O láske až za hranice

V dnešnom čísle vám ponúkame rozhovor so slovenským lekárom, gynekológom – pôrodníkom Doc.MUDr.Mgr. Mariánom Bartkovjakom PhD.MPH.  Spýtali sme sa ho na pár osobných vecí o jeho profesii, ale položili sme mu aj naliehavé - „moderné“ otázky dneška, zamestnávajúce celý národ.

Môžeš sa nám v skratke predstaviť?
Od r.2000 pracujem v Trnavskej nemocnici. V r. 2005 som atestoval v odbore gynekológia - pôrodníctvo. Už na VŠ som rozmýšľal nad tým, že by som sa išiel pozrieť do zahraničia – do Ameriky alebo Kanady, ako tam funguje zdravotnícky systém. Hľadal som pre seba možnosti, ako ďalej pracovať, keďže situácia na Slovensku nebola ani nie je ideálna. Vo 4. ročníku na lekárskej fakulte som sa dozvedel o projektoch prof. Krčméryho v rozvojových krajinách. Nuž som išiel do Afriky. Potom sa mi už nechcelo ísť inde – do západnej Európy či USA. Pracoval som v Keni, Sudáne, neskôr na Haiti na projektoch rozvojovej pomoci ako lekár.

Aké rozdiely si si všimol v prístupe k rodine a životu vôbec v afrických kultúrach a u nás?
Rodina je základom spoločnosti v rozvíjajúcich sa krajinách i u nás. Pre väčšinu ľudí zabezpečuje to, čo sa u nás nazýva sociálna záchranná sieť. U nás sa rodina rozbila na atómy, ktoré často voľne poletujú v priestore bez silných väzieb a ľahko sa štiepia. Neprítomnosť pomoci štátu v rozvojových krajinách vedie jednak k upevneniu rodinných väzieb ako životnej nevyhnutnosti. Na druhej strane, hlavne v mestách, sa môžeme stretnúť s detskými bezdomovcami, ktorí sa živia zbieraním odpadkov a krádežami. Regulácia pôrodnosti súvisí s ekonomickým vývojom. Keď ľudia dostanú viac peňazí, prestanú rodiť deti. Začínajú preferovať istý ekonomický štandard. Hovoria, že mať deti je nákladné. Iste je ťažké vychovať viac detí, ale v chudobných krajinách sú deti často jediným potešením a zabezpečením pre rodičov. Pri vysokej detskej úmrtnosti sa tieto rodiny ani veľmi nesnažia o plánovanie počtu detí. U nás si žena musí zaplatiť za hormonálnu antikoncepciu, ktorá nie je hradená z verejného poistenia - je za tým aj obrovský obchod. Chudobné rodiny bežne majú 10 až 12 detí, z ktorých asi 4-5 detí zomrie. Pre nich je mať deti veľkou hodnotou, a preto sa snažia mať viac detí. Počet detí sa tradične považuje za kritérium úspešnosti muža. Najviac to vidieť na oznámeniach vplyvných ľudí pri ich úmrtí, kedy jeden muž je otcom aj 40 detí. Súčasťou zdravotníckej starostlivosti sú programy na kontrolu pôrodnosti. Marketing sa snaží presvedčiť o tom, že ich výrobok je najlepší. Avšak jeho súčasťou by mali byť dostupné pravdivé informácie, vyvážené, hovoriace aj o rizikách.

