AKO BOH VIDÍ ŽENU

SEBAPRIJATIE, SEBAISTOTA, SEBALÁSKA.

Ktorá z vás je svätá? Radostná správa je, že všetky sme SVATÉ! Boh chce sväté ženy a On nás už ako sväté ženy stvoril. V Jn 17, 19:  „Sám seba za nich posväcujem, aby boli v pravde posvätení.“ To znamená, že skrze Ježiša Kris ta sme posvätené a už aj sväté. Aj keď sa vôbec podľa toho necítime. ALE: nie sme dokonale sväté.  Iba sám Boh je dokonale svätý. Ako to ja nazývam, my sme sväté ženy vo vývoji. Musíme na sebe pracovať ako na stavbe domu, aby sa celé naše bytie stalo dokonalým.
Keď sa pozrieme na svätých v cirkvi, kanonizovaných i nekanonizovaných, lebo o  nich nikto nevedel, oni neboli dokonale svätí. Alesvätí boli preto, lebo nasledovali Ježiša. Všetkými ťažkosťami a nepríjemnými situáciami prechádzali spolu s  Ježišom. Čiže ten najdôležitejší stupienok svätosti už máme všetci, ak sme v  Ježišovi Kristovi. On je základ domu, ktorý my teraz  budujeme. Niekto už má postavené steny, niekto má strechu, poprípade aj komín, ale i tak je pri každej z nás veľa práce.
Nejde o pocity. Ide o pravdu, ktorú o nás vraví Ježiš. Jednou z vecí, ktorú nám Boh kázal budovať, jednou z krás, čo máme, je láska k sebe samej. My ženy sme úplne inak hormonálne vybavené  ako muži. Niekedy si neviem vysvetliť, prečo to Boh takto stvoril, že nám dal premeny a výkyvy. Máme väčšiu tendenciu než muži neprijímať sa také, aké sme. Potrebujeme prijať nové sebavedomie v  Kristu. Je veľmi pekné biblické miesto v Mt 22, 34-40: „Miluj Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Miluj svojho blížneho ako sám seba.“ A tu začína ťažkosť: To, či milujete Boha z celého svojho srdca, si môžete sami vo  svojom vnútri zodpovedať. To musíte vedieť.
Kto pochybuje o tom, že Boh ho miluje, môže si prečítať túto kapitolu a otvoriť srdce pre Jeho lásku. A to je to najdôležitejšie – učiť sa spoznávať, že Boh nás miluje. Ak ja tento fakt neprijmem, nemôžem milovať svojho blížneho a ani seba. A nakoniec nemôžem milovať ani Boha. Vidíte, ako sú tieto tri prikázania v  jednom veľmi úzko spojené? Boha milovať, blížneho milovať, seba milovať. Boh nestvoril nič zlé. On stvoril aj nás a nestvoril nás zle, stvoril nás dobre. Je úplne jedno, či mám dlhý nos alebo hocičo, čo sa mi na mne nepáči. Boh nás ženy miluje špeciálne. Dal nám aj zvláštne vlastnosti. Každej žene. Každej svojej milovanej dcére. Dal nám materstvo v širokom zmysle. Každá žena je schopná dávať život. Nie len vlastnými deťmi, ale aj cez povzbudzovanie, vzorom miernosti a v mnohých ďalších vlastnostiach, aby sme videli, že nás stvoril pre život.
Každá z vás si zodpovedajte otázku: „Som alebo cítim sa byť Bohom milovaná? A  je pre mňa dôležité, že som milovaná Bohom?“ Potom to znamená, miluj svojho blížneho ako seba samého. Nejde milovať svojho blížneho, keď nemám rada seba. A  iež sa nedá milovať seba a Boha nie. A tiež sa nedá mať rada seba a   nemilovať druhých ľudí a Boha.

Pozrime sa na niekoľko druhov „lásky“.

1.  Egoizmus. Jeho princíp je v tom, že ja som si sebe veľmi dôležitá, v   mojom živote sedím ja na tróne a  svet sa má točiť okolo mňa.

