimi ovplyvniť, môžeme našich partnerov či priateľov pozitívne zasiahnuť - ak ich máme správne v rukách. Ale môžeme nimi aj narobiť veľa zla - zničiť partnerstvo, vzťah, kamarátstvo, ak sme ich uchopili zle. Vyzývam vás, aby ste z nich vyťažili to najlepšie. City nesmú náš život ovládnuť. Ale my ich smieme a musíme ovládnuť. Majú nám byť podriadené, majú nám pomáhať konať inštinktívne a napomáhať spravodlivosti a láske.

Všetky sme sa učili: Najprv mysli,potom konaj. Ale to je len čiastočná pravda. Dôležité je, aby náš citový život a  náš kresťanský charakter bol v  harmónii. Ide len o našu dôveru v to, že Boh dokáže premeniť aj naše citové chaosy.
Máme aj myslieť, ale aj sa učiť inštinktívne konať. Čím viac vrastáme do kresťanského charakteru, tým viac sa meníme. Ak sme pevné v kresťanských postojoch, pochopíme lepšie rozdiel medzi pocitom a  postojom.

Keď som pred 2 týždňami  sedela v lietadle z Ugandy do Viedne, premýšľala som o mojej práci v Afrike. Zaoberala som sa v mysli jednou tehotnou ženou. Už mala dávno rodiť, ale lekári ju stále posielali domov, že ešte nie je čas. Zrazu som dostala strach o tú  ženu i o jej  dieťa. K tomu sa pridružili pocity viny, ako to často v takýchto situáciách býva. Prečo som na to nemyslela skôr? Musím niečo podniknúť.  Pane, dávam ti to všetko, ale ukáž mi, čo mám spraviť. Tento strach o  Kláru a bábätko bol aj v tom, že rok predtým v tejistej nemocnici lekári zareagovali nesprávne a urobili cisársky rez príliš neskoro a dieťa zomrelo. Takže môj strach bol oprávnený. Po tom, čo sme pristáli, som letela k telefónu a           povedala jej, že má ísť do inej nemocnice, do medzinárodnej, kam chodievajú rodiť belošky. A   nemá sa starať o peniaze, lebo nehrajú rolu. Vôbec som nerozmýšľala, odkiaľ by mohli prísť. Nuž išla do tej medzinárodnej, kde našla veľmi milého lekára, ktorý sa vyjadril, že je najvyšší čas a  porodila úplne zdravé dieťa bez cisárskeho rezu. A to deň po telefonáte! A ďalší deň nato prišiel za mnou jeden muž a  daroval mi 500 eur na nejaký projekt v Afrike. Nemal ani tušenia o tejto situácii. A ten pôrod stál presne 500 eur. Toto inštinktívne konanie bolo priamo od Boha, nie kalkuláciou. Čiže strach niekedy môže vypôsobiť aj čosi pozitívne. Poznám zopár  stratégií, ako môžeme naše pocity správne regulovať.

1. Držať sa pravdy, ktorou je Boh.
Rozhodnúť sa srdcom, že budeme žiť tú pravdu, ktorú nám zjavil Boh. Nie citmi, ale srdcom. V hebrejčine slovo srdce znamená  základnú orientáciu v Bohu, fundamentnášho bytia. City  nesmieme potláčať, nesmieme ich vyradiť z rozhodovania. Ale svet to dnes preháňa, keď hovorí, že máme žiť len cez city, čo je zas ďalší extrém. Moja dcéra študovala medicínu a   psychiatriu, pri ktorej sa učila:  Rob všetko, čo tirobí dobre a nerozčuľuj sa nad tým, keď to nieko muvadí, keď prekračuješ istéhranice. Čiže ja som stredobod a robím, čo chcem, ...aj keď moje city všetkonaokolo poničia, hlavne, že mi je dobre.
 Ale my máme žiť ako deti svetla. Ef 5, 8 ... a Ef 4, 22-24
...

2.  Veriť a   dôverovať.
Čím väčší vzťah budujeme s Ježišom, tým viac jeho Ducha dostaneme. A   jeho sila nás premieňa. Rim 8, 1 ...

