Prvé tri roky

„Už sme napapkaní. Spinkali sme. Obliekli sme sa.  Museli sme sa prebaliť.“ Takto,  v množnom čísle hovorí väčšina matiek o svojich bábätkách. Žena podvedome stotožňuje seba s dieťatkom a dieťatko so sebou. V päťdesiatych rokoch bol povedaný výrok: „Dieťa neexistuje. Existuje len matka a dieťa.“ A je to presné. Aspoň do istého veku dieťatka. Bez matky, resp. materskej osoby, ktorá je pre malého človiečika všetkým, by drobček nielenže nedostal jedlo, ošatenie či čistú plienku, ale najmä by sa nemohol stať človekom, ktorý bude vedieť, kým je. Pretože sú to ony – matky – od ktorých záleží vývoj dieťatka, a to nielen v brušku...

Odkázané na mamu
Presne tak, bábätko ešte nevie nič. Je úplne závislé od človeka, ktorý sa oňho stará. Postupne sa naučí papať mliečko (aj to sa detičky a mamičky učia, nie je to dané všetkým prirodzene), naučí sa plakať, keď je hladné a ináč plakať, keď mu je teplo či zima. Bábätko sa naučí, že keď sa nad postieľkou objaví maminka alebo tatinko a pozrie sa mu do očí, usmeje sa. A zrazu keď má asi mesiac opätuje úsmev. Naučí sa, že keď zaplače, vždy niekto príde. Pohojká ho, pohladí, vezme do náručia. A keď je trochu väčšie, zaplače alebo zneistie, keď sa objaví neznámy ujo či teta. Dieťatko vie, že je to cudzí človek. Naučilo sa, kto je mama a otec. Vie, kam patrí: do svojej rodiny. Aj náš Matúško, teraz má vyše rôčka, sa ma drží ako malá opica, keď sa objaví niekto neznámy. Veru mu trvá dosť dlho, kým sa ma pustí a votrelca si prestane všímať. A tak to má byť.

Keď nikto nepríde...
Niektoré deti však plačú a nikto nepríde. Potrebujú prebaliť, ale tam, kde žijú, ešte nenastal čas na prebaľovanie, tak musia počkať. Potrebujú, aby ich niekto povaroval, ale nie je tu nikto, kto by bol len pre ne. A tak sa postupne naučia neplakať. Veď je to zbytočné. Aj tak nikto nezareaguje...
Sú to deti v detských domovoch. Matky a otcovia sa ich vzdali. Okrem toho je tu každú chvíľu iná teta. Nemajú mamu, ktorá by bola pre ne prirodzene istotou a naučila ich dôverovať tomuto svetu. A najmä vytvoriť si vzťah. Pokiaľ sú tieto deti v detskom domove príliš dlho, viac ako prvé tri roky života, sú v istom zmysle slova navždy postihnuté...

Najdôležitejšie sú prvé tri roky!
Všetko sa učíme v istom čase, ktorý je pre nás dôležitý. Dieťa v bilingválnej rodine sa naučí jazyk otca aj jazyk matky akoby mávnutím čarovného prútika. Áno, aj ako dospelí sa dokážeme naučiť po anglicky či nemecky, ale prirodzená schopnosť, ktorú sme mali ako deti, už odumrela. Aby sa človek naučil vytvoriť si vzťah k druhému človeku, zdravý vzťah, aby sa pripútal, na to sú dôležité prvé tri roky života. Pripútanie pritom môžeme chápať ako tesný a dlhodobý vzájomný emočný vzťah medzi dvoma osobami (môže byť matka – dieťa, otec- dieťa, opatrovateľ -dieťa). Ak  v tomto veku dieťa nemá človeka, ktorý je pre neho istotou, bude jeho mozog trvalo poškodený, resp. nevyvinie sa tak, ako by sa mal.

Mozog sa vyvíja
Dieťatko sa narodí a jeho mozog je ako nepopísaný list. Bunky sú neprepojené. Počas dozrievania mozgu, najmä v prvých troch rokoch života dieťaťa, sa bunky prepájajú a tieto prepojenia, synapsy, sa spevňujú. Princíp je jednoduchý: z vonkajšieho prostredia je mozog stimulovaný, reaguje, neurity posielajú impulzy, dendridy ich zachytávajú a tam, kde sa stretnú, vznikne synapsa. Vyzerá to ako pavučina. Po treťom roku života sa vznik nových prepojení spomalí a tie synapsy, ktoré nie sú stimulované, zanikajú. Veľmi je dôležité najmä to, aby dieťa bolo stimulované v tzv. kritickom období. Kritické obdobie pre pripútanie sú práve prvé tri roky života dieťatka.

