Stres – životabudič či brzda (1.časť)

Výskum ukazuje, že 50% sťažností na zdravotný stav sú závislé na štýle života. Každý z nás praktizuje svoj životný štýl na 4 rôznych úrovniach: fyzickej – týka sa prístupu k nášmu telu; psychoemocionálnej- ako pristupujeme k svojej osobe; psychosociálnej - kvalita našich medziľudských vzťahov; a spirituálnoduchovnej- náš postoj voči Bohu. Každá z týchto úrovní môže byť zdrojom stresu v živote. Či už na úrovni nejakých telesných problémov, či na poli sebaprijatia, ani nehovoriac o riešení konfliktov vo vzťahoch, ale tiež niekedy v oblasti duchovného rastu a formácie. Stres je akýmsi stavom pohotovosti v našom tele. Náš organizmus je pripravený buď bojovať, alebo utiecť preč, aby nestratil život, či kvalitu života. Dôležité je si uvedomiť, že bez stresu by sme nedokázali žiť, on je korením nášho života. Poznáme dve kategórie stresu. Prvý stres, je pozitívny, mobilizujúci. Vytvára nie nervozitu, ale určité vzrušenie. Vychutnávame si to, čo práve robíme. Je tomu tak do určitej optimálnej hladiny nášho fungovania. Keď stres naberá na intenzite, stáva sa deštrukčným, už nezvyšuje našu efektivitu, ale naopak, spomaľuje nás a začínate vnímať únavu, strácame radosť z toho, čo robíme. Ak ignorujeme známky tejto únavy, hladinu presilenia, čoskoro prídeme k syndrómu vyhorenia. Vtedy môže prísť buď choroba, či dokonca smrť, stáva sa to vážnym. Ako teda zostať fungovať, ustrážiť si pohodu? Všetci máme rôzne hranice medzi optimálnou hladinou stresu pre efektívne fungovanie, a hladinou, kde sa blížime k nebezpečenstvu, že sa dopracujeme k zóne vyhorenia. Veľmi to závisí od našej osobnosti a našej intrepretácie stresu. Tu musíme uviesť novú definíciu stresora: nie je to súhrn okolností vonka a informácia, ktorú nám to prináša, ale naše subjektívne vnímanie a subjektívna interpretácia všetkých okolností. Stresorom je teda moja vlastná odpoveď vnútri, je to moje ego, moja intrepretácia okolností a informácií, ktoré dostávam. Je možné vyhnúť sa stresu? Áno, ale musíme si uvedomiť, že len JA sama môžem zmeniť svoju odpoveď. Môžem všetko v Kristovi. Otázka teda znie: Chcem zmeniť svoju odpoveď? Som pripravená byť zmenená, premenená v zmýšľaní, hodnotení, vnímaní, interpretovaní? Lebo zmena sa musí odohrať najprv vnútri, predtým než sa zmení prostredie. A Boh ručí za to, že On skrze zmŕtvychvstalý život v nás, chce priniesť zmenu. Nemôžem obviňovať prostredie, okolnosti, informácie. Musím prijať zodpovednosť za vlastné vnímanie a intrepretácie. Je to veľmi nápomocné? Pomáha to dokonca aj pri riešení konfliktov v rodine- nehovoríme: Ty ma vytáčaš, ale JA sa vytáčam z teba. Prijímam zodpovednosť za svoje reakcie. To je najťažšie. Skutočná zmena sa musí odohrať v živote každého z nás, ak nechceme skončiť vo vyhorení.