3. Prevziať nad našimi citmi autoritu v moci Ducha, najmä vtedy, keď nás vedú nesprávne.

4. Žiť v spoločenstve s inými.  
Komunita, malá skupinka, ženské spoločenstvo, kde dostaneme povzbudenie, napomenutie, kde môžeme úprimne vyznať, s čím máme ťažkosti: napr. s  hnevom alebo so strachom. Spolu sa učíme pocity správne používať.

Všetky z nás veľmi rady snívame, máme úžasné predstavy vo fantázii. Niekedy o  nich rozprávam manželovi, načo on na mňa pozrie a  povie:  „Ty  pochádzaš z  Venuše a ja z Marsu. To je smiešne, ako vy ženy ro mýšľate.“

Sny a  priania nie sú zlé. Zlé sú len vtedy, keď sa túžby stanú žiadostivosťou, neodbytnou žiadosťou, že niečo musím mať, ak nás denné sny vyvedú z   reality, keď sú únikom z bežného života. Dávajme si pozor, čo počas dňa do seba absorbujeme, čo prijímame. Pozeráme sentimentálne romány Rozalinda, Esmeralda, Manuela? Nie sú zlé, ak nás nevyvádzajú z reality. Keď si uvedomíme, že je to už na nás priveľa, vezmime si žalm a  naučme sa ho naspamäť. My ako kresťania musíme nasadiť niečo ako protipól. Ak mám čosi urobiť a hnevám sa, lebo sa mi nechce, robím všetko ostatné a nie to podstatné, prečítam si Flp 2,14.  Potom mám moc a  silu postaviť sa na odpor. Mnohé v  našom živote je vecou rozhodnutia. Aj pre lásku sa musím rozhodovať, lebo láska nie je len pocit, len radosť, lebo radosť tiež nemôže stavať len na pocitoch.

Predstavme si susedku, ktorá nám nikdy neodzdraví naspäť. Musím sa rozhodnúť pozdraviť  ju, milovať  ju a pomôcť jej, lebo mi to prikázal Boh. Neprikázal mi mať voči nej pocity lásky, ale dal mi za úlohu milovať ju. Prezradím vám jedno tajomstvo: keď to robíme, príde aj cit lásky. Je to, akoby nám Boh dal cukrík - darček – správny pocit k tomu človeku. Ježiš zomrel na kríži z lásky k nám ľuďom. Myslíte si, že mal strhujúci cit lásky, keď za nás zomieral? Myslíte si, že zomrel z  pocitu lásky? Nie! Neverím tomu. On sa rozhodol konať vôľu svojho Otca. Z lásky k Otcovi sa rozhodol vykonať ten skutok. Môžeme konať z lásky a pritom nemusí byť pri tom cit.

Uvediem najčastejšie city, ktoré treba správne rozlišovať:

1. Pokora

Ako často sa cítime zle? Cítite sa niekedy zle kvôli sebe samej? Čo to znamená cítiť sa zle, neakceptovať sa? Je to nedostatok dôvery v seba samú, ale aj v Ježiša, že nás miluje. Myslíme si, že pokorné sme vtedy, keď nie- čo nerobíme dobre alebo úspešne. Ale pokora neznamená  cítiť sa zle a neprijímať sa, ale mať odvahu v láske slúžiť druhým. Pokora neznamená odmietať sa, ale vykročiť zo seba a vyjsť slúžiť iným.
Ako bojovať proti tej falošnej? Spoznám pravdu, ktorou je Boh, prijmem fakt, že Boh ma miluje a   že ma stvoril dobre, lebo on netvorí nič zlé, prečo sa teda ja mám cítiť zle? Musíme si dávať pozor, aby sme si neosvojili postoj falošnej pokory. Vidieť seba ako zlú nie je správne.