2.  Narcizmus - ničiaca sebaláska. Tento názov pochádza z jednej gréckej legendy o   mladíkovi menom Narcis, ktorý  bol krásny a   jedného dňa sa posadil na okraj studne, pozoroval sa vo vode a    úplne zamilovaný do svojej krásy spadol   zo   svojho úžasného pôžitku do tej studne a   utopil sa. To znamená, že Narcis – narcista - je tak zaľúbený do svojej nádhery, že nikoho a   nič už nepotrebuje

3.  Biblická láska hovorí, že som si vedomý, že ma stvoril Boh, a teda veľmi dobre, pretože nič zlé netvorí, že On ma chcel takú, aká som, so všetkými mojimi vonkajšími znakmi, so všetkou vnútornou krásou, ktorú ale počas môjho života musím  objavovať. Toho som si vedomá, ak sama seba milujem. Som milovanou dcérou Božou. Mnohé z   nás majú komplexy menejcennosti. Povedala by som, že všetky z nás. Preto si myslíme, že si lásku musíme k ú p i ť . Komplex menejcennosti neznamená nič iné, len to, že nie som milovaná a   nie som uznaná. Ako si môžeme kúpiť lásku? Podávaním väčšieho výkonu, dosahovaním viacerých úspechov a keď  robím všetko pre to, aby som bola milovaná. Niektoré zas reagujú tak, že sa úplne opustia, vzdajú, len aby ich ľudia milovali. Dôležité je, aby sme sa učili prijať sa také, aké sme, hoci sú v našom živote veci na vylepšovanie. A   aj za to máme   Bohu ďakovať.  Ďakovaním  prichádza do nášho života veľa požehnania.

Biblia dávno spoznala, čo aj psychológia pochopila. Je vedecky dokázané - ak sa vôbec dá v hĺbkovej psychológii  hovoriť o nejakýchdôkazoch - že v rodinách nie je správna sebaláska. Tej sa musíme počas svojho života naučiť, nadobudnúť ju. Deje sa to v rodičovskom dome skrze rodičov, potom v škole cez slová učiteľov a spolužiakov, ktoré nás budujú a posilňujú. I cez tieto milé veci, čo si hovoríme tu, sa budujeme. Keď niekto ku mne príde a   povie mi: „Teším sa vždy, keď ťa vidím“, toto ma tiež buduje, nie? Uisťuje nám to samých seba. Je to  spoluzblíženie s tými, s ktorými žijeme, cez ktorých sme budované. Teda  nielen cez čas modlitby, keď sa niekto za nás modlí. Ak som vo svojom živote dostala málo lásky, dokážem dať málo lásky ďalej i sebe samej.
Romano Guardini, veľmi múdry človek, povedal inými slovami to isté:  „Pri koreni nášho bytia musí byť naše vlastné rozhodnutie.“  My sa musíme rozhodnúť, že  chceme milovať. Čiže ja sa musím rozhodnúť, že sa prijmem taká, aká som. Keď to urobím vôľou, nie pocitmi, tak na tom môžem stavať a aj Boh ma môže ďalej budovať. Boh nám dal slobodnú vôľu, ktorú rešpektuje. Ak sa my nerozhodneme, tak ani Boh nemôže nič robiť. Čiže prijímať jeho milosť je naše rozhodnutie.  Ak  súhlasia tieto dve výpovede psychológov a   tohto teológa, že my sa musíme naučiť sebaláske, že ju musíme získavať a   dostávať a   že sa pre ňu musíme rozhodovať, potom máme veľa práce. Zopár otázok na telo:
- Prijala som seba samu úplne – naplno? Aj s mojimi darmi? S mojimi ohraničeniami?
- Prijala som vlastnú šikovnosť, zručnosť, okolnosti, v ktorých žijem?
- Prijala som svoje povolanie? Prijala som to, že som bola stvorená ako žena? Želám si niekedy byť mužom?
- Prijala som svoju sexualitu?
- Môj vek?
- Prijala som svojho manžela, môjho partnera, moje deti, mojich rodičov, moju rodinu, alebo hovorím áno aj k môjmu slobodnému stavu? Hovorím áno aj k   tomu stavu, aj napriek tomu, že nemám manžela, ale si ho prajem?
- Hovorím áno aj k mojej materiálnej situácii?
- Prijímam môj zdravotný stav, môj výzor?
- Hovorím áno k sebe samej, k  takej, aká som dnes? Alebo hovorím áno, ako som si to pred 15 – 20 rokmi vysnívala, akoby by to malo byť?

 Napadá mi jeden príbeh z Afriky. Spoznala som tam jedného afrického biskupa, ktorý mal raz výbornú prednášku o mladosti v Pánovi. Ten chlapík bol veľmi malý a úplne čierny. Hovoril: „Ja mám takú radosť v Pánovi! Ja Bohu ďakujem každý deň, že som taký malý, že som okrúhly a úplne čierny. Viete čo čierna je nádherná, lebo  sa nemôžem spáliť. Moja pokožka je odolná voči slnku!“ Hovorím si, ten má ale odvahu, veď tak vtipne vyzerá. Ale zároveň má toľko radosti, že by som sa od neho veľa naučila.