Predpokladám, že „vonku“ nerobíš len vo svojom odbore.
V zdravotníckych zariadeniach v chudobnejších krajinách sa lekár dostane ku všetkým ochoreniam. V Sudáne je občianska vojna – pacienti prídu so strelnými poraneniami, robíme plánované chirurgické výkony. Najčastejším ochorením je malária, na ktorú stále zomiera najviac ľudí na svete. Pričom liečba je veľmi jednoduchá. Len nie je dostupná. Ľudia nemajú financie, nefunguje doprava, chýbajú lieky. Úmrtnosť v skupine detí do 5 rokov je až  20%. Populácia nie je edukovaná. Sú to analfabeti, ktorí idú najprv k miestnym šamanom , až potom k doktorovi. Na Haiti je aká-taká zdravotná starostlivosť, ale ľudia si ju nemôžu dovoliť. Taký rybár denne zarobí 2-3  americké doláre a konzultácia u lekára s liekmi a diagnostikou stojí 25-30 dolárov. Preto si veľmi rozmyslia, či prídu a ak, tak až veľmi neskoro. My im poskytujeme celý balík – diagnostiku, konzultáciu a lieky – asi  za polovicu dennej mzdy (niečo vyše dolára). Takto začali pacienti chodievať k nám z okruhu 50 km. Prichádzajú na somároch z celého okolia, cestujú aj dva dni, prespia pred našou nemocnicou, aby sa na druhý deň dostali na rad. Môžeme si ich sledovať a pozývať na kontroly.

Ako sa s nimi dohovoríš?
Každá z krajín je bývalou kolóniou, používa sa v nej niektorý svetový jazyk. Napr. na Haiti sme pracovali s miestnymi zdravotnými sestrami, ktoré tvoria kontinuitu zdravotníckeho zariadenia. Prekladali do francúzštiny. Ale dá sa naučiť aj čo-to z domorodého jazyka – kreolčiny. Spolupracujú s nami domorodí haitskí doktori, ktorí sú povinní po škole 2 roky pracovať v štátnom zariadení, ktoré nevytvára žiadny profit. Napriek ich spolupráci bol počet pacientov obrovský.

Ako sa ty chrániš pred maláriou?
Pred odchodom som bol vyšetrený na oddelení cudzokrajných chorôb v Bratislave, kde ma zaočkovali proti žltej zimnici a týfusu. Pred maláriou sa nedá zaočkovať. Užívam profylaktické lieky v závislosti od krajiny podľa doporučenia Centra pre kontrolu chorôb (CDC v USA.) Lieky sa užívajú denne alebo raz týždenne. Niektoré lieky majú vedľajšie účinky. U mňa to boli veľmi živé sny rôzneho charakteru. U nás sa považuje malária za ťažké ochorenie s vysokými horúčkami, ale môže prebehnúť aj pod slabším klinickým obrazom, vždy je však dosť nepríjemné. Ide najmä o horúčku, nevoľnosť, nechutenstvo, vracanie, bolesti brucha a stratu hmotnosti i viac kilogramov za krátky čas. Bez liečby to môže byť smrteľné. Preto užívam lieky pravidelne.

Čo ťa viedlo do takýchto nebezpečných kútov Zeme?
V Európe je dostatok lekárov. Aj keď, často na úkor svojho voľného času, sú ešte na Slovensku lekári ochotní pracovať. No v niektorých rozvojových krajinách pripadá na 20 000 ľudí iba 1 lekár. Paradoxom je, že na Slovensku nie všetci sú naklonení myšlienke pomoci rozvojovým krajinám, čomu dobre nerozumiem. Zdá sa mi, že je to podobná filozofia, ako som spomenul na začiatku: čím je rozvinutejšia krajina, tým viac sa snaží  pozerať sama na seba a na svoj trvalo udržateľný rozvoj a od ostatných v okolí sa vzďaľuje. Chce si chrániť akýsi svoj štandard a myslí si, že problémy a choroby chudobného sveta sa jej netýkajú. Trvalo udržateľný rozvoj je však možný iba vďaka globálnemu rozvoju. Nakoniec pri súčasnom populačnom trende budú v budúcnosti prichádzať k nám noví pracovníci práve z  krajín, kde treba vynaložiť oveľa vyššiu námahu na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja. Bez týchto rozvojových impulzov sa náš trh nepohne. Už len pre budúcnosť našich krajín je dobré prispievať do rozvoja iných krajín. Dnes už neplatí, že je tu len jedna krajina a ostatné neexistujú. Globálna spoločnosť má taktiež  globálne zdravie. Ak je na istej časti planéty zdravotná kríza, tak tá sa prenesie aj do ostatných častí sveta. Jasným príkladom je pandémia HIV AIDS. Názory sa zmenili. Pred 10 rokmi som sa rozprával s odborníkmi, ako sa dívajú na riešenie tohoto problému. Mysleli si, že keď ľudia v Afrike zomrú, nás sa to netýka. Ale takto sa na svet už nedá pozerať. Ak sa niekde vyskytne nejaké ochorenie, časom sa dotkne aj nás. Preto ho treba dostať pod kontrolu v mieste jeho ohniska. Preto treba začať liečbu práve tu.
A potom je tu utrpenie mnohých ľudí. Je to veľký Boží dar, keď človek môže pomôcť niekomu inému. Táto milosť mi pomáha byť slobodnejším v myslení i konaní.

