Pravda a láska

alebo o hraniciach lásky

Keď sa na Božie pôsobenie voči nám pozrieme bližšie, objavíme lásku a pravdu. Zakúšame jeho lásku, bezpodmienečné prijatie a cítime sa vo vzťahu s ním bezpečne. Po páde však na svet prišiel hriech, smrť a s ním odcudzenie – preto nám už nestačí iba prijatie. Nemôžeme rásť bez pravdy a toto v sebe zahŕňa druhá stránka Božieho charakteru – jeho  požiadavky. Boh nie je naivný ani sentimentálny, on dobre vie „kde nás tlačí topánka“. Musíme Ho stretnúť vo svojom pravom – narušenom ja – nie vo svojom ideálnom ja, to, akými by sme mali či chceli byť. Láska bez pravdy je svojvôľa. Pravda bez lásky je odsúdenie. Láska s pravdou je skutočný Boh. Jn 1, 14. 16-17.
Bohom sme prijímaní takí, akí sme, bez príkras a zjednodušení. Keď trpíme, buď rastie naše skutočné je, alebo len naše falošné ja vzdoruje bolesti. Ak sme na božom operačnom stole v láskyplnom vzťahu s naším skutočným ja, čas takto strávený povedie k našej zrelosti.
Rovnaký postoj a rovnováhu medzi láskou a pravdou, ako má Boh voči nám, potrebujeme zaujať voči sebe aj druhým ľuďom. No na to, aby sme mohli hovoriť o hraniciach, musíme najprv hovoriť o vytvorení  väzby. Prvé sa  v živote učíme hovoriť áno, hneď potom sa učíme hovoriť nie.
Vzťahové väzby, ktorým sa učíme v prvom období svojho života, v nás vytvárajú prvotné bezpečie a istotu. Keďže žijeme v hriešnom svete, nerodíme sa do vzťahu, hotovej dokonalej väzby k našim blízkym, ale musíme si ich postupne vytvárať. Nakoľko prežívame starostlivosť a prijatie svojimi blízkymi,  najprv sa učíme v živote hovoriť áno. Opakujeme áno, ktoré prežívame od svojho okolia: Áno – postarám sa o teba, áno, tvoje potreby sú pre mňa dôležité...
            Keď máme dobre vybudované vzťahy, máme dobrý základ morálky = pre lásku k Bohu a druhým nie z povinnosti. Ak si dostatočne vytvoríme väzby, naša vnútorná citová nádoba je naplnená, čo posilňuje našu schopnosť zvládať stres. Ďalej sme  schopní lepšie zvládať samotu a konštruktívnejšie riešiť problémy, čo zvyšuje v živote našu schopnosť podávať výkon.
Je to trochu ako s dobíjateľnou batériou – prvé 3 razy sa musí nabiť stanovený počet hodín, t.j. naplno, aby si zapamätala, vytvorila  rozsah toho, ako sa má potom dobíjať neskôr. Ak by sme na to nedbali, nabije sa len čiastočne a už nikdy sa potom nedá jej kapacita zvýšiť na vyrobenú hodnotu. Ak nedostávame dostatočnú lásku  v prvých obdobiach nášho života, strádame a nerastieme citovo tak, ako sme boli Bohom stvorení, naopak - sme nastavení skôr k izolácii, odcudzeniu. Ak nemáme väzby vybudované dostatočne, môžeme prežívať depresiu, pocity nezmyselnosti, neprimeranosti a viny, skôr upadneme do závislostí, prežívame prázdnotu, smútok, pocit neskutočnosti, obavy z dôvernosti a paniku. Boh povedal, že nie je dobré byť človeku samotnému! Keď ostávame pridlho osamote, šíri sa v našom vnútri chaos.
Cesta von z toho je vždy možná s Božou pomocou tým, že sa vedome otvoríme a rozhodneme vzťahy s druhými nadväzovať, priznáme si, že rovnako ako iní aj my druhých potrebujeme a nebudeme sa báť svojich citov ani zraniteľnosti. Necháme sa viesť Duchom Svätým , lebo On pozná nás a chce nás viesť k uzdraveniu aj v tejto oblasti!  Boh o nás všetko vie, preto nám stále pripomína seba aj to, čo pre nás urobil. Mali by sme si v ťažkých chvíľach pripomínať dobré veci a jeho milosť vtedy, keď nám nie je ľahko. Takto si ľahšie sprítomníme jeho lásku, čo sme zažili v minulosti a dokážeme uveriť, otvoriť sa aj pre tú lásku, milosť a prijatie, ktoré má pre nás vždy, teda aj v tejto ťažkej chvíli.