Späť k sebaprijatiu. Ako ho dostanem, ako ho mám prijať? Najprv musíme byť k  sebe úprimné a   pozrieť sa na prekážky, ktoré nám v   tom bránia.  Napríklad zranenia v   našom živote, ktoré môžu spôsobiť, že sa neprijímame. Ak sme v  detstve prijali málo lásky, lebo sme boli všelikde kritizované, ak sme boli v   škole odmietané, lebo sme tam niečo vyparatili, alebo keď sme boli plaché, alebo nás vždy prevalcovali silnejší. Poviem niečo špeciálne pre mamičky. Keď prichádza vaše dieťa do puberty,  otcovia dá vajú dievčatkám i   chlapcom identitu. Čiže otcovia by sa mali práve v   tomto čase viac venovať svojim deťom. Keď nie je prítomný otec,  čo je ťažký príklad, je  dôležitý iný mužský vzťah –  ujo, dedko alebo niekto ďalší. Žena je dôležitá pre vývoj malých detí, ale otec je špeciálne dôležitý v  puberte.
 Mnohé zážitky nás poznačujú. Stáva sa, že keď niečo poviem, ľudia mi neveria, cítim sa prehliadaná a   akoby som počula: „Aha, to je tá, čo zasa otvorila ústa...“ Ak máme takéto zranenia, môžeme s nimi vždy, vždy a vždy prísť k   Bohu! „Pane, Ty naplň všetky moje nedostatky, to, čo mi chýbalo, a vylieč  všetky moje zranenia“. To je Jeho práca na nás. Naša práca je, že sa vyhneme zopár veciam. Napríklad sa vyhneme tomu,  aby sme seba porovnávali s   inými. Stáva sa vám to tiež, že sa porovnávate s   druhými? Tamtá žena je oveľa krajšia ako ja, a táto vieoveľa krajšie vysloviť modlitby ako ja, alebo má viac odvahy ako ja atď... Ona máviac talentov, darov...Určite to u   každej vyzerá trochu ináč, ale porovnávanie je veľké zlo. Proti takýmto myšlienkam môžeme  zaútočiť.
„Ale moment, každý je v Božích očiach pekný, ja som tiež v Božích očiach pekná.Každý z nás je jedinečný.“ A keď sa vzájomne na seba pozrieme a vidíme v každom Ježiša, tak je každý pekný.
Aj pre priateľov, aj pre manželské páry je jedno dobré cvičenie: občas sa zadívajte jeden druhému do očí a povedzte si:  vidím v tebe Ježiša. Spravte to zvlášť vtedy, keď muži urobia niečo, čo ste nechceli. To je v Biblii. Gen1,27: „Boh stvoril muža a ženu podľa svojho obrazu.“ V dnešnej dobe by sme povedali, že sme fotografiou Boha. Čiže keď sa pozrieme na seba, sme fotografiou Boha. Sú farebné fotky, čiernobiele fotky, aj negatívy. A   je na vás, ktorou fotkou ste a   ktorou fotkou sa stanete. Čiže my sme akoby tým negatívom a je na nás, aby sme vyvíjali tú fotku.

Ešte v   krátkosti jedno svedectvo o porovnávaní sa s   druhými. Bolo to asi pred 10 rokmi,  keď  som viedla v našom spoločenstve víkend pre ženy. Po jednej prednáške prišla ku mne jedna sestra so slovami: „Ty si nemožná.“  Ja som sa na ňu pozrela, nevedela som ihneď zareagovať a   ona pokračovala: "Všetko, čo si povedala, je nezmysel.“ Spýtala som sa jej, čo ju tak negatívne zasiahlo? A ona na to: „Celé tvoje spôsoby, celá, aká si, to je nemožné.“ Zase som sa na ňu zadívala. Čo teraz poviem, prebehlo mi hlavou. Potom mi Pán dal vhľad do situácie. Nuž som sa spýtala: „Chcela by si byť taká ako ja? Porovnávaš sa so mnou a žiarliš? Dobre. Môžeme spolupracovať. Nebuď taká, aká som ja. Objavuj svoje dary, nechaj si ukázať svoju vlastnú krásu. Buď taká, aká si a neporovnávaj sa s inými a už vôbec nie so mnou.“   Čo by sme ako človek urobili? Alebo by sme povedali,  vieš čo, to je tvoja vec a otočili by sme sa a išli by sme preč, alebo by sme sa rozplakali.   Čiže neporovnávať sa!!