Mozog trojročného dieťaťa (časopis Nebyť sám)
M15_1

„Malé deti, ktoré si nevytvoria citovú väzbu v prvých mesiacoch života a najneskôr do 3 rokov života, majú neskôr problémy vytvoriť si citovú väzbu s akoukoľvek osobou. Toto platí aj vtedy, ak dieťa vyrastalo v dojčeneckom ústave a detskom domove a nemalo stáleho primárneho opatrovateľa alebo vyrastalo v rodine, kde rodičia z akéhokoľvek dôvodu sa dieťaťu nevenovali. Dieťa môže byť po telesnej stránke dobre zaopatrené, ale napriek tomu si nevytvorilo citovú väzbu. Takýmto príkladom môže byť dieťa na dlhý čas hospitalizované bez pravidelného kontaktu so svojim primárnym opatrovateľom. Typickým príkladom je však život v rodine, kde sú neustále zanedbávané citové a fyzické potreby dieťaťa. Ak si dieťa nevytvorí v skorom detstve citovú väzbu, má to vážny vplyv na vývin jeho mozgu a zanecháva to celoživotné následky,“ píše sa v časopise Nebyť sám.
Teória pripútania
Autormi teórie pripútania sú John Bowlby a Mary B. Ainsworthová, rod. Salterová. John Bowlby píše: „Keď sa dieťa narodí, nedokáže odlíšiť jednu osobu od druhej a dokonca s ťažkosťami odlíši osobu od veci. Až od svojich prvých narodenín je spôsobilé stať sa znalcom ľudí. Rýchlo sa učí rozlišovať nielen rodinu od cudzích, ale aj medzi vlastnými si vyberá jedného alebo viacerých obľúbencov. Tých víta s nadšením; nasleduje ich, keď odchádzajú a hľadá ich, keď nie sú prítomní. Ich strata je príčinou úzkosti; ich návrat zas úľavy a pocitu bezpečia. Na tomto základe, zdá sa, je budovaný zvyšok jeho emocionálneho života – bez tohto základu je ohrozené jeho budúce šťastie a zdravie.“
Mary B. Salterová-Ainsworthová urobila v šesťdesiatych rokoch minulého storočia výskum na batoľatách v ich domácom prostredí. Navštívila rodinu a sledovala, ako matka reaguje na plač dieťatka, či ho pritúli, aký je ich očný kontakt, ako sa k nemu celkovo správa. Po nejakom čase urobila s tými istými matkami a deťmi výskum v laboratóriu. Zisťovala, ako budú deti reagovať, keď sa v tomto neznámom prostredí objaví cudzí človek, pritom raz je prítomná matka, druhýkrát nie je prítomná. Nie každé dieťa vnímalo svoju matku ako istotu a hľadalo u nej útočisko, keď sa neznámy objavil. A keď matka prišla naspäť do miestnosti, jedno dieťa ju vítalo s úsmevom, druhé sa na ňu ledva pozrelo, pre ďalšie bola stresujúca jej samotná prítomnosť. Ainsworthová dokázala, že aj deti, ktoré žijú v rodine, môžu byť pripútané rôznym spôsobom a existuje bezpečné – pokojné pripútanie medzi dieťaťom a matkou, ktoré je pre zdravý psychický vývin dieťaťa dôležité. Je to vtedy, keď matka reaguje citlivo, vnímavo, milo, spoľahlivo. Ak sa dieťa cíti ohrozené, k matke príde, ubezpečí sa o istote a opäť sa vydáva na svoje objavy tohto sveta. Kľúčom k dieťaťu je teda matka. Ona ho naučila, či jej môže dôverovať a ubezpečiť sa, že je všetko v poriadku. A len zdravá matka to dokáže...
Čo môže spôsobiť poruchu pripútania?
Ak je dieťa zanedbávané, zneužívané /fyzicky, psychicky, sexuálne/, ak matka počas tehotenstva užívala drogy a alkohol, ak nedbala o svoju stravu, ak je dieťa v detskom domove alebo umiestnené v mnohých pestúnskych rodinách, ak mu nie je poskytnutá dostatočná starostlivosť, ak ho matka fyzicky opustila, alebo sa ho psychicky vzdala /sú prípady, keď je matka síce fyzicky prítomná, ale o dieťa sa nezaujíma.../, ak je dieťa náhle odlúčené od matky či inej materskej osoby, ktorá sa oň starala... Následky môže mať aj choroba dieťaťa či predčasné narodenie.
 
