Naozaj sa nám to nemôže stať?

Toho, čo som prežila, je na romány. Mám túžbu, aby  ženy počuli, kto je náš Boh a čo všetko dokáže robiť, no na druhej strane mám strach, aby to nebolo len o mne, o našej rodine. Nerada by som sa príliš zverejnila. A bojím sa, že mi ľudia neuveria, že sa im to bude zdať nadnesené.  A neviem písať. Ja to neviem podať iným... – s týmito slovami zakončila náš rozhovor mama štyroch detí, ktorú som ubezpečila o tom, že jej zachováme anonymitu a jej rozprávanie nahráme a spracujeme na článok my v redakcii.

Mám veriaceho manžela, ktorý bol už na začiatku nášho vzťahu oveľa ďalej vo viere než ja. On ma vtiahol do aktívneho kresťanského života a oboznámil so spoločenstvami. Potom som už mala veľké predsavzatia, ako perfektne vychováme naše deti k viere, k pevnému charakteru, že budeme správna rodinka. Snažili sme sa. Modlili sme sa doma, chodili do kostola, žili aktívne v kresťanských skupinkách. Začali sme spolu s rodinou podnikať. Je to len malý biznis, ale snažíme sa ho viesť korektne. A zrazu som sa dozvedela, že naša 15-ročná dcéra nám tajne vzala kľúče od garáže, lebo sa tam išla vyspať s jedným chlapcom. Bola som v šoku. Pýtala som sa, ako je možné, že po takej výchove, osobnom príklade, dobrých vzťahoch, aké sme – podľa mňa – mali, takto ľahkovážne stratí panenstvo. A potom sa začali diať oveľa horšie veci. Dcérka sa nám vyhrážala, že prestane chodiť do školy (vtedy bola gymnazistka), ak jej nedovolíme samej tráviť víkendy mimo domu. Jeden psychiater nás rodičov nazval puritánmi. Ale my sme akosi nejasne šípili, že za tým môže byť čosi iné. Potom nám dcérka začala utekať  z domu. Spravila som spolu 6 x. Hoci sme zakaždým informovali políciu, našiel ju môj manžel, ktorý ju po nociach hľadal po všetkých možných podnikoch. Ja som sa modlila a spolu so mnou ženy z hnutia Modlitby matiek. Viackrát  nám niektorý z jej priateľov naznačil, vlastne vyzradil, kde by mohla byť. A vždy aj bola. No a potom raz na psychiatrii vyšlo na svetlo, že naša 16-ročná prešla od marihuany, toluénu, cez heroín po pervitín. Okamžite sme hľadali  ďalšiu pomoc – u lekárov, psychiatrov, kňazov, psychológov, lekárov, modlitebníkov. Chceli sme ju dať do nejakej katolíckej liečebne, ale vtedy na Slovensku taká nebola, našli sme teda stredisko, ktoré mala na starosti Apoštolská cirkev. Bolo mi jasné, že ak sa nevráti k Bohu, bude len abstinujúcim narkomanom, ale nie vyliečená a premenená. V tomto stredisku znovu uverila v Boha a rozhodla sa skoncovať s týmto hrozným životným štýlom. No keď prišla domov, o dva mesiace bola v tom naspäť. Jednoducho jej to nešlo, drogy ju držali v zajatí. Pochopila som, že závislosť nesúvisí s vierou.  I ja sama som bojovala s depresiou, dostala som aj lieky ... Prvé myšlienky, ktoré mi napadali, lepšie povedané – ma napádali – boli: Zlyhali sme. Som zlá mama. Kde som spravila chybu? Kto z nás za to môže?  Klasické sebaobviňovanie. Išla som sa zblázniť. Ako sa mám teraz venovať našim ďalším trom deťom? Nebudú tým poznačené? Najmladší mal len dva roky.