2. Vina

Skutočná vina je, keď urobím niečo zlé a ublížim niekomu. Aké je riešenie? Priznať si to, oľutovať, poprosiť o odpustenie a napraviť to. Napríklad som oklamala dobrú kamarátku – zo zbabelosti. Nepovedala som pravdu, uškodila som. Mám pocit viny. A  budem ho mať dovtedy, kým za ňou neprídem a nevyznám jej to. Znie to jednoducho, ale v oblasti citov je to ťažké, lebo sa neodvážim ísť za ňou a  priznať sa, lebo mám strach, že ma odmietne a už nebude chcieť byť mojou priateľkou. Tiahnem to so sebou dlhú dobu, nechávam nad tým zarásť trávu. Ale správny pocit viny mi vraví:  urob už  niečo. Tá myšlienka sa stále objavuje, lebo nestojím v  pravde. Pomôcť môže spytovanie svedomia. Existujú aj drobnosti, ktoré dlhé roky so sebou tiahneme. Napr. sme v tých správnych vzťahoch? Voči rodičom,  voči bratom v   spoločenstve? Sme vo svetle s našimi priateľmi? Je dobré urobiť si rieskum cez svoje svedomie a ísť na spoveď.

3. Hnev.
Je môj hnev spravodlivý alebo nespravodlivý?
Ja som mala ťažké boje ohľadne hnevu. Ľahko som vedela vzkypieť hnevom, keď sa udiala nejaká nespravodlivosť. Vtedy som vybuchla. Nie slovne, skôr gestami, mimikou, obracala som očami, hlavou, všetkých okolo mňa som vyviedla z  miery. Potom som prišla na to, že sa často nahnevám, keď ma niekto napadne.
Hnev môže byť aj znamením pýchy.
Neskôr som sa naučila, že hnev je aj dobrý a dal nám ho Boh. Dobrý je vtedy, keď nás motivuje k prekonávaniu prekážok. Naprávať neprávosť, brániť spravodlivosť, bojovať proti nespravodlivosti. Falošný je vtedy, ak nás dostáva mimo kontroly. Hovorí sa mu zúrivosť. Keď ho prejavíme tak, že iných zraní. Je to cit, pri ktorom najmenej premýšľame. Keď nás hocijaké slovo alebo konanievypudí k   hnevu, existujú v človeku 2 možné reakcie: buď očervenieš a chceš zraniť, alebo rezignuješ.
Ako ho mám správne zvládnuť? Dobrý prostriedok je rátať do 10 alebo sa modliť v jazykoch a nechať do seba preniknúť Boží pokoj a  nenechať sa vyprovokovať. Nepotlačiť ho, lebo pri ďalšej príležitosti viacnásobne vyrazí von. Môžete ho aj pre dýchať. Pri hneve nejednajte inštinktívne!
Jedna z našich dcér sa pred 12 rokmi vydala. Jej svokra jej nechcela dať svojho milovaného synáčika. V čase zasnúbenia mu každý deň telefonovala, že si ju nemá vziať. Čistý teror. Môj manžel, otec Gunde, mal na svadbe krásny svadobný preslov o biblickom mieste, ako má muž  opustiť otca a matku a priľnúť k svojej manželke. Týmito slovami situáciu len zhoršil. Zať prišiel za nami po radu a  modlitbu a pýtal sa, čo má robiť. My sme mu povedali, že sa musí rozhodnúť medzi svojou ženou a matkou. A musí svojej mame vysvetliť, že ju bude navštevovať len raz za pol roka. Veľa sme sa modlili, na čo sa to aj zlepšilo. Raz sme pozvali synových svokrovcov k nám, aby sme s nimi budovali vzťah a pomohli im. Svokra začala niečo rozprávať o našej dcére. Povedala: „Nikdy som nič nemala proti vašej dcére.“ Ja som povedala: „To nie je pravda. To bol pre nás dosť ťažký čas.“  Jej reakcia bola: „Klameš.“  Ja som žasla. Tu sa postavil môj muž, ktorý je veľmi vyrovnaný človek, vzkypel hnevom - neviem, či rátal do 10, ale asi len do 5 a  pevne, jasne a pokojne povedal: „Moja žena neklame, tam sú dvere a ideš.“  Obaja vstali a odišli. Dnes sme najlepší priatelia. Ona potrebovala tento jasný spôsob. Spoznala, že nesmie vstupovať do manželského vzťahu a narušovať ho. V  tomto prípade hnev, ktorý dostal môj muž, ho motivoval pevne a konkrétne konať. Takže dôverujte a nechajte sa odvážne motivovať aj hnevom.
Ale učme sa, ako s ním zaobchádzať. Tak ako so všetkými pocitmi, kde máme slabosti. Je to dlhý proces.
V  Biblii sú niekoľké miesta, kde je hnev popísaný ako zlý. Väčšinou ide o súvislosť s nenávisťou a zlobou. Gal 5, 20 a Ef 4, 31.
Zase iné miesta, ktoré vyzývajú k opatrnosti: Ef 4, 26, Mt 5, 21, Pr 4, 32
V  SZ sú miesta, keď aj Boh bol nahnevaný. Aj náš majster Ježiš bol nahnevaný. Napr. v chráme, kde prevrátil stoly alebo v Markovi 3, 5 na farizejov počas Sabatu, keď uzdravil vyschnutú ruku. Ako učeník Ježišov mám tiež niekedy svätý hnev, ktorého ovocím je niečo pozitívne.

