Opustiť a stále opúšťať

Moja kamarátka Martuška

Opúšťať veci a osoby je veľká téma. Téma celoživotná.

Martuška sa ako 19-ročná spoznala so svojím manželom, po troch rokoch sa vzali a po ďalších dvoch sa im narodil chlapček a o rok a pol dievčatko. Obaja mali prácu, dostali byt darom od svokry, ich vzťah s manželom sa vyvíjal romanticky a taký je aj podnes. Keď Martuška počúvala vzdychy kamošiek, ktoré sa trápili kvôli nemožnosti stretnúť toho pravého alebo sa sužovali pre existenčné či zdravotné problémy, alebo ich kvárili ťažkosti doma s rodičmi, alebo si nevedeli nájsť prácu, vďačne si uvedomila, čo všetko ona má, a úplne zadarmo, aký šťastný a bezstarostný život si vedú, až ju – ako mi neraz povedala - chytal strach z budúcnosti:  „Kedy  niečo ťažké budeme prežívať my?“ Sama sa týmto úvahám smiala.

Skúšky prišli i na nich. Ale iné ako školské. Vybrali si ich sami.

Martuška s Paľkom sledovali ľudí v spoločenstve, ako slúžia – jeden komponoval muziku a počas koncertov evanjelizoval, iný založil detský domov, ja kresťanský časopis, jej švagriná sa vzdala platu a išla pracovať na pole evanjelizácie a duchovného sprevádzania žien, ďalší priatelia organizovali kampane pre Ježiša, iní začali žiť komunitne, iní prednášali či písali alebo verejne kázali. Len seba si nevedela v ničom predstaviť. „Som nevýrazný typ, nesmelá, plachá, neviem sa vyjadrovať .“  Len túžili pomáhať a slúžiť, no nevedeli si nájsť to vhodné, šité na mieru. Blízki ľudia ich doceňovali v tom, že sú rodinné typy a návštevy sa u nich cítia dobre. A že vedia pozorne, so záujmom načúvať a radi sa modlia za druhých. „Ale i to nepravidelne - zábudlivo a lenivo,“ býva na seba Martuška prísna.

Raz ich jedna spoločná známa pozvala k sebe domov – do detského domova, ktorý s manželom rozbehla. Veľmi ich túžili získať za kolegov – profesionálnych rodičov pre opustené deti. Ich životný štýl sa im zdal krásny i náročný. Ale napokon sa rozhodli, že nie. Avšak tento niekoľkodenný zážitok ich nakopol ďalej, rozhýbal.
Kedysi si Martuška nevedela predstaviť odchod z rodného veľkomesta, od blízko bývajúcich rodičov, ktorí im pomáhali s deťmi i finančne, od priateliek, od spoločenstva, a už vôbec jej nevoňal život na dedine. Ale túžba konečne čosi začať im výrazne pomohla. Predali byt, vyplatili švagrinú a za zvyšné peniaze si mohli dovoliť domček len ďaleko od hlavného mesta. Vtedy už plánovali brať si z detských domovov deti ku sebe, kým sa im nenájde adoptívna rodina.
A pri tomto začali prvé i druhé šoky. Rodičia na oboch stranách boli proti, žiadni kamaráti nešli s nimi bývať a dom, ktorý kúpili, mal závady, o ktorých pri kúpe nič netušili – vlhnutie, nedostatočný prívod vody, v blízkej krčme hlučné nočné diskotéky... A ich synček býval chorý – často bral antibiotika. A prvé dieťatko v pestúnskej starostlivosti sa od neho nakazovalo a nedalo sa dlho vyliečiť. Opravy im vyčíslili odborníci na sumu, ktorá neúmerne prekračovala zostávajúce financie. Detský domov (sumu určil štát) dáva na plienky, mlieko, lieky a kozmetiku na jedno dieťa 3000,-Sk mesačne, čo často nepokryje výdavky. A keď bolo dievčatko veľmi vážne choré, Martuška s ňou strávila dva týždne v nemocnici. Samotný fakt, že bola odlúčená od svojich dvoch vlastných detí, bol dosť ťažký, avšak situáciu jej sťažili aj ľudia z okolia výčitkami o krkavčej matke, ktorá zanechá doma vlastné ... atď. A tiež nemocničný personál sa namiesto ochotného liečenia vyjadroval k tomu, či sa majú alebo nemajú právo rodiť deti takým a onakým ženám, keď potom profesionálna mama „musí“ byť s malou v nemocnici. Ozaj veľmi „povzbudzujúce“!
Občas Martuške prebleskla hlavou myšlienka, prečo to vlastne celé robia, mali predsa už svoj pokoj – aspoň nočný, bez neustáleho vstávania k deťom – skvelý byt, ktorý by im stačil na dlho-predlho. Ale jej manžel nebol naplnený a šťastný v žiadnej práci, ani v komerčnej, ani v sociálnej. Stále sa hľadal, no nebolo to ono. V čase najhorších zmien, keď sa stále provizórne s troma malými deťmi počas prerábky domu sťahovali a nevedeli, ako im vystačia peniaze, hoci im pomáhali priatelia aj rodičia, a nevedeli si poradiť – za každú odbornú radu sa draho platí -, mali obaja hlboké pochybnosti, či sú v Božom pláne, v jeho vôli alebo čo to má celé znamenať. Unavení, frustrovaní, neistí si svojím novým povolaním, deti jedno za druhým choré, manžel veľmi vyčerpaný ( z práce na dome i z končiaceho zamestnania, kde mu ani nedali toľko peňazí, na ktorých boli dohodnutí...),  si Martuška pripomínala životný príbeh Lýdie Princovej zachytený v knižke Setkání v Jeruzalémě. Lýdia žila v Dánsku tiež pohodlným a príjemným životom, skvelá budúcnosť pred ňou, a predsa všetko zanechala pre „čosi viac“ – pre Ježiša – živého Boha, aby zažila to, o čom sa píše v Biblii. V Jeruzaleme Lýdiu nečakal ľahký život, no na druhej strane zázraky. Opatrovala tam, podobne ako Martuška s Paľkom, malé deti, ochraňovala ich pred hladom, nebezpečím, smrťou, chorobami a zažívala úžasnú starostlivosť zo strany Boha. A tak i Martuške došlo, že „ak chceme vidieť Boha a jeho konanie, asi treba čosi opustiť, vzdať sa, zriekať sa.“
Paľko ako veľmi mladý prežil rozlúčku s otcom. Keď mu zomieral, musel mu dovoliť odísť. Mohol aj nadávať na lekárov, na osud, na život, ale on ho odovzdal Bohu, veď k nemu sa pobral.
Oni potom o pár rokov nato opustili – a vôbec nie ľahko!! – bývanie, zamestnanie, obľúbené mesto, rodičov, priateľov ... a išli do zapadákova, na kopec bez okolitých domov.
A ešte ich čakajú – ako občas spomenú - minimálne dve rozlúčky. Prvá s deťmi, keď si ako dospelé vyberú svoju vlastnú životnú cestu, na ktorej ich nebudú môcť kontrolovať a ani nechcú samozrejme. Veď nemienia patriť k tým rodičom, čo sa pokúšajú riadiť život svojich dospelých detí a nedávajú im slobodu. Veď im ju rodičia koniec-koncov dali. A druhé opustenie bude, keď jeden z nich zomrie. „Neviem si to ani predstaviť. Ale my sa modlíme, aby sme sa pobrali spolu – v jednom čase.“ Keď som im raz vyčítala, že sa modlia za hlúposti, Paľko mi odvrkol: „Ježiš je môj otec a ja mu môžem hovoriť, čo chcem.“

