Radosť z úrody

alebo najzrelšie roky

Keď som bola slobodná, mala som čas na mnohorakú službu ľuďom, okrem zamestnania. Pracovala som v škole, čo bolo najmä zdravotne ťažké - pre infekčné prostredie i záťaž som bola chorá 8x ročne a prvý pracovný  rok som potrebovala aj poobede spať. No a potom som viedla spoločenstvá, cestovala po Slovensku evanjelizovať. Občas som mala pocit, že je toho na mňa až príliš. No keď som sa vydala (to, po čom som najviac bytostne túžila), otočil sa mi svet hore nohami. Okrem lásky som získala i zopár nových problémov, ktoré sa nevyriešili dodnes a ani už neverím v ich vyriešenie – naučila som sa skôr s nimi žiť – veď nič iné mi neostalo. Keby nebolo Boha, už by som bola možno rozvedená. Pri tomto som začala tušiť, že život sa prvotne nejaví,  akoby bol o radostnom požehnaní, ale o záťaži. A toto sa mi potvrdilo príchodom synčeka. Záťaž, tlak, bolesť. Ale ak vieme, ako vznikajú perly, môžeme si to pripodobniť. Pod tlakom, záťažou sa rodí aj požehnanie. Len vyzerá ináč, než som si ho ako slobodná predstavovala. Aj život v plnosti je, žiaľ, iný než podľa mojej koncepcie. Nehovorí zo mňa, dúfam, klasicky zranená či zatrpknutá žena, no keby aj, tak čo?! Jedna moja kamarátka veľmi dobre pomenovala situáciu ľudí behajúcich z akcie na akciu či z konferencie na konferenciu: „Ľudia, čo sa odmietajú učiť v manželstve a rodine, odmietajú zrieť.“ Dnes s ňou oveľa hlbšie súhlasím. Nedozrela by som bez tvorenia vlastnej rodiny. Čo všetko som si myslela a namýšľala! Mala som pocit, že veľa robím, že mám na pleciach toľko povinností a zodpovedností... a nemala som vlastne nič. Chytá ma bázeň pred rodičmi viacerých detí. Veď sa pozrime na naše mamy, čo si nesú v živote s našimi otcami. Ja sa dívam na moju a žasnem. Ani v „ultra kresťanských“ vzťahoch to nie je celkom inak. Možno len trochu inak. Ale práve tam sa rodia perly. Viem, veriacich mužov je nedostatok! Ale tiež vidím ustráchané príliš náročné ženy, ktoré nevedia spraviť záväzok. Verím však, že za tú často podvedomú náročnosť či nepokoj srdca ani samé nemôžu. Ja som vstupovala do manželstva s obtiažnou vyhliadkou. Spätne mám pocit, že práve moje prvé spoločenstvo Pelikán ma naučilo rozhodovať sa,  poslúchať a zaviazať sa do niečoho neistého a chabého. A  Božia milosť mi pomáha zotrvať.
Rozjímam nad pocitmi jednej priateľky, ktorá si rozdelila svoje činnosti do troch skupín: na  úlohy musím, potom úlohy mala by som a napokon činnosti  chcem. Tieto otázky som si kládla  len za slobodna. Ako mama nie. Takmer všetky veci, ktoré som kedysi mala v kategórii chcem, sa mi postupne presúvajú do mala by som, ba musím. Udalosti, činnosti, vtedy spojené s radosťou alebo iným pozitívnym citom, sa mi stali tvrdou povinnosťou, rutinou, niekedy až nepríjemnosťou. Z práce sa dá zdrhnúť, z dobrovoľnej kresťanskej služby sa dá utiecť, dokonca aj z manželstva emocionálne unikať. Ale jediné miesto, skadiaľ pre ženu niet úniku, je materstvo. Tam neexistuje nechce sa mi, túžim po inom, rada by som radšej tamto, tam je jasné musím.  Hoci na začiatku to fungovalo ako  chcem.
Hľadám samozrejme spôsob, ako u seba zmeniť tento pocit. Ide tu o postoj? Vôľou by to ešte šlo. Ale ako zmeniť emocionálne nastavenie, aby bolo všetko denné dianie skutočne príjemné a nie v rovine  musím ??! Myslím, že to nie je len môj kontext,  toto mi potvrdili viaceré mamy.
Keď potreboval potiahnuť projekt, čo som rozbehla a  nebolo tej osoby, ktorá by sa ho chopila so mnou rovnakou mierou, odišla som zo zamestnania. Ale od rodiny nemôžem odísť a dať sa viac pre iné dielo. Doľahla na mňa realita života. Únava z práce sa mi zdá dnes úsmevným problémikom. Nesmejem sa z neho ani nepohŕdam jeho nositeľmi, veď som sama žila v podobnom chápaní.

My tridsiatnici sme v najlepšom veku, sme zdraví, mladí, najproduktívnejší. Prichádza, niektorým už prišiel  čas, keď sa musíme postarať o starnúcich, chorľavejúcich rodičov, ale popri tom aj vychovávame vlastné deti. A ak nám záleží aj na ďalších ľuďoch, budujeme popri tomto všetkom ešte aj spoločenstvá a ich členov.
Sú na nás kladené najväčšie nároky.
Život je o záťaži.
Hoci nie iba o nej.
Aby život nebol len drinou, potrebujem Ducha Svätého.
Kresťan bez Ducha Svätého permanentne zlyháva vo svojich čisto ľudských snahách. Dáva si predsavzatia, ktoré nie je schopný naplno zrealizovať. Čaká ho len úmorná lopota. Bez Ducha je moja viera len o morálke a tá nie je príťažlivá.
Duch Sv. je podľa mňa odpoveďou aj na ďalšiu moju úvahu. Úvahu o ľudskom srdci a spôsobe, ako v ňom vzbudiť zmysel pre niečo, napr. pre obetu voči druhým alebo ako získať – motivovať ľudí pre nejaké konkrétne dielo. Kde a ako sa rodí v srdci túžba slúžiť, jasnosť, v ktorej veci a dokedy je čosi moje miesto? Tvoje, jeho, jej. Premýšľam nad súvisom a prepojením osobného volania pre istú vec a vytrvaním.
Aj u mňa práca prechádza rôznymi pocitmi a zmenami. Niekedy mi je až na zúfanie, mávam strach zo zodpovednosti, nespávam, najmä ak ide o verejné dielo.
Len Duch dokáže vypôsobiť v človeku pozitívne chcenie. Ktoré vydrží nadlho.
Zodpovednosť a vytrvalosť patria skrátka k charakteru. A toto „ovocíčko“ si najlepšie dopestujeme počas dlhodobých „projektov“, akými môžu byť aj rodina, spoločenstvo, charita alebo aj šport. A iné. Ale veď máme jednu obrovskú devízu, inak povedané „pracovné náradie“, a tým je mladosť – naše najzrelšie roky.

Alena Ješková