Báseň

List dcérke

Bojím sa, moja,
ako sa len matky boja
o dcéry,
ktoré v svete stoja
nedospelé,
skúsenosť len na prahu,
bezbranne otvorené,
nespoznajúc nástrahu.

Túžim ťa objať,
chrániť, ako keď si bola malá,
kolísať na srdci,
z ktorého láska k Tebe sála.
Prikryť Ťa,
nech úder nepadne na Teba,
Tvoj hnev i výčitku
pritiahnuť na seba.

Dieťatko, žiariš.
Očami prosíš,
chceš  radosť rozdať,
nevrav nič, len ma pohľaď.
Nesúď, ani v pravde,
nemaľuj víziu bolestnú.
Buď prajná,
prijmi malú pocestnú.

Zobudím sa v noci,
si bezbranná v spánku,
láskam Ťa pohľadom,
nežnosťou vánku.
Si krásna
v čistej dôvere.
Žehnám Ti,
 nik Ti ju neberie.

Kotúľam kotúč strachu,
bezmocnosť spútala mi ruky.
Tvoja ľahkosť, ktorou nechápeš,
spôsobuje muky.
Zrátavam vklady,
skúmam, či som všetko dala.
Tíško sa kajám,
máš iba to, čo som sama mala.
Priznám si v priamosti -
nemôžem čas zvrátiť.
Keď ma nepochopíš,
všetko môžeš stratiť.

Trblietanie ľúbenia
zaslepuje pohľad.
Uložíš si bezcennosť
a zahodíš poklad.

Viem, rastieš v múdrosti,
klíčiš krásne v duši,
nevieš, kadiaľ kráčať,
cestu iba tušíš.

Skús si privrieť oči,
daj ruku v dôvere.
Kto najviac miluje,
Ťa za ňu zoberie.


Evaš

Bájka o myši a pasci

Jedného dňa sa myš pozerala cez dieru v stene a videla farmárovu ženu, ako otvára nejaký balíček. Bola veľmi zvedavá, a tak sa pýtala samej seba: „Asi tam bude nejaké jedlo, ktovie aké.“ Odpoveď dostala veľmi skoro. Keď gazdiná balíček otvorila, vo vnútri bola pasca. Myš sa hneď rozbehla na dvor a krikom všetkých varovala: „V dome je pasca, máme tu pascu!“
Sliepka len tak zdvihla hlavu, ďalej si hrabkala, kvokala a hovorí myši: „Pani Myška, to ma naozaj mrzí, že máte taký veľký problém, no ja sa kvôli tomu znepokojovať vôbec nemusím.“
Potom sa myš obrátila na prasiatko a vykríkla: „V dome je pasca!“
No odpoveď prasaťa bola podobná ako sliepkina: „Ach, úbohá pani Myška, škoda, že ja v tomto prípade nemôžem urobiť naozaj nič. Ale budem sa za vás modliť. Buďte opatrná a verte mojim modlitbám.“
Na to sa myš obrátila ešte na kravu. „V dome je pasca!“
Odpoveď kravy bola ako tie predošlé. „To je mi naozaj ľúto, ale pochopte, pani Myška, ja predsa kvôli nejakej pasci nemôžem riskovať.“

A tak myš sklamaná so sklonenou hlavu odišla domov, aby čelila nebezpečenstvu farmárovej pasce sama.
V tú noc sa v dome ozval zvláštny zvuk. Bolo to, ako keby sa niekto do pasce chytil. Hneď ráno sa farmárova manželka išla pozrieť, čo sa stalo. Bola ešte tma a tak nevidela, že do pasce sa za chvost chytila jedovatá zmija. A tá ju uštipla. Farmár svoju manželku hneď odviezol do nemocnice a domov sa vrátila s horúčkou. Vedel, že na horúčku je najlepšia slepačia polievka a tak zobral sliepku a zabil ju. Jeho chorú manželku prišlo navštíviť veľa priateľov a známych. Farmár, aby ich mal čím pohostiť, zabil aj prasiatko. Farmárka sa však neuzdravila a zomrela. Bolo treba vystrojiť pohreb pre mnoho ľudí, a tak farmár nakoniec musel zabiť aj kravu, aby mal dostatok mäsa.
Všetko, čo sa dialo, sledovala cez svoju dieru v stene aj myš a bola pri tom veľmi zarmútená.
Všetci kráčame po dlhej ceste života. Musíme dávať jeden na druhého pozor, pretože naše životy navzájom spolu súvisia. Sú poprepletané jeden s druhým tak, ako nite.  Každý človek je práve tou, vďaka ktorej držia spolu aj tie ostatné v tapisérii života. Keď je niekto v nebezpečenstve, týka sa to nás všetkých.
Jedna z najlepších vecí, ktorá spája svet, je priateľstvo.

