Zaľúbenosť alebo prchavá láska

Fenomén zaľúbenosti je známy od nepamäti. Je to vlastne malý zázrak. Síce múdri odborníci tvrdia, že ide o chémiu, no ja si myslím, že nájsť vzorec, ako a prečo sa to deje a prečo práve s dotyčnou osobou, by bol ťažký oriešok.
Každopádne na začiatku je láska trošku nelogická. Milujeme človeka, ktorého ledva poznáme. Sme ochotní pre neho riskovať a ísť na kraj sveta, hoci ani poriadne nevieme jeho farbu očí, pretože napriek dlhému pohľadu nezostávame na farebnej šošovke, ale skúmame omnoho viac. Myslím si, že je dôležité zachytiť tento okamih a využiť ho ako investíciu.
So svojou manželkou sme minulý rok oslávili desiate výročie svadby a predtým sme spolu chodili štyri roky. Napriek tomuto dlhému času si stále užívame lásku a zaľúbenosť. Navonok to teda môže vyzerať ako zaľúbenosť, ale ja tomu hovorím „vyzretá láska“ . Dozreté zaľúbenie. Dnes viem, prečo milujem svoju manželku. Dnes ju poznám. Na začiatku som to však nevedel, ani som to neriešil. Bol som zaľúbený. No z toho by naša láska dlho nevyžila. Tento dar zaľúbenosti je niečo ako daňové prázdniny pre podnikateľa alebo obrátenie kresťana na začiatku. Niečo, čo je dôležité na začiatku, čo pomáha naštartovať celý proces. Tento čas je nutné využiť a mnoho investovať a tým sa vyhnúť takmer zákonitému krachu.
Kresťan, ktorý sa obráti, hoci aj cez zázrak uzdravenia z rakoviny, ak nezačne pracovať na vzťahu s Bohom, po čase upadne do laxnosti, útlmu a pomaly sa mu stane jeho kresťanstvo záťažou. Buď skončí ako tradičný kresťan bez života, alebo úplne padne na dno do starého spôsobu života. Podobne je to s láskou. Ak pár nevyužije počiatočnú zaľúbenosť a neinvestuje do vzťahu budovaním dôvery, komunikácie, lásky, obety pre druhého, tak zázrak, ktorý ich dal dokopy, pominie ako babie leto a príde studená jeseň vzťahu. To, prečo mnohí tvrdia, že zaľúbenosť vyprchá a zostanú len starosti a všedný život, je len preto, lebo nevedia, o čo prišli. Neinvestovali...? Podcenili to...? Podnikateľ, ktorý by podnikal s daňovými prázdninami a len by si užíval a nemyslel na budúcnosť, by čoskoro skrachoval. Verdikt a hodnotenie? Kresťan po krachu povie: „Bola to strata času, Boh na mňa kašle.“ Podnikateľ povie: „Trh je nasýtený a konkurencia veľká.“ Manželia povedia: „Ako som si ho vôbec mohla vziať a nevidieť, aký naozaj je?!“  atď. Veľmi rýchlo si nájdeme alibi a argumenty, ako sa obhájiť, ale myslím si stále len jedno: zaľúbenosť,  nadšenie z obrátenia, tento úvodný zázrak - dar na privítanie je dočasný a postupne sa rozplýva. Buď sa pretaví v budovaní vzťahu s partnerom a Bohom, investíciou do lásky, do života a stane sa pevným putom, alebo sa rozplynie dostratena a na konci zostaneme sklamaní a frustrovaní. Láska nie je fenomén. Láska je život a bez života zahynie. Musíme ju živiť a starať sa o ňu. Vtedy sa stane nedobytným hradom plným odvahy a trvalej viery.
Boh je pripravený na túto lásku. Je na nás, ako odpovieme.

Richard Čanaky

Že ešte žije!

Alebo dva svety

Zopár ľuďom som položila otázku: „Ktoré tri slová ti napadnú,  keď sa ťa opýtam  čo ti prekáža na tvojej svokre?“ Jedna odpoveď znela: „Že ešte žije.“
Verím, že som týmto vtipom trošku zdvihla adrenalín zástupcom svokrovcov.
Som tiež svokra.