Teraz  celkom praktické kroky, ako sa máme učiť prijať seba.

1.  krok:   Prosiť  Boha o vnútorné uzdravenie. Uzdravenie spomienok, uzdravenie rôznych odmietnutí, a   prosiť ho, aby toto všetko naplnil svojou láskou.

2.krok:    Boha   prosiť o   odpustenie za hriechy, ktoré som vykonala. Aj ak som s   niekým nezmierená, je hriech, lebo toho konkrétneho blížneho nemilujem. A   tiež sa môže stať, že som vo vzťahu s   Bohom nezmierená, i   z toho sa treba spovedať, lebo Boh niekedy dopustí veci, ktoré  vôbec  nechápem, a   preto môžem byť zahorknutá na Neho. A   prosiť Ho tiež o odpustenie, ak som nezmierená sama so sebou. Čiže ak ja pochybujem, že Boh ma miluje, je potrebné aj z   toho sa vyznať.

3.krok: Musím sa rozhodnúť, že budem hovoriť voči sebe áno. A aj vtedy, ak moje city nenasledujú toto rozhodnutie. Mnohé veci v   duchovnom živote sú vôľové, rozhodnutím.

4. krok:  Ďakovať Bohu, chváliť Ho nahlas. Prečo hlasno? Aby moje uši počuli, čo hovoria moje ústa. Keď sa všetko odohráva len v myšlienkach, neskĺzne to aj do srdca. Ale ak počujem, čo hovoria moje ústa, tak sa to dotkne aj môjho srdca. Takže nahlas mám ďakovať: Ďakujem Pane, že si ma tak dobre stvoril. A   môžete aj pridať,  že si ma stvoril z lásky, že som hodná tvojej lásky, a   tým hovorím, že som super na to, aby som bola dostatočne Tebou milovaná. Čiže mnohé veci si musíme nacvičiť. Aj postoje srdca treba natrénovať. Čo sa stáva postojom srdca, je rysom charakteru.
Vždy mám na výber, či sa budem cvičiť v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle. Ak si myslím alebo hovorím, že som nikto, že nič neviem, aj sa stanem nikým, pretože sa to stane postojom srdca, ktorým žijem. Ale žiješ v tom, že si dobre stvorená a pekná v Božích očiach, stane sa to postojom srdca a   pomôže ti to v   živote. Negatívne vedie k   smrti, je to bez života, ale cez to pozitívne zostávate na živote. Čiže treba to nacvičovať hlasnými vďakami.

5.krok:  Čo robíme voči svojmu blížnemu, máme robiť aj voči nám samým. To znamená dobré veci. Nie je možné hovoriť  svojmu blížnemu  veľmi milučké slová, a    sebe samej nie.
Počuli ste už niekedy o odpustení sami sebe? Alebo povedali ste si už niekedy, že ste také hlúpe za to a to, čo ste urobili? Čiže nebyť len k druhému milosrdný, milý, buďte aj k sebe milosrdné a dobručké. Božím plánom je, aby sme sa učili milovať. Kto sa prijíma, ten sa miluje, ten sa robí atraktívnym.
Keď stále frfleme a okolo seba sa nám kadečo nepáči, potom nevyžarujeme lásku a   ani nie sme atraktívne. Možno si niektoré povedia, že v   tomto nemajú žiadne ťažkosti. Odskúšame si to. Keď sa ráno zobudíte a vstanete z postele, postavte sa pred zrkadlo, pozrite sa na seba a   povedzte si: „Ty tam, mám ťa rada.“ Povedzte to nahlas! Možno vás vlastné slová vystrašia. Ďalej poviete: „Samozrejme, že ťa milujem takú, ako práve teraz vyzeráš. Hrozné vlasy, nevyspatá, absolútne bez nálady, ty si Božie dieťa,  jasné, že ťa mám rada.“

Môžete sa modliť:  Ďakujem, Pane, že Ty si ma ako prvý miloval, ďakujem Ti, že som pekná, že som stvorená z lásky Tebou, že som Tvoja milovaná dcéra. Ďakujem Ti,že ma ľúbiš takú, aká som.Pane, odpusť mi, že tvoju lásku často nespoznám, že som voči Tebe a Tvojim plánom nedôverčivá. Chcem Ti povedať áno, chcem povedať áno voči mojim blížnym a chcem povedať áno voči sebesamej. Prijmi moje áno a uč ma stále viac milovať. Vylej teraz svoju lásku do môjho srdca cez svojho sv.Ducha. Príď Duchu Svätý, príď do môjho srdca a roznieťoheň lásky v mojom srdci, roznieť oheň svojej lásky.

