Strašiak dnešnej mládeže

     Manželstvo, strašiak dnešnej mládeže, vďačná téma filmárov, „zabijak“ lásky. Skeptici tvrdia, že láska a manželstvo je ako oheň a voda, krk a gilotína, či pes a mačka. Nemôžu vytvárať trvalejšie spojene. A možno práve naopak-  manželstvo vytvára s láskou akýsi nepochopiteľný vzťah. Nie vždy dokážu spolu vychádzať. Óda na lásku sa po svadbe mení na baladu o všednom manželstve. No koho by nedojal k slzám šťastia obraz prešediveného páru, ktorý sa vedie ruka v ruke po parku a v jednom momente sa spoločníci nežne bozkajú na líce. Nie je to úžasné? Pre takýto pohľad šťastného dlhoročného manželstva sa oplatí žiť. Tu už nejde o „jarnú“ vášnivú lásku. Táto láska prežíva svoju jeseň. Je isté, že i jeseň môže byť krásna, ba možno ešte krajšia ako nezrelá jar. Staručký pár nechce, aby ich krásna náklonnosť vkĺzla do chladnej zimy. I po toľkých rokoch sa veľmi ľúbia. Ide o iný druh lásky, no predsa je a ostáva to láska. Prešla už množstvom skúšok, dozrela. Manželia si uvedomili, že manželstvom to krásne nekončí, iba preberá inú podobu a rôzne krásne začína.
     Dnešný mladý človek trvalo a dlhodobo bojuje proti manželstvu. Ono sa stáva preň už iba akýmsi prežitkom, symbolom. Čerstvé páry síce uvažujú o spoločnej budúcnosti, plánujú, no na manželstvo- ako také- nemyslia. Im stačí žiť trendovo, „nadivoko“. Snáď je to iba pohodlnosť, možno ide o hit storočia alebo o strach, poučenie z manželského života iných, mnohokrát vlastných rodičov.
     H. de Balzac pekne napísal: „ Láska dáva všetko, ale len milencom. Po svadbe potrebujú viac než klenbu nebies a koberec lúky.“ Práve toto si nevedia mnohí uvedomiť. Ešte krajšie a presnejšie vystihla ľúbostný vzťah E. Browningová: „ Mať niekoho rád často znamená viac než ho milovať.“ Presne to sa stalo Petre, ktorá milovala Tomáša, no nakoniec vstúpila do manželského zväzku s Milanom, ktorého mala „iba“ veľmi rada. Láska k Tomášovi ju ničila, pripravovala o zdravý rozum, stávala sa závislou na ňom a jeho prejavoch ľúbosti. Až Milan jej ukázal, čo je to naozaj krásny vybájený cit romantického vzťahu. Dokázali spojiť lásku s priateľstvom a to bol základ. Vzťah dvoch ľudí bez neskoršieho manželstva a stabilne vytvorenej rodiny je akýsi prázdny, nenaplnený. Hrdinom bez „rizika“ manželstva dokáže byť každý, no vydržať v peknom a usporiadanom manželskom zväzku málokto. Niekto si možno povie: „ Dobre, ono sa to ľahko píše.“ Naozaj. I ja viem, čo je správne, ale patrím medzi tých „zbabelcov“, ktorý pri slove manželstvo dostanú zimomriavky. Otázkou zostáva, prečo to tak je? Prečo sme takí zbabelí? Veď rodina je základ. Hoci vidíme zlé príklady, tak práve preto by sme sa mali snažiť vytvoriť si takú rodinu, akú sme možno nikdy nemali. „Láska k rodine je zo všetkých ušľachtilých ľudských citov najčastejší, najpevnejší a mimoriadne blahodarne pôsobí na život každého z nás,“ píše N. G. Černyševskij.
     Ono je v tom stále niečo ako zo stredoveku. Pokiaľ sa nevydám, tak ostávam iba akousi priateľovou milenkou, iba družkou. Jedného dňa sa prebudím a zistím, že neviem, kam patrím. Manželstvo dáva istotu, zázemie a pocit, že ten druhý je iba tvoj, vybral si teba a to ťa robí šťastným. Vo vzťahu nadivoko je neustále niečo otvorené, voľné a pri prvom probléme príliš jednoduché, aby ten či onen dotyčný vzal nohy na plecia. Mení sa postoj spoločnosti, mení sa človek ako jedinec, ale manželstvo ako vyššia etapa života s láskou by malo ostať nezmenené. To, že som tieto pocity dala na papier, mi pomohlo bojovať so svojím vnútorným nepokojom. No stále ma hlodá  chrobáčik pochybností. Treba si však dať šancu, tak ako sebe samotnej, tak aj tomu, ktorý nás tak moc miluje. Nechajme mu, nech nám to dokáže a vykročme s ním smelo k oltáru, aby sa z nás nestali nevesty na úteku.
     Na záver nechám opäť hovoriť „odborníkov“ na lásku:
„Tí, čo milujú, musia chápať aj nepochopiteľné, aby neprestali milovať.“ R. Clair
„Keď sa dvaja milujú, túžia po tom, žiť spolu, ale samotná láska nestačí k zaisteniu šťastia.“ C. Diane

Katarína Sádecká

Jednoducho to nezvládam!