Ikona ako povolanie ku kráse

„Krása spasí svet.“

                             Dostojevskij

Ikona nie je modlou, nie je amuletom a nie je ani obrazom, ktorý si uctievame pre krásny estetický zážitok či harmóniu farieb. Je oknom otvoreným do neba. Okno vo všeobecnosti je predmet, skrz ktorý pozorujeme náš pozemský priestor, čo nás obklopuje. Ikona je okno, ktoré nám otvára priestor už oslávenej cirkvi a pozýva nás doň. Aj preto sa ikona zámerne vyhýba akémukoľvek realistickému zobrazeniu, pretože to, čo nás nekonečne presahuje, môžeme zachytiť len symbolicky. Tieto symbolické obrazy, ktorými Boh hovoril k svojmu ľudu počas celých dejín spásy, našli svoj vrchol v jedinom obraze. Týmto obrazom je vtelený Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý nám zjavil Otca. Do Kristovho narodenia platný zákaz zobrazovania nachádza svoj pravdivý význam a zmysel vo vtelení Krista. V Kristovi sa naplňuje zákon i písma prorokov. Hoci poznáme veľa rôznych ikon, v podstate je len jedna ikona. Ikona Krista. Vo všetkých svätých zobrazených na ikonách si uctievame Krista. Ich účasť na Jeho živote sa stala pre nás lampou, ktorú nemožno ukryť pod mericu, a svieti nám i dnes ako svetlo pre naše nohy.
V dejinách umenia azda ani nenájdeme obdobie, v ktorom by sa talentovaná ruka umelca nepokúsila zachytiť krásu ženy. S postupne sa meniacimi ideálmi proporcií sa následne menila aj technika samotného vyobrazenia. Táto neustála premena výtvarného zobrazenia ženy je pozorovateľná dodnes. Každé obdobie svojím myslením nepochybne ovplyvnilo spôsob zobrazovania. Bolo to tak vždy a nie je to iné ani dnes. Sme svedkami toho, že vo výtvarných zobrazeniach ženy prevažuje viac atraktívno-erotický element ako model matky. Tento jav je len obyčajným zrkadlom odrážajúcim povahu spoločnosti, v ktorej práve žijeme. Azda najväčším protipólom týchto tendencií v umení je práve na prvý pohľad až príliš strohá byzantská ikona. Spoločnosť, ktorou sme všetci obklopení, nie je ateistická. Veľa signálov ukazuje, že ľudia prahnú po duchovne. Vo výtvarnom umení môžeme vidieť zmes mystiky, tajomna, orientálnych prúdov túžiacich dotknúť sa nepoznaného. Texty súčasných piesní, hitov v rádiách sú poprepletané slovami, ako napr. Boh, nebo, raj, anjeli, svätí, večnosť, duša, ktoré sú odtrhnuté od ich skutočného významu, vytvárajúc tak obrazy poloprávd a dojmov, ktoré sa usilujú suplovať človekov absentujúci vzťah s Bohom. Možno nenápadným signálom túžby po Bohu sú aj svetu neslávne známe dievčatá trpiace anorexiou. Svojimi proporciami očividne pripomínajú niektoré svätice na ikonách. Napr. zobrazenie prepodobnej Márie Egyptskej na ikone.

