Čo s tým hnevom...

     Pocity a emócie sú určujúce pre naše správanie a to, ako s nimi dokážeme zaobchádzať, dokáže pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť naše vzťahy. Prežívanie emócií nebolo cudzie ani Ježišovi. V Biblii čítame, ako mal súcit s trpiacimi, zaplakal nad smrťou Lazára (Jn 11, 33-36), vyjadril prekvapenie nad vierou stotníka, ktorý ho prosil o uzdravenie svojho sluhu (Mt 8, 10), vyzýval k radosti (Mt 5, 12) a určite sa tešil zo spoločenstva s učeníkmi či strácal trpezlivosť a prejavil svoj hnev, keď ho nechápali (Mk 9,19).

     Boh nám dal emócie, aby sme mohli žiť a prežiť, budovať vzťahy, reagovať na zmeny v prostredí, okolí. Napríklad radosť je emócia, ktorá signalizuje, že všetko je v poriadku, že naše potreby sú naplnené, že sa cítime dobre, spokojne. Táto emócia človeka motivuje k tvorivosti. Strach nás zase varuje pred možným nebezpečenstvom, pocit viny upozorňuje na prekročenie stanovených pravidiel či hraníc, často nám pomáha usmerniť naše správanie vo vzťahoch tak, aby sme iných nezraňovali.

     Niektoré emócie však akosi podvedome okamžite považujeme za niečo negatívne. Napríklad hnev. Vyhnúť sa mu ale prakticky nedá. Skôr či neskôr zažijeme situácie, ktoré nás vyvedú z miery alebo nás v nich „vytočia“ naši blízki, inokedy zase my ich. Čo s tým? V detstve sme asi často počúvali: Nekrič! Nerozčuľuj sa! Nesmieš sa hnevať! A tak sme sa možno naučili túto emóciu potláčať a často sami seba a aj iných presviedčame: „Ale veď ja sa nehnevám!“. Dokonca aj v situáciách, kedy by hnev bol na mieste.

     Emócie, pocity v nás vznikajú ako reakcia na podnety z prostredia. Sú spojené aj s radom automatických biochemických procesov v našom tele, ktoré nedokážeme jednoducho neovplyvniť. (Niektoré teórie však hovoria, že ak sa podobné situácie opakujú, emócie dokážeme do určitej miery ovplyvniť tým, ako o situáciách, ktoré ich vyvolali, rozmýšľame a aký postoj k nim máme.) V každom prípade však naše emócie musíme „spracovať“. Ovplyvniť teda môžeme to, ako na podnet zareagujeme. A v tomto je asi ten správny kľúč.

     Hnev má pôvodne za úlohu provokovať nás k takej činnosti, ktorá by mala odstrániť prekážky na ceste k uspokojeniu niektorých pre nás dôležitých potrieb. Hnev nás tiež uschopňuje k tomu, aby sme si svoje potreby  sami vyjasnili. Určite nám aj pomáha stanovovať a chrániť si správne svoje hranice či ukazuje nám, kde prekračujeme hranice iných. Možno nás, ak ho správne pochopíme, „vyprovokuje“ k dialógu a k riešeniu problémov, ktoré by sa inak len kopili.

     V Biblii sa píše: „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie a každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 26; 31).

     Hnev sa v nás môže kopiť aj dlhé roky, dokonca môže mať dopad na naše zdravie v podobe psychosomatických ochorení, ako sú napr. bolesti hlavy, žalúdka, brucha. Tiež dlho potom trvá, kým sa ľudia, ktorí sa napríklad z nesprávnych náboženských dôvodov dlho snažili svoj hnev popierať a potláčať, naučia vyjadrovať ho zdravším spôsobom. Boh nezakazuje zažívanie pocitov hnevu. Stavia sa proti prejavom hnevu, ktorý je násilný, nekontrolovateľný, prahne po pomste a spôsobuje inému bolesť.