Nevedomosť a neschopnosť – nešťastná kombinácia!

Už to bude viac ako 20 rokov, čo Eberhard a ja vystupujeme na verejnosti, píšeme knihy a články na tému rodina a usporadúvame semináre. Viedli sme nespočetné poradenské rozhovory, odpovedali na listy a telefonáty. Smiali sme sa spolu s inými rodinami, plakali a veľa sa modlili. A predsa si niekedy kladiem otázku: Prečo je pre mnohých rodičov ťažké aj napriek poskytnutej pomoci, aby presadzovali dobré biblické princípy v rodinnom živote?
Prečo sa nedarí stále viacerým rodinám žiť v rodine s nadšením, plní entuziazmu a radosti? Tieto rodiny totiž nenachádzam tak často medzi kresťanmi – a sme to pritom práve my kresťania, ktorí sa odvolávame na Božiu silu v našom živote!
V úvahách som prišla na dva dôvody:

   1. mnohí rodičia si nerobia jednoducho veľa  starostí ohľadom výchovy. Vedia príliš málo o zaobchádzaní s deťmi, a preto sú neistí

Ďalší dôvod:

   1. mnohí rodičia si nesú v sebe duševné zanedbávanie a zranenia a trpia vlastnými osobnostnými slabosťami, to znamená, vlastné problémy pohltia všetku ich silu

Nevedomosť a neschopnosť je nešťastná kombinácia!

Nevedomosť a jej dôsledky
Našťastie môžeme s prvým bodom- nevedomosťou- ľahšie skoncovať ako s duševnými zraneniami a slabosťami osobnosti.
Keď si premietam v myšlienkach poradenské rozhovory za posledné roky, tak sa  napokon opakovali rovnaké otázky typu: Čo robiť pri závisti detí?  Pri žiarlivosti medzi súrodencami? Moje dieťa nechce spať! Moje dieťa nechce poslúchať! Moje dieťa má výbuchy zlosti! Mali by pomáhať deti v domácnosti? Od akého veku upratovať? Kedy a ako mám určiť hranice a a a...
Rodičia sa zaoberajú stále rovnakými otázkami. Ani deťom z generácie na generáciu nenapadne toho veľa nového, ako by mohli svojim rodičom znepríjemniť život. O tom sa však možno informovať už vopred.
Nedávno ma oslovila po seminári jedna mladá mamička. Bola úplne na dne a bojovala so slzami. Mala dve malé deti – bábätko a dvojročného chlapca. „Ach, Claudia“, vyhŕklo z nej: „Som úplne hotová. Môj starší ma každý deň pripraví o všetky sily. Neviem, kam z konopí.“ Spýtala som sa jej: „Povedz, čo vlastne robíš?“ „Áno, modlím sa a celá rodina sa už týždne modlí za mňa. Ale nič sa nemení“ Ale to som nechcela vlastne počuť. Chcela som vedieť, ako so svojím chlapcom zaobchádza.
Ale dobre, nechala som ju, nech sa najprv vyrozpráva a napokon som sa jej opýtala. „Povedz, ako zaobchádzaš s malým Johannom? Čo od neho očakávaš?“ A potom som z jej slov  vyrozumela, že svojho dvojročného chlapca deň čo deň preťažovala. Musel sa sám hrať, upratať si izbu, vždy sa poslušne deliť so svojou malou sestričkou, poriadne jesť, sedieť ticho na bohoslužbe... Niet divu, že tento živý chlapec dával svoju frustráciu rozhorčene najavo a pripravoval svojej bezmocnej mame jeden mocenský boj za druhým. Ona si však neprečítala žiadnu knihu o vychovávaní malých detí.
Alebo uvediem iný príklad: jedna z našich dospelých dcér, cítila som sa tým trochu poctená, sa ma spýtala na obdobie vzdoru u svojej malej dcérky. Chcela len vedieť, či to robí správne. Dobre, povedala som jej nejaké veci a pritom som si všimla, že som vlastne citovala z našej rodinnej príručky, takže som si nemohla odpustiť poznámku: „Moje milé dievča, otvor si predsa príručku pod heslom „vzdor“, tam nájdeš správne odpovede.“
Nevedomosť prináša veľa stresu do každodenného života rodiny, vedie k mocenským bojom a zraňuje naše deti. A pritom sa tomu dá veľmi dobre predchádzať: existujú semináre, prednášky na CD, knihy ... Chyby iných rodičov nemusíte nevyhnutne opakovať z nevedomosti.