Stretla som sa s lekármi, ktorí odsudzovali matky, ktoré prišli do nemocnice s chorým dieťaťom – konkrétne jedna, ktorej sa narodil chlapček s hydrocefalom, vytkli jej, prečo ho vraj priviedla na svet, veď už počas tehotenstva sa muselo vidieť, aký je postihnutý ...
Na Slovensku je už dlhé roky veľmi liberálny potratový zákon. Zdravotnícky systém
kopíruje spoločenské objednávky. Otázkou je, nakoľko sú kresťania v tejto liberálnej ideológii slobodní pri svojich rozhodnutiach. Dobrý zdravotník by mal túto slobodu rešpektovať a neponižovať druhých. Iba tak môže získať dôveru, ktorá je potrebná pri ďalšej zdravotnej starostlivosti.

Dnes sa veľa rozpráva o právach ženy rozhodovať. Ako ty chápeš slobody človeka?
Sloboda je schopnosť rozhodnúť sa nielen ideologicky správne, ale aj dobre. Spoznať, čo je objektívne dobré v šere vlastného subjektivizmu a okolitých vplyvov, je milosť, ktorú nám dáva Ježiš.

Je to celé len ženský problém? Čo by si ako muž povedal mužom?
Rozhodnutie je na žene, ale do rozhodnutia často hovoria mnohí, a práve ochota muža prijať dieťa je pre veľa žien rozhodujúca.

V prospech interrupcií sa ozývajú hlasy ľudu v prípade postihnutia dieťaťa. Aké to má pozadie v lekárskom prostredí?
Naša práca gynekológov bola historicky hodnotená pod ideologickou šablónkou. Dobrý gynekológ bol gynekológ, ktorého pacientky nerodili postihnuté deti. Našťastie dnes je záujem pacientky na prvom mieste. Každá pacientka si môže vybrať lekára a je len na nej, či si vyberie lekára, ktorý rešpektuje jej svedomie a slobodu.

Ďalšou námietkou býva prípad tehotenstva po znásilnení. Je to vôbec aktuálne? A ak, ako často k tomu dochádza?
Tehotenstvo pri znásilnení je bolestnou skúškou. Je spojené so silným psychickým otrasom. Vážim si ženy, ktoré dokážu odpustiť 77 krát. Ale skutočným problémom je spoločenský trend obhajujúci umelé potraty.

Stále obľúbenejšou a rozšírenejšou formou reprodukcie je IVF – umelé oplodnenie. V čom je to zradné?
Pri oplodnení v skúmavke dochádza k selekcii pohlavných buniek na inom ako normálnom fyziologickom princípe, čo v oblasti genetiky, ktorá iba nedávno začala odkrývať svoje zákonitosti, považujem za riskantné. Súčasťou programu je eugenetická predimplantačná diagnostika, akási kontrola kvality embrya. Človek sa stáva tovarom. Vždy si pri tejto súvislosti spomeniem na jedného človeka, ktorý vykupoval v Sudáne ľudí z otroctva. Mal už tri dediny, jeden človek tam stál asi 100 amerických dolárov. Paradoxné je, že práve v Anglicku, ktoré má také bohaté skúsenosti s obchodom s otrokmi, má genetický humánny obchod toľko zástancov. Našťastie Slovensko nemalo nikdy kolónie, a tak nám táto historická skúsenosť chýba. Neprináša totiž šťastie. Je lepšie urobiť šťastným niekoho, kto na svojich rodičov šťastie nemá. To je skutočná sloboda.

Za rozhovor ďakuje Alena Ješková