Spravila som si malú anketu o vzťahu mladí a svokrovci, ktorej závery sa vám pokúsim zhrnúť.
Priznám sa – niektoré odpovede ma zaboleli. Bolo v nich toľko sklamania a neporozumenia. Zaujímavé je, že nespokojnejšie boli skôr mladšie ročníky.
Neviem, či je to tak, ale mladý človek asi vstupuje do vzťahu otvorený, plný očakávaní a ochoty prijať lásku od svojich svokrovcov. A preto sa ho bolestne dotkne akákoľvek netaktnosť, neprijatie, chlad, odmietnutie a následne veľmi precitlivelo reaguje na každú poznámku či poučovanie, ba aj názor svojich svokrovcov. Cíti sa ohrozený a neistý v rodine svojho manžela, manželky. Často nerozumie rôznym rodinným zvyklostiam, nevie sa orientovať vo vzťahoch v novej rodine. Dlho si v myšlienkach premieľa, čo mu povedali, ako sa zatvárili, ako ho odmietli, ako kritizovali, poučovali.
Najvýraznejšie som vnímala v týchto vzťahoch HRIECH.
A to na oboch stranách.
U SVOKROVCOV  nahnité zvyky, zlé postoje, posudzovanie, odsudzovanie, premúdrelosť (ale iba na základe dlhého veku,  nie poznania), snaha riadiť, neláska, neochota zostúpiť z pozície najdokonalejšieho a následne neochota čokoľvek na sebe meniť a robiť pokánie zo svojho nesprávneho a mnohokrát  hriešneho správania.
MLADÍ majú tiež často svoj podiel na fungovaní či nefungovaní vzťahu. Niekedy by sa žiadalo, aby dovolili svokrovcom vstúpiť do užšieho priestoru svojho ja. Myslím to tak, že nestačí iba prijímať,  resp. kritizovať to, čo sa nám nepáči, ale spraviť krok k človeku, ktorý sa nechtiac stal aj mojou rodinou. Prejaviť aspoň trochu priazne a porozumenia (aj keď ma toľko vecí na nich štve, zraňuje a nesúhlasím s nimi.) Trochu rátať s tým, že tiež nemám patent na pravdu, a teda moje momentálne poznanie môže byť vyvíjateľné, prípadne hriešne (aspoň zauvažovať nad názorom svokrovcov a nie ich jednoznačne odmietnuť len preto, že ho vyslovili oni.) Byť ohľaduplní a súcitní s ich starobou (nie však s hlúposťou a hriechom). Odpúšťať im a nanovo ich milovať.
Preto opakujem, všetky nedorozumenia vznikajú medzi nami kvôli hriešnemu správaniu, hriešnym  reakciám, hriešnym očakávaniam a hriešnym riešeniam. Tu by som vlastne mohla i skončiť.
Keby sme sa dokázali na oboch stranách správať, ako nám núka Ježiš, verím, že by sme túto tému mohli odložiť ako riešiteľnú - ona riešiteľná aj je.
Čo by mohlo pomôcť?
Stmeľujúcu úlohu v týchto vzťahoch môže a asi by aj mal hrať manželský partner.
Mal by byť oporou, sprievodcom, ochrancom vo svojej  pôvodnej rodine.
Mal by za úlohu zhasínať každý rozdúchavajúci sa plamienok konfliktu. Mal by stáť pri svojom partnerovi a pomáhať mu vstúpiť do novej rodiny a nájsť si tam miesto a prijatie. Mal by dať jasne najavo svojim rodičom, že môj partner je mojou súčasťou a preto očakávam, že sa budete k nemu správať s takou láskou a úctou, akoby som to bol ja. (A tu je problém, či láska a úcta k svojmu dieťaťu vôbec existuje). Mal by vedieť, že úcta k rodičom je nevyhnutná, ale vo všetkej slušnosti - teraz patrí do novej rodiny, ktorá je preňho prvoradá,  a preto potreby svojej novej rodinky musí vždy uprednostňovať. Názor partnera má vždy prednosť pred názorom rodičov.

Svokrovci by mali tiež  priniesť svoj podiel do vzťahu.  Hoci je niekedy veľmi ťažké prebojovať sa k srdcu svojho prijatého dieťaťa. Veď nepoznám jeho zvyky, chute, nálady, neviem, čo ho môže zraniť, čo očakáva a čo neznáša. Je to priestor pre budovanie a hľadanie.
Cieľom by mala byť láska. Keď tá začne blikať, vo vzťahu je nádej na riešenie a pokračovanie. Ináč to bude celoživotný boj so zranenými a veľakrát aj mŕtvymi vzťahmi.
Odpoveď na každý nový problém alebo nevyriešenú situáciu nájdete v Biblii.