Aké stratégie máme na hnev?  Nepotlačiť ho zo strachu pred zlou reakciou, ale ani nevypustiť.  Biblicky by som povedala:  v trpezlivosti  a vytrvalosti ho správne nasmerovať. Rozpoznať, kde leží jeho príčina.

Jeden brat z   nášho spoločenstva raz predvádzal istý skeč. Vyskytol sa v ňom ako postava aj môj muž - pod iným menom. A ja som sa cítila dotknutá, napadnutá. Myslela som si, že ho podrazil. Dlho som chodila zadumaná, modlila som sa, ako mu to mám povedať. Snažila som sa nestretať sa s ním. Vedela som, že je hlúpe, čo prežívam, veď ako mu to poviem!? Dôležité je, že ma to otrávilo ako jed voči nemu. Ak veci, čo nás trápia, nevy- slovíme, nedáme von, zamo- ria nás. Tri roky som to nosila v sebe. Modlila som sa: Pomôž mi, dávam ti túto situáciu. A to je len maličkosť, čo potom veľké veci? Daj mi milosť, ukáž mi cestu. Cesta sa objavila hneď ďalší deň. Na stretku povedala jedna sestra:  “Postavte sa, odsuňte stoličky a  choďte k tomu, proti komu  niečo máte a vyjasnite si to s ním.“ A vpredu stál on. Myslela som si, že všetci teraz na mňa pozerajú. Viete si predstaviť celú paletu trápnych pocitov? A nikto iný nešiel dopredu. Ale ja som videla, že bila moja šanca, veď za to som sa predsa modlila. Nuž som prekonala  zbabelosť a  vyrazila dopredu. A  po mne sa pohla celá sála. Každý išiel k niekomu. A tomuto mužovi som porozprávala, čo ma pred 3 rokmi rozrušilo. A  on mi odpovedal, že by mu nikdy v živote nenapadlo zosmiešniť môjho muža, lebo si ho nesmierne váži a veľa sa od neho naučil. Vyznali sme si to a odpustili. A ja mám poučenie z toho, že treba veci očisťovať hneď, a nie až po rokoch.

A  takisto nemáme  robiť dôležité rozhodnutia v hneve.

4 hlavné príčiny vzbudzujúce v nás hnev:

1. Niektorí ľudia nevedia pustiť veci z rúk. Pevne sa držia udalostí, vypovedaných slov, situácií a jednoducho sa ich nevedia pustiť. A to tiež vytvára hnev, lebo ten zväzuje.
2 . Iní ľudia sú vznetliví, citliví, ľahko sa nahnevajú. Majú niečo voči istej osobe a   nevedia odpustiť – to zamoruje.
3. Stres, tlak. Ak nežijeme v rovnováhe, ľahko sa staneme hnevlivými.
4. Ustráchanosť, úzkostlivosť, zábrany. Tieto vlastnosti nám bránia správať sa v dôvere. Vieme, že to nie je správne, ale sme frustrované zo seba samých. Vieme, že my samy sme toho príčinou, ale náš hnev sa orientuje voči druhým. Existuje taký princíp v nás, že potrebujeme vyjadriť hnev voči niekomu, aby sme sa cítili lepšie. Čo môžeme urobiť proti tomu?
3 kroky, platiace pre všetky pocity:
1. Rozhodnúť sa, že úplne vedome odovzdám všetky city Bohu. Nechcem mať s   tým nič spoločné. Aj  seba samú odovzdám Bohu.
2. Prosiť o Jeho milosť, pomoc, uzdravenie. Keď to urobím, Boh hneď odpovie.
3. Ďakovať za všetko, bez prestania.  Ďakovanie je kľúčom v našom živote, ktorý otvára mnohé dvere.  Cez vďaky, uctievanie a chválu  sa  dejú  zázraky v živote i v nás, aj keď sa na to momentálne necítime. V Biblii sa to nazýva obeta chvály.

