Niečo o láske k Bohu

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!" Mk 12,30-31
 Boh nás miluje, preto nám dáva vidieť a prežívať svoju lásku. Odpoveďou na jeho lásku môže byť naša láska. Existujú rôzne dôvody, prečo túto lásku neprežívame, alebo jej neveríme. Tieto sa Boh snaží v našom živote postupne odstraňovať – lebo iniciátorom vzťahu k nám je vždy On. Od nás chce spoluprácu, ale rešpektuje našu slobodu. Keď Boh stvoril človeka, ponechal mu úplnú slobodu rozhodnúť sa, či ho bude milovať.
„To isté chcieť a to isté odmietať“ bolo v staroveku definíciou autentického obsahu lásky. Stať sa podobní jeden druhému vedie k spoločnému chceniu a zmýšľaniu. Dejiny lásky medzi Bohom a človekom sú založené práve na skutočnosti, že spoločenstvo vôle rastie do spoločenstva myšlienok a citov, a tak naše chcenie a Božie chcenie čoraz viac do seba zapadajú. Božia vôľa nie je viac pre mňa cudzou vôľou, ktorú mi zvonku ukladajú prikázania, ale je mojou vlastnou vôľou, a to na základe skúsenosti, že Boh mi je bližší, než som ja sám sebe. Toto neznamená vzájomné splynutie, ponorenie sa do anonymného božského oceánu. Zjednotenie človeka s Bohom je láska, v ktorej obaja – Boh i človek – zostávajú sami sebou a zároveň sa stávajú plne jedno.
Naša láska však nikdy nie je ukončená ani úplná, počas nášho života sa premieňa, dozrieva. Pocity môžu byť nádhernou počiatočnou iskrou, ale nevyjadrujú úplnosť lásky – nemožno pri nich ostať a len na nich stavať. Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame: v zmysle výlučnosti a v zmysle trvalosti. Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch a je zameraná na večnosť. Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha. „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33).
k blížnemu

Americký psychológ Abraham Harold Maslow definoval tzv. hierarchiu ľudských potrieb. Podľa tejto teórie má človek päť základných potrieb (od najnižších po najvyššie – ktoré spolu tvoria akúsi „pyramídu“): fyziologické potreby; potreba bezpečia, istoty; potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti; potreba uznania, úcty;  potreba sebaaktualizácie. Prvé štyri kategórie Maslow označuje ako nedostatkové potreby. Tretia kategória - sociálne potreby - sa vo všeobecnosti napĺňa v citových vzťahoch ako priateľstvo, partnerský vzťah, rodina. Poslednú kategóriu tvoria potreby bytia alebo rastové osobnostné potreby = snaha naplniť svoje schopnosti a zámery.
Láska k Bohu a láska k blížnemu sa prelínajú. Často sa to zvykne znázorniť symbolom kríža, kde zvislé rameno ukazuje na náš vzťah s Bohom a vodorovné na naše medziľudské vzťahy. Sme Bohom premieňaní aj volaní, aby sme lásku a prijatie, ktorých sa nám  dostáva,  dávali ďalej. Kríž je stromom života a život musí prúdiť. Nie je možné, aby láska prichádzajúca z jedného smeru neprúdila aj druhým – to by bolo niečo neprirodzené. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje  Boha, miloval aj svojho brata.  1 Jn 4, 20-21. Ježiš sa identifikuje so všetkými, ktorí sú v núdzi: hladnými, smädnými, cudzincami, nahými, chorými, väznenými. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Keď žijeme svoj život s Kristom a skutočne „hľadáme jeho tvár“ (Ž 27,8),  potom ju budeme nachádzať vo svojich blížnych. Nebudeme zahľadení do seba, ale v Bohu uvidíme potreby a núdze svojich bratov a sestier.
Vidíme, že láska – schopnosť ju prijímať aj dávať - je do nás vložená Bohom už od počiatku a ani dedičný hriech ju v nás nezničil. Potvrdzujú to humanitné vedy a v mnohom s nimi môžeme súhlasiť. Všeobecne platí, že nižšie položené potreby sú významnejšie a ich aspoň čiastočné uspokojenie je podmienkou pre vznik menej naliehavých a vývojovo vyšších potrieb. Toto však nie je možné tvrdiť bezvýhradne! Je dokázané, že uspokojovanie vyšších potrieb (estetických a duchovných) môže napomôcť v krajných situáciách ľudského života, v ktorých je možnosť uspokojovania nižších potrieb obmedzená. Píše o tom z prostredia koncentračných táborov Viktor Frankl a hovorí o tom aj evanjelium:  „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Mt 16,26
Často je však skutočným motívom našej „starostlivosti a záujmu“ o druhých čistý egoizmus – očakávame, že naplnia naše potreby a vyplnia všetko to prázdno, ktoré je v nás z dôvodu, že neudržiavame kontakt s Bohom a sami so sebou. Poznáme to všetci z každodenného života: ako veľmi túžime, aby nám naši blízki hovorili, že nás majú radi a aby nám túto lásku aj prejavovali. Ale keď máme o ňu „žobrať“, to už nie je ono. Potrebujeme ju dostať od nich slobodne, prosto len preto, že chcú.
partnerskej

Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. A keby na druhej strane popieral ducha a uznával hmotu a telo ako jedinú skutočnosť, rovnako by strácal svoju veľkosť. Preto nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosti väčšie a úplne odlišné od každodennosti našej existencie.
Adam „opustí svojho otca i svoju matku“, aby našiel ženu, lebo len oni spolu predstavujú plnosť ľudskej existencie, stávajú sa „jedným telom“. Manželstvo založené na výlučnej a definitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak: spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky. Tam, kde sa jedinečnosť a definitívnosť úplne oddelia jedna od druhej, vzniká karikatúra, alebo prinajmenej zúžená, zredukovaná podoba lásky.
V skutočnosti prijímajúcu i darujúcu sa lásku (Eros i Agapé) nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. Eros je spočiatku predovšetkým žiadostivý, fascináciou veľkým prísľubom lásky, ale keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe. Hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment Agapé; v opačnom prípade Eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu.
Človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže – ako nám hovorí Pán – stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7, 37 - 38). Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska (porov. Jn 19, 34).
k sebe

„Miluj ...svojho blížneho  ako seba samého“. Lv 19,18
Ak sa dôkladne zamyslíme nad týmto výrokom, potom platí, že ako milujem seba, tak milujem aj svojho blížneho. Alebo inak: ak nemilujem seba (alebo mám nesprávnu lásku k sebe), nemôžem milovať (opravdivou láskou) ani svojho blížneho. Ak nemám voči sebe úctu a starostlivú lásku (o svoje myšlienky, city – srdce, telo – zdravie), tak si nemôžem nahovárať, že sa takto zaujímam o druhých.
Je možné, že niektorých z vás tieto riadky prekvapia. Či nám nebolo „servírované“ z každej strany, aby sme milovali druhých a zabúdali na seba? Iste, ale bez vysvetlenia, ako to vlastne Boh myslí. Nemožno predsa zabudnúť na niečo, čo sme nikdy nemali. A keďže sme nikdy „nevlastnili“ (nepoznali, nemilovali) samých seba, nemôžeme sa toho ani vzdať v prospech druhých. Len hlboké poznanie seba, svojich myšlienok, túžob, vlastnej slobody a zodpovednosti môže viesť k slobodnému odovzdaniu života – Bohu a svojim blížnym. Láska zo svojej podstaty nemôže byť vynútená či „automatická“. Potom to už nie je láska, ale otroctvo alebo rutina. Opravdivá láska má aj svoje hranice. Nerobí to, čo neprospieva dobru, rastu, zrelosti toho druhého. Inými slovami – nerozmaznáva ho, ale vychováva k zrelej láske.

Monika Ginzeriová a Jana Kunová
Zdroj wikipedia, encyklika Benedikta XVI o láske