Matka – dieťa - otec
Myslím si, že každá žena, ktorej sa narodilo očakávané dieťatko, sa snaží byť dobrou matkou. Žiaľ, každý z nás si nesie svoje trápenia, ktoré sme prežili ako deti. Tiež máme naučené, odkukané modely správania. Ďalším dôležitým faktorom je dieťa samotné: je jednoduché byť milá na dieťa, ktoré dobre papká, spinká, neplačká, je to ťažké, keď má dieťa koliky, nechce jesť a žena je nevyspatá a vystresovaná, navyše ak nemá pomoc okolia. Mnohí dnešní otcovia už vnímajú, že starostlivosť o narodeného drobčeka je aj ich záležitosťou, našťastie, už nie je nič neobvyklé vidieť otca s kočíkom. Príchod dieťatka väčšinou rozhádže celý dovtedajší život manželov. Jeho príchod, to nie je postupná záležitosť, keď ho prvý týždeň máme na hodinu, druhý na dve... a tak si postupne nájdeme systém fungovania. Po pôrode je tu – a to na 100 percent. Žiaľ, mnohí partneri sa príchodom dieťaťa odcudzia. Mnoho rodín sa rozpadá skôr, ako dieťa dovŕši dva roky. Poznám niekoľko párov, ktoré sa rozišli práve v období, keď mali deti v predškôlkarskom veku. Nezvládli dieťa, vzťah, seba... A smutné na tom je to, že napríklad nevyhľadali odbornú pomoc. A hoci mnohé páry spolu ostanú, blízkosť a dôveru v nich nenájdeme. Tak prečo sú spolu? Častá odpoveď znie: „Kvôli deťom.“

Kľúč k srdcu ženy má muž
Len spokojná a vyrovnaná matka sa bude správať (aj keď nie neustále, veď nie sme stroje!)- k svojmu dieťaťu milo, povzbudzujúco, empaticky, poskytne mu bezpečie, istotu a lásku. Recept je jednoduchý: namiešame 2 dcl lásky a 3 dcl spokojnosti, k tomu pol litra vnútorného pokoja a liter istoty, že robíme to, čo v tejto chvíli máme – a vypijeme...
Len žena, ktorá vie, že je milovaná  (bola milovaná ako dieťa svojimi rodičmi, je milovaná ako žena svojím manželom...), taká žena dokáže vychovávať dieťa s láskou (tu vidíme generačné prepojenie – dokážeme bezvýhradne milovať, len ak sme aj my ako deti boli milovaní). Láska plodí lásku...  Miluj blížneho svojho ako SEBA samého. A, milí muži, dovolím si tvrdiť, že kľúčom k spokojnej a vyrovnanej žene ste práve vy! Muž je ten, kto dáva svojej žene pocit dôležitosti a istoty. On ju utvrdzuje, že jej rola matky je aj preňho tá najdôležitejšia na svete a nič iné sa jej nevyrovná. Mal by ju oceniť a preukázať jej úctu. On by mal byť ten, kto ju vypočuje. Mal by byť kňazom rodiny, tak ako sa píše v Biblii. Na tej istej úrovni je to vzťah ženy k Bohu, ak je veriaca. V Biblii nájdeme množstvo veršov, v ktorých je žena – matka vysoko hodnotená. Pravidelná modlitba a sloboda hovoriť s Bohom, ktorý stvoril nás i naše deti, je pre každú veriacu ženu dôležitá. Veď Boh je ten, vďaka ktorému sme tu a vďaka ktorému vieme, čo je láska. A Boh nás môže láskou naplniť. A ešte prakticky, čo robiť, aby sme ako ženy „nevyhoreli“? Život ženy ako ŽENY sa totižto narodením dieťaťa nekončí. Stala sa matkou, ale to neznamená, že má sedieť iba doma pri dieťati. Dôležitý je relax. Každá žena, matka malého dieťaťa, by si mala nájsť čas na seba a na to, čo jej robí radosť. A odísť z domu aspoň raz do týždňa na hodinku – dve bez dieťaťa. Porozprávať sa s kamarátkou, ísť si zaplávať, ísť do kina, prejsť sa len tak po ulici, pomodliť sa v kostole... čokoľvek, čo jej robí radosť. Výborné sú aspoň občas prekvapenia od manžela: zabezpečí k dieťatku starú mamu či opatrovateľku a vezme manželku na večeru do reštaurácie, na návštevu k priateľom... Žena nesmie stratiť sama seba. Dieťa potrebuje zdravú, silnú a sebavedomú matku, ktorá ho vychováva s láskou a istotou. A ak sa z nejakých dôvodov musí vrátiť do práce príliš skoro, je potrebné nájsť ďalšiu „materskú osobu“. Môže ňou byť aj tatko dieťaťa J... Avšak priskoré opúšťanie dieťaťa odchodom za kariérou (okrem prípadov, keď rodina skutočne z jedného platu nevyžije) je riskantné a pre deti závažne nevýhodné. Najmä ak sa u nich striedajú au-pairky či babysitterky. Tu treba možno apelovať na národné vlády a ich programy zamerané pro- či contra-rodinne.
Pretože pre deti je životne dôležité, aby vyrastali tam, kde bude niekto stabilný, ku komu sa budú môcť pripútať. Najmä bábätká a deti do troch rokov. Teraz už vieme, prečo od toho závisí celý ich život. A život, to nie je málo...

Dagmar Mozolová
Zdroje: časopis Nebyť sám, www.pestunska.rodinka.sk, OZ Návrat