Neschopnosť a jej následky
Vymenovala som však dva dôvody. Po prvé nevedomosť rodičov a z toho vyplývajúcu neistotu, a po druhé neschopnosť uskutočňovať dobré predsavzatia kvôli vlastným duševným zraneniam a slabostiam osobnosti.
Nikdy ste nechceli na vaše deti kričať tak, ako to robili vždy vaši rodičia. Nikdy ste nechceli trestať ľahostajne alebo bez toho, že by ste im odopreli lásku. Nikdy ste nechceli ním triasť, postaviť ho za trest  pod studenú sprchu alebo ho biť, alebo niečo iné, čo robia rodičia, keď im rupnú nervy. Nikdy! A teraz to napriek tomu robíte.
Opäť sa prejavuje rovnaký vzorec: v stresových situáciách alebo v preťažení reagujú rodičia často tak, ako to sami zažili v detstve – je to akoby sa vedome vyrovnávali so svojou minulosťou a zakrývali nedostatky vlastnej osobnosti.
Veď svoje vlastné „muchy“ pozná človek často najlepšie. Vedela som, prípadne viem niekedy poriadne prchko reagovať. Spomínam si, že som v puberte mame raz vylepila zaucho a ani Eberhard neobišiel  na začiatku naprázdno. Keď sme potom mali  ten neposedný kŕdeľ prvých šiestich detí, dala som si pevné predsavzatie, že nikdy na ne nebudem kričať, ani ich v afekte neudriem. Predniesla som to Bohu a prosila ho o pomoc a priznala som sa s tým Eberhardovi a žiadala  som ho, aby sme sa tomu vyhli, až k tomu zase bude mať prísť. Dlhý čas som si viedla bilanciu každý deň. Musela som to s Božou pomocou celkom dobre zvládať, pretože sa ma nedávno len tak mimochodom opýtala po telefóne moja najstaršia dcéra, ktorá má sama dve malé deti:  „Povedz, mami, často si na nás  predtým kričala? Na nič také si totiž nespomínam.“ Sotva som mohla dostať lepší kompliment.
Ako zaobchádzate s vlastnými slabosťami a minulými zraneniami? Nielen vy trpíte, ale aj deti to ťažko nesú. Nikdy viac nebagatelizovať, nikdy viac neignorovať, ale pripustiť si to, nechať to vyjsť na svetlo a predniesť v modlitbe!
Chcem vás posmeliť, aby ste sa zmierili s vlastnou minulosťou. Poznáte to porekadlo. Nedokážem sa cez to preniesť? Je to, ako keby na váš život doliehala ťažoba! Predstavte si lúku s kvetmi, zelenú pastvinu plnú margarétok a nevädzí. A zrazu na ňu niekto nechá spadnúť dosku. Čo sa na tom mieste stane? Jednoducho tam už nič nevyrastie. Všade navôkol áno, ale nie pod tou doskou. Podobne je to aj s našimi duševnými zraneniami. Musí sem niekto prísť a tú dosku odstrániť. Najlepšie je, keď prednesieme túto ťažobu v modlitbe Ježišovi a modlíme sa za pomoc a uzdravenie. Často sa mi v modlitbe dostalo útechy a uľahčenia.
Snáď ešte ďalšie porovnanie: v minulosti som mala veľakrát bolesti chrbtice, samozrejme sčasti kvôli materstvám a noseniu bábätiek
Znovu a znovu som prinášala tieto bolesti Bohu a prosila iných, nech sa za mňa modlia! Ale zakúsila som len slabú úľavu. Až mi jedného dňa dobrý chiropraktik napravil chrbticu a naordinoval mi prísne cvičenia na chrbticu.
Vždy, keď som to s cvičením brala na ľahkú váhu, mi chrbticové stavce opakovane vyskočili a proces sa musel odznova zopakovať: napraviť a potom disciplinovane cvičiť. Dnes mi je, čo sa chrbtice týka, lepšie než kedykoľvek predtým.
Chcela by som to aplikovať aj na duchovno: Ak sa modlíme, je Boh často ako chiropraktik, ktorý „napráva“ našu zranenú dušu.  A potom musí nasledovať duchovná gymnastika, dôsledné následky: čítanie Biblie, pravidelná modlitba a možno aj iná duchovná strava alebo terapia! Mnohí to prehliadajú a čudujú sa, ak aj napriek modlitbe nenapredujú tak, ako by si to predstavovali.

Claudia Mühlan ( www.team-f.de)
Preklad: Mária Vondenová