Rada si tie kvety vezmem

Keď som mala štyri roky, začala som si uvedomovať blízkosť smrti. Často som ju vídavala v noci, keď som sa ukladala spať. Bála som sa. Ako šesťročná som snívala, že budem lekárkou a vymyslím liek proti rakovine. Moji rodičia pracovali v zdravotníctve. Anatomický atlas a Víťazi nad chorobami boli mojimi prvými knihami. Milovala som Fleminga a jeho príbeh o penicilíne, vojenské výpravy Kocha, Pasteura a zástupov ďalších hrdinov vo svete mikróbov. Muselo to byť zábavné, keď som vo svojom útlom veku kreslila polohy dieťaťa v maternici, vnútorné orgány brušnej dutiny a drmolila latinské názvy. Naši mi kúpili malý mikroskop. Robila som si preparáty. Keď som mala deväť, môj sen sa skončil. Nevedela som sa vysporiadať s pocitom zodpovednosti, že môj pacient by mi mohol umrieť. Vážne som sa tým zapodievala, predstavovala som si tú situáciu do najmenších dôsledkov. Často som rozmýšľala nad smrťou. V noci som chodila kontrolovať moju babku, či ešte žije. Trápilo ma, že by ma mohla opustiť. A čo bude potom?
Ešte v škôlke sa pre mňa, ako som si naivne myslela, definitívne uzavrel problém s existenciou Boha. Nemala som ho rada. Kostoly mi boli nesympatické. On mi pripadal krutý, hrozný a v neskoršom veku aj nespravodlivý. Priečil sa logike, ako nám z dobre známych dôvodov hovorievali učitelia, ktorých som, mimochodom, zbožňovala. Pre mňa Boh skrátka neexistoval. Nebolo to však také jednoduché.
Dokázala ma vydesiť každá zmienka o imperialistickej vojne, o ktorej nám vraveli v škole. Bála som sa tej hrôzy. Robila som si evakuačné zoznamy. (Knihy tvorili podstatnú časť.) Nevedela som sa vysporiadať s tým, že všetci sa do úkrytov nepomestia. A čo tí, ktorých som milovala?
Vybraní žiaci sa každoročne slávnostne stretávali s predstaviteľmi komunistickej strany. Boli  to hierarchicky organizované mestské, okresné, krajské stretnutia, ktoré mali potvrdzovať stupeň našej výnimočnosti. Súčasťou toho bol spoločný obed, pri ktorom ku každému stolu posadili funkcionára. Ten nám obvykle rozprával o pokroku v našej vlasti a povzbudzoval nás ako nádejné kádre. Keďže vraj do nás vkladali veľkú nádej, sľubovali nám, že sa o nás elitne postarajú. Hovorili nám, že v prípade vojny my budeme mať výhodu. Nás ukryjú ako prvých. Pritom naznačil, že obyvateľstva je veľa a zrejme nie každý sa do krytu dostane, tak si to máme vážiť. Aby nás ubezpečili, že nám dávajú zaručené informácie, zasvätene nám menovali údajné tajné miesta, kde kryty sú. Bol to zločin na našich detských dušiach. Zrazu som si začala uvedomovať, aká hrozná je možnosť voľby. Moja záchrana mala byť podmienená selekciou, inými slovami - mala priniesť smrť iným. Pripadalo mi to, ako keby som sa mala stať ich vrahom. Bolo to pre mňa ťažké bremeno a trápenie. Rozmýšľala som, či pôjdem do krytu, alebo ako tam dostanem všetkých.
Raz k nám domov prišla babkina kaderníčka. Bola som síce vtedy malá, no svojím spôsobom som vnímala, že je v zlom psychickom stave. Čoskoro sa aj rozplakala: „Mama mi včera umrela. Deň predtým sme sa pohádali a ja som jej vynadala. Nestihli sme sa zmieriť a ona takto odišla,“ nariekala.  Uvedomila som si, aké dôsledky môžu mať medziľudské konflikty. Začala som mať úzkosť, že vo vzťahoch zlyhám. Vtedy som ešte nevedela, že ľudia môžu niekedy vnímať vzájomnú lásku aj poza momentálny hnev.
Trápila som sa však aj dočasnosťou môjho vlastného života. Najťažšie boli noci. Umárala som sa nad vlastnou smrťou. Nevedela som si predstaviť neexistenciu. Pripadalo mi obludné, že sa premením na kôpku hnoja. Bola som dôsledne materialistická. Morbídne som si to do detailov predstavovala. Mala som dvanásť a začala som si odpočítavať čas, ktorý sa mi míňa a to, že pomaly zomieram. V tom čase to vlastne aj bola pravda. Písala som básničky a jeden básnik mi raz povedal: „Daj si pozor, v čomsi mi pripomínaš Wolkra. A ten zomrel primladý.“
Tieto spomienky sú dosť osobné. Rozhodla som sa písať o nich, pretože mi s odstupom času pripadajú ako podobenstvá. Panický strach zo smrti pozná asi každý. Je prítomný aj v našom okolí v médiách, v knihách, v hudbe, vo filmoch, v umení, dokonca v predávaní, v nakupovaní a v bežných rozhovoroch. Ľudia  bojujú so smrťou i s pojmom smrť. Sú ňou tiež fascinovaní. Tak, ako som bola ja. Dnešný svet je aj v mnohom nesmierne popredu, vyzerá nadpriemerne vyspelý – ako som vyzerala ja. A v duši pritom prenesmierne stráda. (Čo vlastne je vyspelosť a pokrok?)