Až mi raz jeden kňaz povedal: „Evi, o vlažných kresťanov diabol nemá záujem. Ale vy dvaja s mužom stojíte vo veľkej službe.“ Toto príjemné vysvetlenie mi padlo dobre, avšak neuľavilo v bolesti. Až postupne som pochopila, že „choroba“ našej dcéry mala i nás premeniť. Áno, snažili sme sa úprimne vychovávať, ale v pýche, akí sme dobrí kresťania, akí sme iní než tí druhí,  že my tú výchovu v dnešnom svete zvládneme, lebo vieme to a ono ... Ale prišla som na to, že aj kresťan sa môže ešte stále príliš spoliehať len na seba a nie na Boha. A práve s ním bolo treba viac rátať. Nie, On nás netrestal, len nás previedol cez toto obdobie a ja som sa naučila spoliehať sa na neho, počítať s jeho mocou a pomocou. Zažila som totálnu zlomenosť, zúfalstvo, potopu. Dnes za ňu vďačím, lebo viem, KTO je Boh. A nedovolím si odsudzovať narkomanov ani ich rodičov. Možno to vôbec nie je ich chyba. Ich deti sú obete ulice a obchodu s drogami.  Rozhodla  som sa do konca života za nich modliť. A varujem kresťanských rodičov pred suverenitou, aby si nič o sebe nenamýšľali, len táto pohroma číha na každého.
Bol to dlhý proces. Napríklad raz naša dcérka pohltala 120 liekov – to už bol druhý pokus o samovraždu. Z nemocnice mi zavolala doktorka, ktorej som musela cez slzy z krabičiek liekov diktovať ich názvy, aby vedela správne zareagovať. Našťastie či zázrakom polovicu z nich tvorili manželove lieky na žalúdok, ktoré jej obalili žalúdočnú stenu, takže zabránili  vstrebaniu iných agresívnych tabliet. Prežila.    V poslednej fáze sme sa modlili už iba za zázrak. A stal sa. A to takto netypicky: dcérka utrpela 27,5 %-né popáleniny tela. Lekári vraveli, že pri 30 % človek zomiera. Nevedeli sme, či sa dožije rána. Ale ráno už bola pri vedomí a povedala nám, že zažila dotyk Boha a On sa jej stal všetkým. Zvíjala sa v bolestiach, no usmievala sa. Len čo otvorila ústa, vedela som, že je vybojované. Zrazu bola celkom iná – taká ako predtým. Moje citlivé dievčatko. A bola  vyliečená z nevyliečiteľnej závislosti, ako tvrdia lekári.
Vrátila sa k štúdiu a potom začala pracovať v jednej organizácii starajúcej sa o starých ľudí, kde sa úplne našla.
Keď sme už jasali a chválili Boha, zistili jej hepatitídu C – tiež neliečiteľnú chorobu. Nerozumeli sme. Začali sa ďalšie liečebné tortúry. Lekári nás upozornili na to, že je to také vážne, že môže čoskoro zomrieť. Vtedy už chodila s jedným skvelým chlapcom, ktorý sa vyjadril, že si ju vezme, aj keď nevie, ako dlho budú spolu. Nuž bola svadba. A nestalo sa to najhoršie. Strašne veľa ľudí sa za ňu modlilo. Hepatitída zrazu zmizla. Jej ošetrujúci lekár spadol z nôh. Nechápal. Dnes majú naši mladí synáčika a sú členmi Apoštolskej cirkvi v Čechách.
A to nie je zďaleka všetko. Okolo našej dcéry sa diali mnohé iné veci. Hotový román. Ona sa svojím minulým životom netají. Napísala do viacerých časopisov svoj príbeh a niekoľko ľudí cez toto spoznalo Krista. A ku mne sa začali samé od seba schádzať ženy a hľadať radu a povzbudenie. Nemám psychologické vzdelanie, nie som ani terapeut, a napriek tomu – bez mojej iniciatívy – načúvam množstvu životných osudov a modlím sa za ich nositeľov.

Mama 4 detí