Dve tváre staroby

            Cestovala som ráno do mesta metrom. Hneď po nastúpení ma potešilo voľné miesto na sedenie v „štvorke“ pri dverách. Vlastne, tri voľné miesta...Predbehla ma jedna pani s dcérou. Dlho si ale neposedeli. Babka, ktorá sedela na tom štvrtom mieste, ich odtiaľ „vyhnala“. Neviem, čo presne im hovorila (moja nemčina nestačila), ale asi to nebolo veľmi príjemné, lebo viacerí ľudia sa otáčali a krútili hlavami. Aj mňa prešla chuť prisadnúť si, tak som len stojac v uličke nenápadne babku pozorovala. Neustále si niečo nervózne hundrala popod noc, bola nepokojná a na ľudí okolo nedôverčivo zazerala. Neviem, možno bola chorá, ale nezdalo sa mi. Skôr mi pripadala len jednoducho „nahnevaná na celý svet“. Nedovolím si ju súdiť. Neviem, čo za tým bolo, aký život prežila, čo ju trápilo a doviedlo tam, kde teraz je. Bolo mi jej ľúto. Žiaľ, aj takúto podobu môže mať staroba ...
            Vedia o tom určite svoje aj ľudia, ktorí sa doma starajú o svojich chorých rodičov. Staroba so sebou často prináša aj rôzne psychické poruchy, ktoré sú žiaľ neliečiteľné a navyše sa vekom zhoršujú. Nedávno som v Katolíckych novinách (z 24.2.2008, str. 14, listáreň) čítala príspevok jednej pani, ktorá prosila o radu, lebo si už nevedela poradiť so zlobou, ba až nenávisťou svokry, o ktorú sa s manželom starali. Nech robia, čo robia, nič jej nevyhovuje. Nie je to veru ľahké. Aj tu vidíme len časť príbehu, čiže neviem, ako to je v skutočnosti a celé. Nemám ani odpoveď na to, prečo to aj takto môže dopadnúť. Zaujala ma ale pekná odpoveď čitateľke od psychiatričky MUDr. Anny Kováčovej. Hovorí: „Staroba môže byť na jednej strane obdobím zrelosti a múdrosti, na druhej neľahkým znášaním telesných i psychických zmien a porúch vrátane vypuklosti povahových odchýlok.“ O pár riadkov ďalej ešte pridáva: „Prirodzene, záleží na charaktere každého človeka. Tí, čo „zostarli“ vo svojich chybách a počas života sa neusilovali ich odstraňovať, v starobe neraz dokážu využívať svoj stav ako nástroj sebeckého vydierania. Manipulácia a vzbudzovanie pocitov viny u detí bývajú tiež ich „prostriedkami“.“ Čitateľke odporučila pre svokru psychologické poradenstvo, prípadne aj konzultáciu psychiatra. A ju povzbudila k snahe o pokoj a porozumenie a dôveru v slová Svätého písma. Sir 3, 14-18: „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije, ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady. Za tvoje spravodlivé (počínanie) vybuduje sa ti dom a pamätať sa bude na teba v deň súženia a ako za jasného slnka ľad, tak sa rozplynú tvoje hriechy. Akú zlú povesť má taký, čo si opúšťa otca a kto trápi svoju matku, je od Boha prekliaty.“
            Asi to bude tak, že ako žijeme, tak aj zostarneme. Staroba len podčiarkne, zvýrazní  naše dobré či zlé vlastnosti. Dá sa získať starecká múdrosť a skúsenosť alebo klesnúť do neznášanlivosti a zahorknutosti. Hoci život nie je len čierno-biely. Všetci máme aj také, aj onaké dni. Nikto ani nevie presne, čo ho čaká. Choroba sa s nami môže rôzne zahrať. Zostáva nám ale láska, pokora a dôvera v Božie vedenie. A to po celý život.
            Prosím už dnes Boha o milosť byť raz milou a dobrou „babkou“, ktorá rozdáva lásku a dobro, ktorej sa ľudia v metre či autobuse nebudú vyhýbať. Aby to tak bolo, dovolím Mu radšej už teraz, nech ma usvedčuje, obrusuje a premieňa. Aj keď to bolí.

Andie Zaťková