Voľakedy sa ľudia učili nielen umeniu žiť, ale aj umeniu zomrieť. Dnes sa smrti snažíme ujsť, preto na ňu aj oveľa viac myslíme. Sú veci, ktoré nemôžeme mať pod kontrolou. Ničím nevytesníme dostatočne dobre z hlavy otáznik, ktorý nám vtlačilo vlastné zovreté srdce. Podľa židovského učenia múdrosť sídli v srdci, nie v hlave. Ja tomu verím. Sama viem, že kým len hlava hľadá odpoveď na úzkosť, srdce chorľavie.
Čítala som knižku amerického spisovateľa Philipa Rotha: Everyone. Ktokoľvek. Záznam o „posledných veciach“ muža, ktorý zomiera. O bolestnej skepse, že už nič po smrti nie je. O drásavom pocite, že človek neprežil život, ako chcel. O túžbe nájsť kontinuitu a nakoniec i duchovné zblíženie „s kosťami predkov – otca, mamy“, aby si aspoň tak potvrdil zmysel smrti i zmysel života. Rodičia hrdinu príbehu boli veriaci židia. V posledných chvíľach sa preto vyrovnával aj so svojím duchovným dedičstvom, ktoré počas života popieral. V tom príbehu som našla to, čo sa ma dotýka teraz a čo by som nechcela zažiť vo chvíli mojej vlastnej smrti. Jedným z najhroznejších utrpení človeka je skutočnosť, keď si na konci  uvedomí, že si neužil života dosýta. Možno hltavo konzumoval. No ani nevedel, čo požíva.
Niektorí ľudia, s ktorými kráčam, sú blízko konca cesty. No v náručí si zatiaľ nenesú bohatstvo prežitých skúseností, ale sklamanie, že sa im údajne všetko „pokašľalo“. Uprostred ľudí, aj tých milujúcich, sa cítia osamelo ako hrdina v príbehu Philipa Rotha. Niektorí sú neveriaci, iní aj veria, no Boh je pre nich málo osobný, je im vzdialený. Ich nádej je tu, v pozemskom svete, ktorého sa môžu dotknúť, no ktorý sa im rokmi bolestne rozpadá pod nohami. Hľadám, ako im byť nablízku. Povzbudzuje ma, že môj dobrý Pán zamenil moje vlastné úzkosti zo smrti za hlbšie porozumenie a vnímavosť. Z tejto perspektívy aj najbolestnejšia skúsenosť nadobúda hlboký zmysel. Nie vo fatálnom utrpení, ale v tom, že nás Boh neopustil, vyhral náš zápas a využil ťažký čas na to, aby v nás vybudoval také cenné kvality, ku ktorým by sme sa nedopracovali iba za pohodlného slastného užívania.
Raz večer som mala pocit, že by som mala navštíviť jednu moju pani učiteľku. Kedysi som ju  mala veľmi rada. No nevideli sme sa niekoľko rokov. Neudržiavali sme kontakt. Vedela som, že bojuje so zákernou chorobou. Váhala som. Nevedela som si predstaviť, ako s ňou s takým odstupom času nadviažem len tak znenazdajky kontakt. Pán mi ju neustále pripomínal. Nestačilo mu, že som sa začala za ňu modliť, trval na mojej návšteve. Blížili sa Vianoce a mne sa naskytla príležitosť ohlásiť sa. Súhlasila s návštevou, ako keby to už čakala. Akurát v čase môjho príchodu mal každý z jej rodiny povinnosti, pre ktoré musel odísť z domu. Mali sme pre seba súkromnú hodinku. Neotáľala. Skúmavo, no láskavo sa na mňa pozrela a povedala: „Viem, že si veriaca. Povedz mi, koľko sa denne zvykneš modlievať?“ Jej otázka ma zaskočila, nikdy som si nezvykla rátať čas. Reagovala som spontánne: „Ja sa modlím stále. Trávim čas Pánom ako s intímnym Priateľom. Rozprávam sa s ním o všetkom po celý deň. Pri práci i pri káve. Keď s ním chcem stráviť sústredený čas, ľahko sa zabudnem aj na niekoľko hodín.“ Pre mňa a pre veriacich priateľov v mojom okolí to bolo normálne. Pre ňu šokujúce. Chcela vedieť, ako môže žiť s Pánom v blízkom vzťahu. Pri tom sme sa aj rozlúčili. Na Veľkú noc, keď som bola opäť u rodičov, nás nečakane navštívila a pozvala ma na prechádzku. Vedela viac než ja. Vlastne sa prišla rozlúčiť. V deň jej odchodu z tohto sveta mi Boh dal vzácnu milosť. Cítila som, že sa mám za ňu prihovárať. Ako keby som s ňou chvíľu kráčala. Potom som sa dozvedela, že presne v tom čase sme naozaj išli v mysliach nejaký čas spolu. Povzbudilo ma to. Videla som, ako sa Pán dôsledne stará o to, aby boli jeho deti obklopené bezpečím a láskou, keď sa vracajú domov, do neba. Neskôr som sa dozvedela ešte viac. Kňaz na pohrebe s dojatím rozprával o posledných mesiacoch jej života. Hneď po Vianociach radikálne zmenila v rodine režim. Nehovorila o smrti, no prakticky pripravila deti na to, aby dokázali samostatne žiť. Svojmu kňazovi s nadšením rozprávala o tom, že ide domov k Pánovi. A tak som naisto vedela, že sa už tu na zemi osobne stretli a stali sa blízkymi priateľmi. Teraz už vie, s akou vášňou sa uchádzal o jej srdce Pán predtým, než ho takto spoznala.