Ako rozlíšime vyhorenie a stres? Stres je korením nášho života a bez neho by sme nefungovali. Čo je teda vyhorenie? Je to syndróm emocionálneho vyčerpania a poklesu osobných úspechov často sprevádzaný alebo spôsobený nesprávnym vnímaním a interpretáciami. Kvôli mnohým veciam, zlým rozhodnutiam a niekedy nedostatku odvahy povedať NIE niektorým tlakom sa stávame viac a viac subjektívni, (poddajní, zaujatí), bez toho aby sme si uvedomili, že my sami si spôsobujeme viac napätia v našom organizme. Kto najčastejšie vyhorí? Hlavne ľudia „pomáhači“, ktorí sú príliš oddaní, sympatizujúci, spolucítiaci, chápajúci a vydaní. Zjednodušene povedané, tí, čo majú príliš veľa empatie (spolucítiaci), čo sa príliš starajú. Kto je imúnny na vyhorenie? Odpoveď sa zdá jednoduchá- tí čo nemajú príliš veľa empatie. Tí, čo sa príliš nestarajú, nezaujímajú sa, sú viac zameraní na vízie, úlohy a menej na ľudí. Ale nie je to až také jednoznačné, lebo niekedy sa títo ľudia stávajú workoholikmi, a tým pádom sú náchylný na vyhorenie.
Aké sú príznaky vyhorenia? Keď cítime akúsi únavu vo všetkých troch úrovniach: mentálnej, telesnej, emocionálnej, a nemáme radosť z vecí, ktoré robíme. Toto by mala byť akási žltá kontrolka - ak už necítime vzrušenie keď robíme veci, ktoré sme zvykli mať radi, ktoré nás predtým napĺňali energiou, a teraz nás stoja energiu. Znamená to, že sme v zóne preťaženia a únavy a blížime sa k vyhoreniu. Strácame priateľov, a nenachádzame ani chuť, ani čas na medziľudské vzťahy. Ak sa vzťahy pre nás stávajú niečím, čo už nechceme riešiť, niesť, stáva sa to ešte vážnejším, lebo výsledne sa stávame viac a viac subjektívnými, zraniteľnejšími, potom negatívnymi, kritickými a len ťažko schopnými kontrolovať naše reakcie. Niekedy sme dokonca schopní vybuchnúť. Toto je často sprevádzané silným pocitom viny, beznádejnosťou, neschopnosťou vidieť východisko z problémov, čo môže viesť dokonca k depresii. Aj ľudia navonok veľmi úspešní sa subjektívne cítia mizerne, ako lúzeri a úplne mimo.
Čo sú tie veci, podmienky, udalosti, ktoré môžu viesť k vyhoreniu? Hlavne je to strata akýchsi „energetických zdrojov“, ktoré podporujú to, čo robíme. Cítime sa opustene, neuvedomujeme si, že nás to prestáva napĺňať energiou, naopak, začína nás to konzumovať. Nenachádzamee oporu, nemáme ani spätnú väzbu, nevieme či to, čo robíme má zmysel. Obzvlášť v postkomunistickej kultúre sa mnoho ľudí dopracuje k vyhoreniu, lebo im chýba spätná väzba. Ľudia si dávajú pozor, aby ich nechválili, nedávali im pozitívne komentáre, chvály, lebo by to mohlo „podporovať (kŕmiť“) ich pýchu“. Týmto spôsobom len podkopávajú ich motiváciu, radosť z toho, čo robia. ľudia pochybujú o tom, či naozaj boli do toho povolaní. A ak prídu nejaké neúspechy, čo je v živote normálne, niektorí ľudia skončia predčasne s ich aktivitou hovoriac si, že to nemá význam. Keď sa pozrieme na Ježiša, všimnime si, že v najkritickejších momentoch jeho Otec nemohol mlčať. Pri Ježišovom krste len tak vybuchol a z neba hovoril: „Synu, aký som na teba hrdý. Toto je môj syn. Pozrite sa na neho, počúvajte ho.“ Pamätáte si horu premenenia? „Peter, buď ticho. Počúvaj môjho syna. On vie, čo treba robiť, len ho nasleduj“ Nepoužil úplne presne tieto slová ale išlo o podporu Syna. Ak Kristus, Boží syn potreboval túto podporu od otca, počuť ako je jeho otec hrdý na neho, o čo viac my potrebujeme takéto ocenenie tiež.   Ak nám chýba, či už od rodičov, či od tých, ktorým svoju činnosť adresujeme, môžeme skončiť vo vyhorení. A potom, keď si myslíme, že budeme mať viac výsledkov, ak budeme aktívnejší, tak ešte ľahšie dojdeme k preťaženiu.

Sme povolaní k tomu, aby sme boli dobrí správcovia Božieho potenciálu vloženého do nás. Aké typy ľudí sú teda ešte náchylní na vyhorenie? Tí, ktorí nefungujú podľa túžby, vášne svojho srdca. Tí, ktorí nefungujú v súlade so svojimi duchovnými obdarovaniami. Tí, ktorí nie sú sami sebou, nefungujú podľa svojho vlastného „štýlu“, podľa Božieho plánu, tam, kde ich chce mať Boh, podľa Jeho povolania. Nikto tu nie je len ako vedľajší produkt, náhodou. Boh chcel, aby bol práve takýto, jeho citlivosť, to, čo ho vzrušuje, vášeň jeho srdca je určitým spôsobom šepot Ducha, v ktorom ho Boh vidí ako kreatívne ovplyvňuje dianie okolo seba. Naše dary sú dané celému Telu. Potom je našou zodpovednosťou venovať sa tomu, k čomu sme povolaní. Možno máme nechať varenie, televízor, proste iné veci a sústrediť sa na to, čo je našim povolaním. A ak prijmeme túto zodpovednosť, pomôžeme jeden druhému „neflirtovať“ na hraničnej zóne medzi vyhorením a preťažením.
(pokračovanie v júnovom čísle 15)