     Určite nie je správne, keď sa nám hnev vymkne z rúk, kričíme, zúrime, urážame, v extrémnych prípadoch používame fyzické násilie. Málokto z nás si ale uvedomuje, že sú aj iné nenápadné, ale hriešne prejavy hnevu...Popieraný a potláčaný hnev sa „nevyparí“, ale nás bude ovládať a ovplyvňovať naše správanie, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Poznáte to zaryté mlčanie, kedy by sa napätie vo vzduchu dalo krájať? Či zdanlivo nevinné sarkastické poznámky niekoho blízkeho na váš účet? Alebo spomínate si na čas, kedy sa vám vaša priateľka, s ktorou ste mali malé nedorozumenie, zrazu prestala ozývať? Ospravedlnili ste sa jej, ona tvrdila, že všetko je v poriadku, že sa nehnevá. Tak prečo to ticho? Podobne nepríjemné a zraňujúce je, keď nás niekto v našej prítomnosti ignoruje, akoby prehliada. Pomerne „obľúbené“ je tiež takzvané „mučiteľské“ správanie sa, neustále stavanie sa do pozície obete. Možné je tiež, že aj my sme už niektorým z týchto spôsobov reagovali (Ja, žiaľ, áno). Sú to všetko prejavy takzvanej pasívnej agresivity. Vyzerá tak nevinne, veď tí ľudia na nás priamo neútočia....ťažko sa dokazuje... Je to veľmi zraňujúce násilie emocionálneho typu.. Hriech zanedbania dobrého, ktorý tak ľahko páchame a málo si ho uvedomujeme.

     Psychológovia vedia, že akákoľvek emócia sa nedá potlačiť. Ak aj seba oklameme, ľudí okolo seba určite nie. Odhalí nás naše správanie. Hnev sa skôr či neskôr prejaví vo svojej deštruktívnej forme a rozbíja vzťahy. Skúsme vzťahy radšej budovať. Postavme sa pravde zoči - voči. Stojí to veru námahu, a hlavne pokoru, veď často treba priznať o sebe nemilé veci. Ale vedie k slobode, zrelosti a ľudí zbližuje. Psychológovia odporúčajú v prvom rade snahu o pochopenie tejto emócie a rozpoznávanie mnohých jej prejavov v sebe samých a v našom prostredí. Rovnako dôležité je identifikovať svoje vlastné stále sa opakujúce šablóny vyrovnávania sa s hnevom, zistiť, či náš spôsob je konštruktívny (budujúci), či deštruktívny. A napokon treba vedieť, aké máme možnosti na svoj hnev, keď sa objaví, reagovať, ako ho vyjadriť. Nahromadenú energiu je dobré vybiť, zbaviť sa vyplaveného adrenalínu. Odporúča sa hlavne fyzická aktivita, šport, a to predovšetkým v prírode.

     Hnev upozorňuje na prekážky v uspokojovaní našich potrieb. Keď sa teda skúsime chvíľu skúmať (možno aj pri tom pohybe na čistom vzduchu) a uvedomíme si v pravde veci, ktoré v nás vyvolávajú hnev, povie nám to aj mnoho o našich potrebách. Môžeme si takto aj preveriť hodnoty vo svojom živote. Prekážky, ktoré nám stoja v ceste, sú niekedy skutočné, sem - tam si ich vykonštruujeme dokonca sami. Niekedy dokonca je aj mimo našich možností a kompetencií ich odstrániť (napríklad vážna choroba). Keď si svoje najhlbšie potreby a túžby objasníme a jasne spoznáme aj prekážky, ktoré nám bránia v ich uspokojení, budeme v pozícii, v ktorej my sme pánmi svojho hnevu a nie naopak. Potom tiež dokážeme blízkym jasnejšie komunikovať, čo potrebujeme a dať im najavo, čím nás zraňujú, čo nám vadí.
 
     Hnev je záležitosťou rovnako duchovnou ako psychologickou. Neodmietajme tento Boží dar len preto, že sa nám s ním (zatiaľ) tak ťažko narába. O veľa by sme sa ukrátili.

Andie Zaťková
(S použitím knihy Ľudské vzťahy a komunikácia od Milana Bubáka, SVD.)