Tesne pred Silvestrom minulého roku odišla moja babka. Vybrala sa v ústrety Tomu, ktorého tak veľmi ľúbila. Rovno o polnoci si babka ruka v ruke s Ježišom nebojácne odkráčala domov. Aspoň ja som to tak videla. Nepočítala som s tým. Myslela som si, že nie som na to vôbec pripravená, ale bola som. Roky som prosila Otca, aby nezabudol na mňa, že chcem byť pri nej, keď bude odchádzať. (Obyčajne nie som taká vytrvalá.) Som šťastná, že to nebol okamih hrôzy (ako som si ho predstavovala za mojich voľakedajších môr), ale sviatok, ktorý babke v plnej miere patril, i nášmu vzťahu. S babkou človek vždy prežíval udalosti.
Bolo to nečakané. Dostali sme celý jeden deň, aby sme si spolu užili aj túto sviatočnú chvíľu. Až neskôr som pochopila, že smrť je skutočne hodinou pravdy. Zo sveta odchádzame takí, akí naozaj sme. Ak sme ľúbili, vedeli sme lásku i prijímať. V čase odchodu máme na to priestor ako moja babka. Vieme si zobrať povzbudenie z každého podaného čaju, hoci aj v záverečnej chvíli. Ani môj brat, ani ja sme nevedeli, ako sa máme vybrať s babkou na tú našu poslednú prechádzku (medzi zemou a nebom). Modlila som sa s ňou, keď mala bolesti, a zakaždým prišiel odpočinok a nová úľava. Vlastne ani netrpela. Brat ju nosil na rukách, pomáhal jej dýchať (myslel si, že sa ešte predsa len pozviecha). Vedela svoje, ale ako vždy, aj teraz nás podporovala a spolupracovala. Potom izbu naplnil hlboký pokoj. Taký, čo nosia anjeli od Božieho trónu. Všetci sme sa utíšili. Vedeli sme, že sme prešli do nebeského priestoru. Odpočívali sme, ako to už vo svätyni býva. Aj babka tíško oddychovala. Chytila ma za ruku a brat ju vzal za krehké nôžky. (Ľudia dodnes spomínajú, ako sa aj v šesťdesiatke s istotou rútila dolu svahom na lyžiach.) Potom som pocítila nečakanú radosť. Pozrela som sa kamsi v duchu. Ježiš stál na ceste s kyticou kvetov a usmieval sa na babku i na mňa. Neprekvapilo ma to. Preňho je to typické a pre babku tiež. Neuvedomila som si hneď, čo to znamená. Len keď som sa znovu priblížila k jej tvári, aby som jej dala pusu, zistila som, že tu u nás už prestala dýchať. Zo srdca jej tam v nebi prajem tanec, ktorý toľko milovala, a hudbu. Keď hrávala na klavíri, ľudia sa zastavovali pod oknami, alebo nás prišli i navštíviť. Zložili u nej to, čo nevládali niesť sami a brali si životné skúsenosti, ako vravievala babka. Začínam chápať, akým požehnaním je smútok za milovaným človekom. Odstraňuje balast, a tak ožívajú najvzácnejšie chvíle, ktoré by inak možno zapadli niekam na neviditeľné miesta. Pomáha odhrnúť závesy z okien, do života prichádza nový vzduch a slnko, vidíme lepšie, zreteľnejšie než predtým. Také sú paradoxy bolesti, utrpenia a radosti a potešenia. Nakoniec sa zlievajú v jeden prúd, ktorý je bohatstvom pre náš život.
Keď pôjdem domov do neba, možno sa budem trochu báť. Nie pre pochybnosti o ňom, ale preto, že to bude neznáma, úplne nová cesta. Ale hneď na začiatku uvidím zástupy a možno veľa známych tvárí. Pôjdem s Ježišom ruka v ruke ako po iné dni. Možno len o mnoho slávnostnejšie. Nestretnem pritom anjela smrti, viem, že po víťaznom zápase na kríži sa mu zďaleka vyhýba. Myslím, že doma mi podá pohár vína po ceste. A pobozká ma s hrdosťou, že jeho dievča nemalo strach. O tom, čo bude nasledovať, sa budeme všetci spolu s nadšením rozprávať po celú večnosť.

Timotea Vráblová