Raz pred rokmi som bola v Amerike a počula som hovoriť jedného proroka. Popísal jeden svoj veľmi živý sen. Videl ľudí, ktorí prichádzali pred Boží trón, sám seba videl tiež v kráčajúcom rade. Boh sa nepýtal, či bol  správny katolík alebo či obrátil veľa ľudí, či sa modlil vždy usilovne a pod. Boh sa spýtal každého zvlášť: „Učil si sa milovať, učil si sa milovať tam, na tých miestach, na ktoré som ťa postavil - tvoju rodinu, tvoje zamestnanie? Naučil si sa milovať?“  Jedna žena odpovedala: „Vlastne áno, stále som sa modlila, vždy som chodila do kostola a   za moje deti a   moje vnúčatká som zapaľovala sviečku.“ Boh povedal: „Dobre, všetko som to videl, ale tiež som videl aj tvoje srdce, ako si odsudzovala svoje deti, ako si sa vydeľovala od   svojich   susedov a   blížnych, ako si v celej obci bola nezmierená. Ale keďže viem, že si robila všetko, čo si mohla, čo si vedela, tak ti dávam šancu.“  Potom prišlo dieťa, asi 12 ročné, a toho sa tiež Ježiš spýtal: „Milovalo si?“ A   toto dievčatko odpovedalo: „Ja veľmi milujem rodičov, a potom máme aj veľa zvieratiek a ja ich mám všetky veľmi rada.“Áno, ja vidím, aké milé a veľké je tvoje srdce. Ty môžeš skrze moje srde vstúpiť dnu.“ A   takto išli jeden po druhom a   Ježiš sa ich spýtal, či sa naučili milovať. A   tento náš prorok  ho- vorí: „Ach, Bože, daj mi ešte jednu šancu“, a potom sa zobudil. Aj mňa to veľmi zasiahlo, lebo vôbec nejde o naše výkony, ale ide o  to, či dávame Božiu lásku tam, kde sme, čím sme.

Často pociťujem, že my ženy sme v   Božích očiach ako ruža. Boh nám dáva vlastnosti, ako je  sila, vytrvalosť v trápení a v bolesti, intuíciu, nežnosť, darovanie života a schopnosť povedať voči životu áno. Ale ako ruže musíme žiť s   tŕňmi. A  existuje veľa rôznych druhov ruží. Sú ruže s   dlhými tŕňmi, s   veľmi maličkými, sú ruže, ktoré najmenej voňajú, iné majú nádherné farby, sú najrôznejšie variácie. Na okrajoch mesta divoko rastú ruže s  maličkými lupienkami, také jednoduché, ružové alebo biele, majú veľa tých lupienkov, a   je dôležité, že majú plody, ktoré sa dajú jesť   a   dá sa z   nich robiť dobrý čaj i víno, majú vitamín C. Švédi robia z nich šípkovú polievku veľmi horúcu, sladkú, so šľahačkou. Sme rôzne, ale všetky sme ruže.

Oveľa  menej  depresií máme, keď Bohu ďakujeme a   keď sa prijímame také, aké sme. To sa ale musíme učiť, to sa musíme nacvičovať. Do depresií sa dostanem aj vtedy, keď som so sebou nespokojná,  keď mám príliš vysoké priania. Keď som so sebou nespokojná, očakávam aj od druhých, že budú robiť to, čo ja sama nedokážem a   nezvládnem. Keď som nespokojná, začínam sa škaredo vyjadrovať, začnem vidieť všetko negatívne a iných kritizovať. Zrazu si falošne myslím, že keď iných kritizujem, som snáď ja lepšia. Šomranie mi vidno  v   tvári, kto sa potom na mňa pozrie? Potom aj muži, aj ženy urobia veľký oblúk okolo mňa. Aj šomranie je hriech. Ale slovo hriech je v   dnešných časoch veľmi nemoderné. Viete, odkiaľ pochádza slovo hriech?  Zo slova vydeľovať, vyčleňovať sa. Čiže cez hriech si robím odstup od ľudí, odčleňujem sa od nich.

Zhrnutie:
Ja sa prijímam, lebo Boh ma miluje, Boh ma prijíma.   Mt 22,36 - je to prikázanie. Milujem sa, prijímam sa preto, lebo Boh ma stvoril dobre, pekne.

Susie Eisenhardt
(Členka komunity Umkehr zum Herrn vo Viedni) 17.4.2004 Quo vadis