1     2
 

Je všeobecne známe, že odmietanie stravy u dievčat s anorexiou vo veľkej miere súvisí s neprijatím sa. Príčinou teda nie je len mylný výber ideálu krásy, ale omnoho viac absencia vlastnej identity. Hľadanie svojej totožnosti je už však hľadanie Boha, ktorý jediný dokáže dať odpoveď na zmysel nášho života. Samotné nejedenie prilieha čisto duchovným bytostiam – anjelom. Svätí zobrazení v ikonách si, naopak, svoju dôstojnosť v Kristovi hlboko uvedomovali. Ich vychudnuté telá na ikonách sú výrazom duchovnej premeny, ktorá neobišla ani ich telo. Spomenutá prepodobná Mária Egyptská je možno jedna z výnimiek, pretože po svojom obrátení žijúc na púšti naozaj prijímala okrem korienkov takmer len eucharistický pokrm, ktorý jej nosil ctihodný mních Zosima. Táto svätá žena, ktorá pred svojou premenou 17 rokov žila ako prostitútka, a to ani nie pre zisk, ale len z čistej telesnej žiadostivosti, poznala stratu vlastnej dôstojnosti. V Jeruzaleme  chcela na sviatok Povýšenia svätého kríža vojsť do chrámu, ale nemohla. Neviditeľná Božia moc jej bránila fyzicky vstúpiť s ostatnými pútnikmi. Božou milosťou si uvedomila, že to jej hriechy bránia vstupu.
Prenesene do dnešného obdobia – vstup do chrámu  môže symbolizovať náš dôverný vzťah k Bohu. Častou prekážkou dôvernejšieho vzťahu s Bohom býva okrem hriechov nedostatočné prežívanie vlastnej dôstojnosti, ktorou nás Kristus zaodel. Človek potrebuje vedieť, nielen teoreticky, ale zo skúsenosti, že je vzácny v Jeho očiach. Ikony môžu byť v tomto smere pre veriacich veľkou pomocou. Pohľad na zástupy svätých, ktorí často padali a zas vstávali, zápasiac so svojimi slabosťami podobne ako my, nás môže len povzbudiť. Netlačíme sa do klubu pre zopár vyvolených, ktorým boli udelené zvláštne dary milosti. Boh nás vo svojej láske pozýva a dáva odvahu priblížiť sa k nemu v detskej dôvere. Už sme spomenuli, že ikony sú otvoreným oknom do neba. Ja zvyknem pripomenúť, že sú aj dverami, ktorými môže veriaci vojsť, aby si v prítomnosti Boha a svätých na chvíľu odpočinul. Tento odpočinok v tichu modlitby prežívam ako stretnutie, ktoré vo mne zanecháva zreteľnú pečať identity Božieho synovstva. Nie náhodou  minimálne za posledných 20 rokov záujem o ikony stále rastie. Na tom by nebolo nič neobvyklé, keby sa táto renesancia ikony prejavovala len v sakrálnom prostredí medzi veriacimi. Nielen mojou skúsenosťou je, že krásu ikony dnes objavujú aj neveriaci. Často sa pýtam ľudí, ktorí prídu do našej ikonopiseckej dielne, prečo si vybrali práve ikonu, prečo sa práve ikonou rozhodli obdarovať svojich blízkych doma, mladomanželov alebo šéfa na pracovisku. Odpovede sa, samozrejme, rôznia, ale v jednej veci sú si všetky podobné. Človek pred ikonou cíti určitú bázeň, rešpekt, tajomstvo. Niekde hlboko v duši tuší, že ikona v sebe skrýva oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tento pocit často nevie celkom presne opísať z jediného dôvodu – pretože ho nekonečne presahuje. Človek pred ikonou zakusuje dotyk večnosti, ktorý preniká jeho bytím a zjavuje mu pravdu nielen o Bohu, ale aj o ňom samom. Práve z dovoleniek, z ktorých sa ľudia vracajú často vyčerpanejší, ako tam išli, si turisti mnohokrát prinesú domov svoju prvú ikonu.
Medzi ľuďmi je všeobecne rozšírený  názor, že sakrálne umenie veľmi nepraje zobrazeniam ženy ako takej. Má vôbec čo ešte povedať ikona, ktorá dýcha dávnou Byzanciou, človeku 21. storočia? Veď obrazy dávno vytvorené môžu byť síce peknou spomienkou a ohliadnutím sa, ale dnes žijeme v inej dobe. Preto môžeme povedať, že ikona je v tomto smere medzi obrazmi svetlou výnimkou. Mnohé krásne historické obrazy nám totiž rozprávajú príbehy o tom, čo bolo. Ikona je iná. Obracia náš pohľad do budúcna. Zjavuje nám Božie kráľovstvo. Otvára pred nami oslávený, už premenený svet. Napriek tomu, že ikony sú statické, vyzývajú nás na aktivitu, na zmenu zmýšľania. Svätí a svätice, ktorí sú na nich zobrazení, už dosiahli svoj cieľ. Ich tváre žiaria nestvoreným svetlom plným pokoja, ktoré z ich vnútra preráža ako svedectvo k pozorovateľovi. Ikony Bohorodičky v sebe nesú dve prvenstvá.