4. Strach.
Strach je reakcia v  nás na nebezpečenstvá. Táto reakcia je dobrá. Tento pocit je tiež od Pána, lebo nám pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu a motivuje nás ku konaniu.
Spomeňme si na príbeh s tou Afričankou a pôrodom. Zlý je vtedy, ak nás vedie ku konanie zlého. Keď utečieme zo situácie, kde máme konať, tam je strach problémom. Alebo keď jednáme ustráchane, úzkostlivo, váhavo, zabrzdene, kde by sme mali vlastne dôverovať, to je tiež problém. Keď nič v živote neriskujeme, tiež ide o problematický strach. Mnohí ľudia sú zviazaní strachom.
Všetci sme boli vychovávaní k opatrnosti, čo je dobré. Ale niektorých vychovávali k ustráchanosti – to je rozdiel. Ako deti sme sa učili, že nemáme strkať prst do ohňa sviečky alebo na sporák - to je dobre. Ale ak rodičia mali strach, že by sa nám mohlo všade niečo stať, budeme sa neprirodzene správať počas celého života. Napr. mama mi zakázala prechádzať sa po zábradlí na 4. poschodí. To je normálne. Ale ak mi úzkostlivo povie: obleč sa teplo,  lebo  zamrzneš a  pokaždé sa na mňa zadíva, či mám hrubé nohavice...to nie je dobre.
Ak sme ustráchané, potrebujeme uzdravenie. A Boh nám ho rád daruje. Vyzývam všetky z nás, aby sme mali pevnosť, odvahu a  múdrosť. A nie plachosť, ustráchanosť a zbabelosť.
A  teraz riešenie. Čo robiť? Boh nám dal dobré zbrane. Prvá zbraň je  viera a   dôvera. Čím viac dôverujeme Bohu, tým slobodnejšie budeme od strachu. Predstav si konkrétne, že teraz pred tebou stojí Boh a  ty mu dávaš do rúk svoj strach. Čím jasnejšie mu uveríš, že si ho aj od teba berie, tým rýchlejšie budeš slobodnejšia a ľahšia. Niekedy si musíme veci plasticky predstaviť, aby sa nám ľahšie chápali. Raz mi kardinál Suenens povedal, (dobre sme sa poznali, už nežije), že najväčší hriech Ježišovho učeníka je ustráchanosť. Prečo? Lebo tu chýba dôvera. Nedôverujeme Bohu, že nám môže pomôcť, že môže čosi urobiť. A   to je hriešne. Neveríme mu, že sa o nás stará. Druhá zbraň je boj. Žasnete nad tým? My smieme v moci Božej bojovať proti strachu a  iným pocitom. Je rozdiel medzi bojovať a potláčať. Nesmieme si strach jednoducho pripustiť, aby  pôsobil a aby nás ovládol. My sa nemusíme vydať strachu napospas. Môžeme proti nemu zaútočiť. Povedať si, že tieto strachy sú falošné, odmietam ich a  nenechám sa nimi zväzovať. Nesmiem si povedať, že som už raz taká a zostanem taká navždy. Nie, musím sa tomu vzoprieť. Keď sa skutočne chceme dostať von zo strachu, úzkosti, plachosti, zbabelosti, postavíme sa v odvahe a povieme: ustúp, si tu na nesprávnom mieste. Nemôžeme si ale predstavovať, že to automaticky odíde a   už sa nevráti po jednom vyhlásení. Musíme to robiť stále nanovo, ale začiatok bol dobrý.
1. Dáme strach Bohu.
2. Prosíme o milosť, pomoc, uzdravenie.
3. Ďakujeme, chválime ho a uctievame.
Modlite sa spolu s bratmi, sestrami práve vtedy, keď vás trápia myšlienky, pocity, s ktorými si neviete rady. Choďte za ženami - muži vás v tom celkom nepochopia. My  to často robíme v komunite a modlíme sa spolu. Máme oddelené miestnosti muži, ženy. V  ženských sa vyskytujú ťažké emocionálne problémy.