Keď som u nich na návšteve, žasnem. Pýtam sa, ako to zvládnu. U nich sa nedá udržať poriadok – malé deti sa non-stop starajú o bordel. A ten rev! Kto nevychovával dieťa z detského domova, nemá ani len tušenia! Je kardinálny rozdiel mať štyri vlastné deti alebo dve vlastné + dve cudzie zverené do starostlivosti. To sú emocionálne a sociálne vykoľajené deti s ťažkými poruchami reagovania a celkového správania, ktorým okrem nezištnej lásky treba dávať jasné hranice a trvať na ich dodržiavaní, čo sa ale deje zo strany detí len zriedkavo. Keď sa ľudia dopočujú o tejto práci, zažiaria obdivom. Keď však manželia v skromnosti dodajú, že dostávajú peniaze (podľa mňa almužnu) na mlieko a plienky, obdiv už klesá. A keď ešte úprimne dodajú, že je to normálne a platené zamestnanie, ľudia klesnú a usúdia: „Jáj, aha, to máte super, ste stále obaja doma.“ Ja pre plnosť informácií dodávam, že pracujú 24 hodín denne, 7 dní v týždni za 12 500,- Sk čistého! A počúvajú uši trhajúci rev, ktorým dieťa prejavuje svoj apriori odmietavý postoj voči všetkému. A ani jednu noc sa do sýtosti nevyspia a ani ich to v blízkej budúcnosti nečaká, keďže po odovzdaní jedného dieťaťa dostanú iné. Stále im pretrvávajú problémy s vlhkosťou domu, s nedostatkom vody, musia šetriť, kde sa len dá, ale rozhodne nie sú chudáci. Ich deťom nič nechýba.

Premýšľam, či by som vôbec chcela BYŤ AKO ONA.  To by som musela investovať presne toľko trpezlivosti, nezištnosti a obety. Toho nie som schopná. Martuška je vzor, ktorý nikdy zrejme nebudem schopná nasledovať. Má aspoň môj tichý obdiv. Škoda, že sa o takýchto a jej podobných ženách nedozvieme v televíznej Smotánke. Premýšľam, kto sú vlastne celebrity... Nemá róby za desaťtisíce ani sa nevozí v BMW, ale je vzdelaná a pekná. Nemyslím len srdcom. Štíhla, usmiata, svižná, s peknými rysmi tváre. A šťastná. Skutočne šťastná. „Ja si nemyslím, že robím niečo úžasné.“  Je presvedčená, že robí bežnú prácu, v ktorej sa našli mnohí. I ja viem, že takýchto a podobných ľudí je viac, ale ja sa osobne poznám práve s Martuškou, preto píšem o nej. „Najťažšie na tejto práci je pustiť to profi-dieťa ďalej, keď sa o neho mesiace staráš ako o vlastné. Je to veľká emocionálna záťaž, o ktorej ľudia nevedia, resp. si to neuvedomujú.“

Obaja opustili prvý domov, no podieľajú sa na živote viacerých deprivovaných detí, ktoré čakajú na svojich konečných rodičov, spoznávajú hlbšie Boha a naučili sa o trošku viac dôverovať. Nie je to veru ľahší život, ale je ľahký život vôbec cieľom?
Opustiť a prijať útechu. Útechu od Boha, kvôli ktorému sa všetko oplatí. Ktosi raz povedal: „Nádej vytrháva smútku pri opúšťaní čohokoľvek či kohokoľvek jeho horký pichliač. A smútok sa mení na radosť, až srdcia začnú jasať.“

Alena Ješková