 

3          4

 

Vôbec prvou ikonou, ktorá bola podľa tradície namaľovaná sv. apoštolom Lukášom, bola práve ikona Božej matky. Druhé prvenstvo patrí počtu ikon Kristovej matky, je ich približne 800 – 900. Nemalou skupinou  sú známe ikony svätých žien s rozdielnou symbolikou podľa toho, či išlo o panovníčku, mučeníčku, matku v rodine, mníšku, zakladateľku kláštora a podobne. Významné miesto žien zastúpené Bohorodičkou v hierarchickom usporiadaní ikon v chrámoch môžeme pozorovať na všetkých ikonostasoch v súbore Déesis. Miesto Bohorodičky je vždy prvé po pravej strane Krista. Mohli by sme povedať, že Kristova matka tu veľmi dôstojne reprezentuje všetky ženy.
 
5

Cirkev bola vždy ochrankyňou nielen dobra, ale aj krásy. Už v knihe Genesis môžeme pozorovať, ako po každom dni stvorenia je konštatované, že to, čo bolo Bohom stvorené, bolo aj dobré. Grécky výraz pre dobro a krásu je rovnaký. V tomto kontexte nebol každý deň stvorenia len dobrý, ale aj krásny. Siedmy deň, počas ktorého Boh odpočíval, sa nestáva dňom nejakej nudnej nečinnosti, ale práve naopak, stáva sa kontempláciou. Boh kontempluje svoje stvorenia v jednote dobra a krásy. Táto jednota dobra a krásy dáva zrod pravde. Pravda, krása a dobro sú dnes medzi nami asi najviac relativizované. Týmto spôsobom vznikajú rôzne deformácie obrazu, ktorý už neodzrkadľuje pôvodný zámer Autora. Najzreteľnejšie to môžeme vidieť práve u človeka, ktorý bol stvorený na Boží obraz. Potreba zjednotenia pravdy, dobra a krásy má praktický dosah na náš každodenný život. Pozrime sa napríklad na dnes populárne súťaže miss. Určujúcim, ale zároveň diskriminačným faktorom tejto súťaže, žiaľ, nielen medzi misskami, je jednoducho predpoklad, že krásny sa človek rodí. Biblický pohľad na krásu je iný. Krása je tu predstavená ako úloha, ktorá stojí pred každým z nás. Krásnymi sa nerodíme, ale stávame. Poslanie byť krásnym už tak nie je len výsadou niekoľkých šťastlivcov, ktorí zodpovedajú momentálnym predstavám módy, ale je úlohou,  ktorá všetkých adeptov o ňu stavia na rovnakú štartovaciu čiaru.

6

 Je to záruka, že atraktívnosť takejto krásy sa nekončí s prvými vráskami na tvári. Táto krása sa  podobá farbám na ikone, skrze ktorú preráža svetlo vzkriesenia a večného života. Sme povolaní byť takýmito ikonami, ktoré sú už možno aj trochu staré, miestami sem-tam ošúchané, no v rukách excelentného Reštaurátora, ktorý ich ustavične obnovuje. Človek povolaný byť krásnym tak môže žiariť a priťahovať iných vo všetkých etapách života.
Ikony sú už dlhé storočia svedkami tejto pravdivej krásy nielen žien, ale aj mužov. Svätí, ktorých si cirkev v ikonách uctieva, spoznali v Kristovi svoju dôstojnosť. Táto dôstojnosť, ktorou sme obdarovaní všetci, čo sme uverili, nám rozširuje pohľad a dáva zakúšať už tu na zemi, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

Laco Németh