Svedectvo o Božej láske

Chceli by sme Vám podať svedectvo o Božej Láske. O tom, ako Boh koná v našich životoch a ako nám skrížil cesty.

     Moja cesta lásky začala v maturitnom ročníku. Toto obdobie sa spájalo, rovnako ako v puberte, s komplikovanými vzťahmi v rodine. Najskôr som sa búrila, neskôr rezignovala útekom (na diskotéky, flákaním sa..). Ktovie, ako by to so mnou dopadlo, keby sa nestalo niečo, čo môj život otočilo o 180'.
     Raz ako som sa tak flákala, vo svojom zúfalstve, stretla som jedno nemenované dievča. Spočiatku som si ju ani nevšimla, prišla však za mnou. Nepýtala sa ma, čo som zač. Dala sa však do reči, ako sa mám. Zľakla som, lebo hoci som nemala živý vzťah s Bohom, bola som krstená katolíčka, ktorá síce chodila poza kostol, ale niečo o viere predsa len počula. Zľakla som sa či nejde o sektárku a chcela som vycúvať. Nie, nie, nevravela mi spočiatku nič o Bohu a dokonca ani povestnú vetu – Ježiš ťa miluje. Naopak bola veľmi ľudská. Preto som pozvala jej pozvanie, prísť medzi jej priateľov. A keďže som od prírody zvedavá a chcela som poznať  priateľské vzťahy, aké mi chýbali, šla som sa pozrieť k jej priateľom. Ja som mala priateľov, ale toto, čo som zažila tam, mi bolo cudzie. Tí ľudia si vážili jeden druhého a prijali rovnako aj mňa. Zľakla som sa však modlitieb v jazykoch, pretože som to nepoznala, a tak som sa len decentne rozlúčila. Muselo prejsť veľa času, kým si ma Ocinko znova k sebe prisunul a uznala som, že nejde o žiadnu sektu. Stalo sa tak v jeden pre mňa zúfalý večer, keď som už nevedela, ako ďalej žiť a vykríkla som Bohu, nech niečo spraví.
     O pár týždňov som stretla akoby zázrakom opäť tú dievčinu a sama som jej povedala, nech ma vezme medzi svojich priateľov. Vzala ma veľmi rada a začala mi vysvetľovať veci, ktoré mi boli cudzie a ktorých som sa spočiatku aj bála. Odvtedy som k nim začala chodiť pravidelne a môj život sa zmenil – odrazu som vedela presne, kam ísť na výšku a aký odbor, čo by ma predtým ani vo sne nenapadlo. Naši boli samozrejme proti môjmu výberu, a tak som poslala tajne prihlášku. V deň prijímačiek som nestihla spoj a následne prípoj, a tak poslednú trasu som musela absolvovať taxíkom, ktorý sa dostal ešte aj do zápchy. Verila som však, že ak ma tam chce Boh mať, tak tam aj budem. Skúšky som robila ako v tranze, ani som nevedela, čo píšem. Pochopiteľne teda, že som prestala veriť, že ma vezmú. Domov však prišlo prijatá! Nevedela som, či sa tešiť, či plakať. Zarazila ma vtedy reakcia mojej mamy – „dúfala som, že ťa nevezmú“.
    Takto študujem tento odbor pár rokov, a priznávam boli aj kruté chvíle, ale Ocinko mi vždy dal najavo, že si praje, aby som pokračovala. Neviem si predstaviť, ako sa v tom konkrétnom obore uplatním, ale študujem s Ním ďalej a vôbec neľutujem. Boh mi dal ozajstných priateľov, ktorí keď treba, tak podržia a na ktorých sa môžem spoľahnúť. Vynahradil mi všetky tie roky blúdenia. Navyše doprial mi aj vzácne vzťahy – predchádzajúceho priateľa vojaka, ktorého som síce musela odmietnuť , keď ma požiadal o ruku, lebo nedokázal čakať a ja som ešte nemohla prijať takýto záväzok z dôvodu nepripravenosti. Tento vzťah bol však veľmi cenný (nie ako tie chodenia na strednej, len aby bolo..), pretože som veľa vecí pochopila a môžem z nich čerpať ďalej. Teraz mám iného priateľa – Mireka a je to úplne iné. Tento krát máme spoločné hodnoty a dokonca sa za seba aj modlíme. Neviem, čo bude zajtra, neviem čo o týždeň a neviem ani to, či dokončím posledné roky na výške, alebo ostaneme spolu s tým človekom, viem však jedno dôležité – pokiaľ odovzdávam život Bohu, vedie ma správnou cestou bez blúdenia a ešte viac, že je skutočne láskou a chce moje šťastie.  Vďaka Ti Bože.

LUCKA

      Môj otec, ktorý finančne zabezpečoval rodinu, bol často krát preč a veľa času z môjho detstva som trávil práve s maminkou. Ak mám pravdu povedať, otec mi neskôr veľmi chýbal. Mali sme na seba veľmi málo času, a keď som mal nejaký problém, pri ktorom som potreboval, aby on stál pri mne, bol preč alebo som si jednoducho nevedel k nemu nájsť cestu. Bola to práve jeho otcovská výchova, ktorá mi tak trochu chýbala.
      Na strednej škole sa mi začali hromadiť povinnosti. Miesto toho, aby som si ich svedomite plnil, prepadol som lenivosti, takže problémy, ktoré som mal riešiť, som často krát odkladal, alebo neriešil vôbec. Spoločníkom mojej bývalej kamarátky lenivosti začala byť pornografia. V poslednom ročníku strednej školy som ale začal kvôli svojmu terajšiemu životu mať obrovské výčitky. Bol som veľmi zbabelý a nechcel som svoje problémy riešiť. V tom mi Boh  poslal do cesty kamaráta, ktorý mi vtedy veľmi pomohol. Dokázal som sa s ním porozprávať o svojich problémoch. A tak ma začal brávať do kostola. V kázňach som sa našiel a boli pre mňa vtedy veľkou posilou.
      Po strednej škole som sa dostal na vysokú školu do Brna, kde som začal chodiť na prípravu na krst. Očakával som, že po krste sa mi zmení život, že všetko bude zrazu iné a teda, že všetky moje problémy budú okamžite vyriešené. Sklamal som sa. Ešte viac som sa od Boha vzdialil. Prepadol som pornografii a lenivosti naplno a pomaly som prestával chodiť aj do školy, z čoho vyvstali len ďalšie problémy, až ma nakoniec vyhodili zo školy.
      V kútiku svojej duše som bol veľmi smutný zo svojho života. Ale jedného dňa, Boh si ma zavolal na chvály. Práve vtedy mi povedal, ako dlho na mňa čaká a túži, aby som sa Mu celý odovzdal. A práve vtedy som si uvedomil, aký úbohý život to žijem a že Boha veľmi potrebujem. Prišlo mi všetko ľúto. A tak som Bohu v tej chvíli dal svoj život. Cítil som Ho pri sebe, ako ma veľmi miluje a záleží Mu na mne. Bol som veľmi šťastný, ale zároveň som mal aj obavy, ako bude so mnou ďalej. No Boh ma nenechal o samote, začal mi postupne meniť život a mení mi ho dodnes. Dáva mi otcovskú výchovu a lásku, ktorá mi v detstve a puberte istým spôsobom chýbala. Zároveň mi do života priviedol priateľku Lucku, s ktorou máme pekný vzťah, a tešíme sa tomu, že je s nami. Veľmi krásne nás vedie.
           Ďakujeme Ti Nebeský Ocino, že sme v tvojich očiach  vzácni a že nás miluješ nesmiernou láskou.

MIREK

Zdeňka Sedláčková