                                                                   Nie                                                                  
Keď sme sa naučili hovoriť áno, ideme ďalej a učíme sa hovoriť nie! Stanovujeme si medze, ktorými určujeme, nakoľko dovoľujeme iným, aby nás ovládali, aj čo si riadime my sami. Niekedy to nevieme povedať dostatočne jasne a naplno. Máme potrebu svoje „nie“ hovoriť  len podmienečne, lebo si nie sme istí láskou tých druhých.
V období detského vzdoru po prvýkrát zisťujeme, že Ja nie som ako iní, ja chcem niečo iné, ja môžem niečo iné. Takéto obdobia sa neskôr opakujú – napr. v puberte alebo vtedy, keď zisťujeme, že nesúhlasíme  s osobou, s ktorou sme vo vzťahovej väzbe. Keď si hranice dostatočne nevybudujeme, pretrváva v nás konflikt - ťažko prežívame vzťahy a súčasne svoju svojbytnosť. Neberieme potom zodpovednosť za časti svojej identity a necháme alebo dokonca nútime druhých, aby za ne preberali zodpovednosť oni. Ťažko uplatňujeme svoju vôľu bez spájania sa s vôľou iných, alebo nevieme, kým sme v protiklade s názorom iných...
Čo patrí do našej identity? Čo je vnútri našich hraníc, a teda pod našou zodpovednosťou? Čo vlastníme my? Patrí tam naše telo, naše city,  naše postoje, naše správanie, naše myšlienky, naše schopnosti, naše túžby, naše rozhodovanie, náš čas, naše obmedzenia.
Naše telo, vzhľad aj starostlivosť, ktorú mu poskytujeme, je našou zodpovednosťou. To, čo zmeniť nemôžeme – napr. zdravotný stav alebo obmedzenia – to musíme prijať, ale aj tak to patrí k nám, nie niekomu inému. Naše telo nie je nástrojom pre nikoho ani telo niekoho iného predmetom pre nás.
Naše city síce nemôžeme ovládať, ale sú našou súčasťou. Každý má na starosti „iba“ svoje vlastné pocity (smútok, šťastie, spokojnosť...). Nemôžeme preberať zodpovednosť za to, ako sa cíti niekto iný ani čo s tým urobí. Môžeme s ním súcitiť, môžeme mu byť nablízku, ale ak sa budeme cítiť zodpovední za to, čo bude cítiť druhý, tak sa nebudeme rozhodovať správne. Úspešnosť nášho života nezávisí na citoch,  ktoré prežívame my ani iní pri nás.
Naše postoje majú byť naše, nemôžeme preberať automaticky postoje iných ľudí ani sa nimi nechať dotlačiť k niečomu. Za naše správanie nesieme dôsledky my sami, teda aspoň mali by sme. Môžeme robiť niečo s našimi myšlienkami – priznať si ich, ale ich aj odmietnuť, ak s nimi nesúhlasíme. Rozhodnutia, ktoré robíme, sú naša vec a aj keď neurobíme rozhodnutie, tak sme urobili jedno – totiž nezmeniť to, čo bolo doteraz alebo prijať rozhodnutie iných ľudí či okolností.
Ak  si privlastňujeme telo, city, postoje, správanie, myšlienky, schopnosti, túžby,  rozhodovanie, čas, obmedzenia druhých ľudí, rozširujeme svoje hranice príliš ďaleko a preberáme zodpovednosť za to, čo už nepatrí na naše územie.
Ak sa pozrieme na Boha, je všadeprítomný, ale jasne oddelený od svojho stvorenia, vie, kde začína a končí jeho vôľa,  aj kde začína a končí naša. Už Adam s Evou nechceli prevziať zodpovednosť za svoje previnenie, zvaľovali vinu na druhého. Po prvotnom hriechu máme žiaľ zmätok v tom, kde končím ja a začína niekto iný. Len rozdielne bytosti s oddelenými identitami môžu nadviazať skutočný vzťah.

Monika Ginzeriová
S použitím knihy Změna přináší uzdravení od H. Clouda a J. Townsenda