Som matkou piatich detí. A tiež som sa ocitla v pozícii svokry. Som svokrou jednej nevesty a štyroch zaťov. Chce sa mi napísať matkou desiatich detí. Vstúpila som im do života s rozhodnutím, že ja nebudem TÁ svokra, ktorá je „najlepšia studená, alebo je dobré nasypať jej sódu bicarbonu do hrobu, aby ju zem ľahšie strávila.“ Učím sa už  desať rokov a netrúfam si povedať, ako to zvládam. Mám slušné a dobré deti, takže neviem, koľko mojich prehreškov iba predýchavajú. (Predýchavanie je tiež jedna cesta vo vzťahoch, i keď mnohým sa zdá falošná.) Pravda je, že sa veľmi snažím ... Keď sa ktorékoľvek moje dieťa vydalo či oženilo, vnútorne som sa rozhodla, že toto nové „dieťa“ prijmem s láskou a bez podmienok (predtým som mala všelijaké výhrady). A snažila som sa to priviesť do praxe. Nuž, ale to je tak, ako keď vstúpi do vášho života cudzí človek a vy si ho musíte zamilovať, pretože ho miluje vaše dieťa. Tak sa teda rozhodnete. A keďže milujete svoje dieťa, chcete iba jeho šťastie. Žiaden problém. Lenže na vzťah je treba dvoch.
Do príbuzenského vzťahu vstupujú dvaja ľudia, ktorých jediným spojivom je láska k jednému človeku, ktorí si nárokujú na jeho prítomnosť a lásku.
Svokra + nevesta, svokra + zať. Ľudia na opačnej strane.
Je dobré vedieť, že tieto vzťahy obyčajne nevznikajú automaticky, tiež musia prejsť vývojom a keď si niekto myslí, že netreba nič robiť, iba vstúpiť, stáva sa terčom spomínaných vtipov.
Uvedomila som si, že partner môjho dieťaťa vyrástol v úplne inom prostredí ako moje dieťa. Niekedy mal lepšie, inokedy horšie podmienky pre vývoj svojej osobnosti. A tiež, že naša rodina nemusí byť ideálnym miestom pre výchovu ideálneho partnera. Nuž treba prestať očakávať, že do našej rodiny sa privydala či priženil ktosi, kto bude ako my so všetkými našimi chybami, ale aj prednosťami.
Vstupom do manželstva vznikla nová rodina. Samostatná, plnohodnotná. Nie je to už naše dieťa, ktoré sa učí lietať, a preto nemáme povinnosť bdieť nad ním a jeho rodinou. Prechádzame do inej pozície.
Nechcem sa cítiť ako expert na ideálnu svokru, pretože tou žiaľ nie som, ale čo som už pochopila, skúsim zhrnúť do niekoľkých bodov.
Ako svokra som sa rozhodla prijať a milovať partnera svojho dieťaťa, neposudzovať ho (byť zhovievavá k iným reakciám a správaniu svojho prijatého dieťaťa),túžim vytvárať situácie, v ktorých máme možnosť sa spoznať a hlavne vytvárať vzťahy, navštevujeme sa a telefonujeme si, snažím sa zaujímať sa o jeho / jej problémy a radosti. Musím zabúdať na konfliktné situácie, snažím sa nemať na všetko názor - jediný správny typu: „Veď ja som to takto robila a ukázalo sa, že je to dobré“ – mladí môžu mať nové, lepšie riešenia, neurážam sa, keď nejde všetko podľa mojich najlepších predstáv, nedávam (vedome) dobré rady, keď sa na ne nepýtajú (dosť na tom, že to robím podvedome), ubezpečila som deti, že nechcem riadiť ich život – len niekedy reagujem podľa svojich zvykov a zažitého. Preto som ich poprosila, aby ma s láskou upozornili, že im niečo nevyhovuje. Som tu vždy, keď ma budú potrebovať a budem im môcť pomôcť (ale nie je to moja povinnosť). Nemontujem sa a nekontrolujem ich život. Mám svoj. Podieľam sa na radostiach a prejavujem spoluúčasť na starostiach svojich dospelých detí, ale nepokladám si za povinnosť riešiť ich život. Milujem ich a som veľmi vďačná, že vstúpili do môjho života a priviedli aj ďalšie moje prijaté deti, ktoré smiem milovať. Milujem svoje vnúčatá a neviem vyjadriť šťastie, ktoré prežívam, keď som s nimi. Som šťastná, keď sú moje deti, prijaté deti a vnúčatá šťastné. Plačem, keď majú žiaľ, bolesť a trápenie. Som tu vždy, keď potrebujú modlitbu. Prihováram sa s celou vrúcnosťou a láskou za nich každý deň -za každú ich potrebu, za všetky ich túžby. Netrúfala by som si nechať ich jediný deň bez ochrany nášho Boha. Veľmi túžim, aby poznali nášho Boha takého, aký je. Aby sa stal pre nich ozajstnou a jedinou istotou a ochranou. Aby keď tu už nebudem, vedeli, kadiaľ a ku komu majú ísť, keď život bolí. Ale aj komu ďakovať, prosiť. Pretože riešenie každého vzťahu, každého problému je Ježiš. Nie je to ľahká cesta, ale jediná správna a nie je kde uhnúť. A tiež prosím všetky svoje deti o modlitbu za mňa.
Prosto všetko s LÁSKOU podľa 1.Korinťanov 13.
Láska je v prvom rade tvrdá práca na sebe v prospech druhých. Je to činnosť, ktorá prináša ovocie v podobe pohody, nehy, radosti, spokojnosti, šťastia... Ale môže to fungovať, iba ak moje deti a prijaté deti tiež vedia o tomto stĺpčeku lásky. Ak niečo na ktorejkoľvek strane rovnice nefunguje, začne to byť o bolesti. Ale ani vtedy to nie je neriešiteľné. Ale to je už na inú tému.
Dosť sa odo mňa žiada.
A čo myslíte, aká som v skutočnosti? Žijem to naozaj? No nič moc! Moje deti a prijaté deti, tie by vedeli rozprávať! Ale nevzdávam sa. Nie je všetkým dňom koniec. Môj Učiteľ je múdry, trpezlivý, dobrý, láskavý a miluje ma. Sedávam pri jeho nohách a učím sa... pomaly a vytrvalo. Tak prosím o zhovievavosť. Verím, že láska aj u mňa zvíťazí.

Evaš