Andie
Podľa prednášky Henryka and Aliny Wieja zo žurnalistickej konferencie v Mittersille v apríli 2007. Autori sú zakladateľmi organizácie „Life and mission“ (holistická služba, lekárska a duchovná podpora). Pracujú v Ústave kresťanského poradenstva, zameranom

Krehkosť

Letmý pohľad do kalendára. Hurá, august je o chvíľu tu a s ním aj dlho očakávaná dovolenka pri mori. Druhý pohľad do kalendára už nie je taký radostný. Ako to vyzerá s mojím cyklom? Z 8 dní pri mori budem 6 mať „svoje dni“. Viete si to predstaviť. Neustály nepokoj, neistota, či je všetko „v poriadku“. Pohoda fuč.
Ale čo s tým? Jedna kamarátka spomínala, že existujú lieky, ktoré môžu cyklus trochu posunúť. Skúsim to? Sú to ale hormonálne prípravky, ktoré sú zásahom do prirodzeného cyklu v tele ženy. Jeho regulácia je jemne „nastavená“ hormónmi produkovanými vlastným telom a zásah do tejto rovnováhy môže narobiť šarapatu. Užívaniu podobných liekov som sa vždy chcela vyhýbať.

“Ale keď ja tak rada plávam....!“ Nuž dvíham telefón a volám svojmu lekárovi. Ďalšie odhováranie: “Ste si istá, že to chcete?“ Hm, istá si zďaleka nie som, ale opätovná predstava pokazenej dovolenky ma rýchlo presvedčila: “Áno, chcem!“ „Príďte do ambulancie, musíme skontrolovať, či je všetko v poriadku a lieky vám predpíšem“.
O pár dní som už s receptom v ruke, so svedomím a zásadami prehlušenými dobrým pocitom, ako skvele som to vyriešila, veselo kráčala do lekárne.
Dovolenka bola fajn, slnko svietilo, voda lákala (aj keď bola tentokrát dosť studená) a ja som si ju vychutnávala plnými dúškami.
O mesiac neskôr, už v plnom prúde pracovného nasadenia a každodenného stresu, som sa k spomienkam na tieto udalosti nechtiac musela vrátiť. „Mojim dňom“ sa po bežnej dobe nechcelo „odísť“. So silným 16-dňovým krvácaním som skončila v nemocnici s hrozbou nepríjemného zákroku, ktorý to mal stopnúť. Bol to šok! Už dlho som nebola taká vystrašená a vystresovaná ako v ten nedeľný večer. Zásah do môjho cyklu mi teda rozhodne nestál za to. Vďaka Bohu a modlitbám blízkych som sa nakoniec zákroku vyhla. Pomohli injekcie a tabletky. Budem tiež pravdepodobne musieť určitú dobu brať lieky, aby sa všetko dostalo do normálu. Áno, opäť hormonálne prípravky, ktorým som sa chcela vyhýbať. Len pevne dúfam, že ich nebudem musieť užívať dlhodobo, aby sa tvorba mojich vlastných hormónov potom opäť správne naštartovala.