5. Smútok.
Sám o  sebe nie je zlý. Pripustime si ho, veď môže byť aj uzdravujúci.
Zlý je vtedy, keď nás dovedie do sebaľútosti: som taká úbohá, nikto mi nerozumie,nikto ma nemá rád. Jeden dobrý žalm je 44: žalmista sa sťažuje, prosí Boha o  zmenu: 44,14 ...
Veľa  môžeme  nájsť o pocitoch  v žalmoch, s ktorými sa tiež dá postaviť na odpor a   zaútočiť. Verš 23 ... verš 27:..
Aj my môžeme písať svoje žalmy Pánovi.

V Afrike, kde sú ženy druhou triedou,  pracujem aj so ženami - učím ich, že sú v očiach Božích rovnocenné. A učím to aj mužov a  im sa to páči. Raz prišla za mnou istá Stela - nevedela, čo má robiť, lebo vraj:  nikto ma nemá rád, mámťažkosti so sebou samou, mám problémy s inými, radšej sa utiahnem do seba aneprídem ani do spoločenstva. Potom som sa jej spýtala, kedy dostane menštruáciu. Ona na to: o pár dní.
Viem, že to vieme, ale pripomeniem vám to, lebo na to v praxi zabúdame. Boh nás obdaroval balíčkom - výbavou hormónov. Určite mal s tým nejaké plány. Asi preto, aby udržal život v rovnováhe na celej zemi. Iste to nie je ľahké, lebo sú s  tým spojené zmeny. U niektorých je to ľahšie, u iných ťažšie. A ak to očakávame, tak vieme, prečo sa tak či tak cítime.
Našla som knihu Čo sa to zase so mnou deje. Podtitul: Pocity v živote ženy. Zacitujem. „V prvom týždni pritakávame životu, sme optimistické, šikovné, rozumné, sexuálne otvorené, pozitívne naladené. Estrogénu pribúda, to je 2. týždeň, dosahuje najvyššie hodnoty, preto sme vnútorne silné, tvorivé, milé, podporujeme pokoj, vytvárame priateľské prostredie, máme dobré sny a   ciele pre naše rodiny. Potom príde ovulácia, to sme ešte na tom dobre, lebo sme schopné počatia, prijatia, ešte stále sme pokojné, cítime sa harmonicky a prijaté. 3. týždeň je ešte stále  stúpajúci  estrogén a dominujúci progesterón, tým sa menia u nás nálady – raz sú vysoko pozitívne a raz zase klesajúce. Je to ticho pred búrkou. Sme pochmúrne, náladové, pochybujeme o  sebe samých, sme menej priateľské, strácame pokoj, máme menší záujem o ciele a plány.   Vo  4.  týždni, v  predmenštruačnej fáze, kde aj estrogén, aj progesterón klesajú, sme precitlivelé, ľahko zraniteľné, chýba nám sebavedomie, strácame záujem o   naše záľuby, niektoré sme melancholické a otočené do seba, môžu sa nám triasť ruky, sme nešikovnejšie. A keď progesterón a estrogén úplne padnú, my s  nimi.
Už len to, že to vieme, že je súvislosť medzi pocitmi a hormónmi, nám prináša odľahčenie. Už len poznanie nám pomáha chápať sa. Prináša nám nádej, že to zas o pár dní pominie.

Spomenula som len základné a najčastejšie emócie, ktoré v nás vytvárajú napätie a  obavy. Ešte raz zhrniem, že city sú dobré, lebo sú Božieho pôvodu, len sa ich s   jeho pomocou musíme naučiť používať. Tak do toho!

Susie Eisenhardt
(žije s manželom Hannsom vo Viedni, kde sú obaja členmi komunity Umkehr zum Herrn, t.č. pracujú asi trikrát v roku v Ugande, majú 4 dospelé deti)