Počas pobytu v nemocnici som prežila strach, neistotu, neskôr aj upokojenie, dôveru v Boha, jeho blízkosť a vlastnú odovzdanosť, ktoré prišli aj vďaka duchovnej podpore skrze modlitby priateľov. Na nemocničnom lôžku čas plynie inak, o dosť pomalšie. Človek je akoby vytrhnutý z kolotoča bežných starostí, práca musí počkať, jednoducho sa musí zastaviť a odpočívať. Mala som vďaka tomu aj viac času v samote premýšľať.
Som veľmi vďačná za všetkých priateľov, blízkych, ktorí pri mne stáli, tiež za dvoch „anjelov“, ktorí so mnou prežili chvíle napätého čakania plného strachu a neistoty na pohotovosti. Na vlastnej koži som prežila, aké dôležité a vzácne sú pre chorého skutky milosrdenstva: telefonát či správa, čo poteší a povzbudí, ale hlavne návšteva. A samozrejme modlitby! (Vďaka vám všetkým). Bola som v nemocnici pomerne krátko. Čo ale prežíva človek, ktorý tam musí zostať dlhodobo? Stojme pri nich.
Uvedomila som si tiež, že naše zdravie je dar od Boha a je skutočne krehké. Ako málo som si ja vážila to svoje! Kvôli vlastnému pohodliu som umelo narušila krehkú rovnováhu môjho tela, zasiahla do prirodzeného poriadku. Hlboko som si musela vstúpiť do svedomia. Áno, som možno jeden prípad z mála. Môže sa preto zdať, že trochu preháňam. Neviem. Určite viaceré dievčatá po podobných prípravkoch siahli a problémy nemali. Keď som teraz nedávno len tak pre zaujímavosť hľadala informácie o oddialení menštruácie na internete, na stránkach, ktoré som prehľadala, neupozorňovali na nijaké negatívne dôsledky (ak nerátam vedľajšie prejavy u niektorých žien ako „nafúknuté brucho či nepríjemné pocity“). Toto odďaľovanie ale neodporúčajú mladým dievčatám, ktoré ešte nemajú cyklus ustálený. Všeobecne však tieto prípravky odporúčali ako jednoduché a účinné riešenie nepohodlia. Žiaľ, žiadne priame upozornenia varujúce pred ľahkovážnosťou som tam nenašla.
Ale medzi lekármi sú aj výnimky. Jednej kamarátke jej lekárka podobný liek jednoducho odmietla predpísať. Svedomie či poznanie jej to asi nedovolilo.
Ja som si predtým možné dôsledky jednoducho nepripúšťala, hovorila som si, že mňa sa predsa nejaké vedľajšie účinky netýkajú. Teraz to vidím inak. Nie je predsa len lepšie prijať tú trošku nepohodlia, ktorá s našim „ženstvom“ súvisí? Pripomínam si slová z Biblie: „Všetko smiem, ale nie všetko osoží.“ Áno, máme slobodu, moderná doba nám často ponúka svoje výdobytky ako rýchle a pohodlné riešenie na mnoho vecí. Zvažujme len, či to vždy stojí za to. Koľko rizík sa skrýva za týmito „všeliekmi“? Vážme si svoje zdravie. Pristupujme k nemu zodpovedne a chráňme si ho.
Riadenie menštruačného cyklu je zložitý proces, na ktorom sa podieľa množstvo faktorov. Zjednodušene povedané, časť mozgu zvaná hypothalamus ovplyvňuje hypofýzu - žľazu, ktorá do krvi uvoľňuje regulačné látky nazývané hormóny (Folikulostimulačný hormón FSH, Luteinizačný hormón LH). Tieto zas pôsobia na vaječníky, ktoré produkujú v jednotlivých fázach cyklu vždy v rôznom pomere ďalšie dva druhy hormónov – estrogény (hlavne estradiol) a gestagény (progesterón). V prvej fáze cyklu – fáze dozrievania folikulu - prevláda produkcia estrogénu. Tento reguluje dozrievanie vajíčka vo vaječníkoch a tiež obnovovanie sliznice maternice. Asi v 14. deň cyklu dochádza k ovulácii – vajíčko sa uvoľní z prasknutého folikulu a putuje vajíčkovodom. Tu môže dôjsť k oplodneniu. V mieste, z ktorého sa pri ovulácii uvoľní vajíčko, vzniká tzv. žlté teliesko a začína druhá fáza cyklu, tzv. luteálna. Stúpa hladina progesterónu, sliznica v maternici sa v tomto čase mení tak, aby bola pripravená na uhniezdenie oplodneného vajíčka. Ak nedôjde k oplodneniu, žlté teliesko v priebehu ďalších dní zaniká. Tým tiež klesá hladina tohoto hormónu v krvi, sliznica v maternici sa začne oddeľovať a dochádza k menštruačnému krvácaniu (zvyčajne 14 dní po ovulácii, čiže 28. deň cyklu). Spomínané tabletky na oddialenie menštruácie obsahujú progesterón, v organizme preto k poklesu jeho hladiny nedochádza, čiže posúvajú tento moment odlúčenia sliznice. Ku krvácaniu dôjde až po vysadení tohto lieku, tak do 4-5 dní.

Andie Zaťková - biológ