Každý vek má svoj zmysel

„Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať. Svoj čas  má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať. Svoj čas má  rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia. Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť. Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť. Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj  čas má vojna, svoj čas má pokoj. Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal? Všímal som si zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali. Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.“ Kaz 3,1-11
Voľakedy som si myslela, že zmysel  a hodnotu majú len pozitívne veci. A väčšina zlého, krízy  a ťažkosti sú skôr chybou, treba sa im v živote vyhýbať. Aj z pohľadu Božieho by  bolo lepšie, ak by k nim nedošlo. Nechápala som zmysel predchádzajúcich slov z knihy Kazateľ. Dnes viem, že to tak nie je.  „Kríza nie je niečo, čomu sa máme vyhnúť,  ale je to výzva, ktorú máme dobre zvládnuť.“ (E.H. ERIKSON).
Rovnako témou času a životných zmien od prirodzeného začiatku života až po jeho prirodzený koniec sa zaoberali viacerí psychológovia. Najucelenejšia a najznámejšia je teória ôsmych vývinových úloh H. E. Eriksona. Podľa nej počas každého obdobia človek prechádza konkrétnou psychologickou krízou, ktorá predstavuje napätie medzi dvomi protikladnými tendenciami.  Rast nastáva, ak je kríza vyriešená pozitívne, prináša upevnenie osobnosti. Ohrozenie spočíva vo vyhýbaní sa riešeniu a psychický vývin vtedy stagnuje.
1. (1.rok života) - bazálna istota alebo neistota
Malé dieťa sa narodením dostáva do priestoru, svetla, hluku a neistoty. Skrze intenzívny fyzický kontakt s matkou a pravidelné uspokojovanie jeho potrieb, predvídateľnosť správania okolia sa u neho vytvára stratený pocit bezpečia. Dieťa sa učí dôverovať a tak si buduje základ nádeje. Pokiaľ tento kontakt, starostlivosť nemá, zapisuje sa doň základná životná  neistota, ktorá brzdí jeho ďalší vývin. Buď sa vyvíja skôr prosociálna  alebo egocentrická osobnosť.
2. (2.a 3.rok) - autonómia alebo pochybnosť                 
Dieťa objavuje svet a skúma vlastnosti predmetov ku ktorým sa dostane. Spolu s rastúcou samostatnosťou rastie jeho sebadôvera, vytvára sa vôľa. Po prvý krát sa pokúša osamostatňovať, rozvíja sa chôdza, reč, ovládanie vyprázdňovania. Ak je dieťa za tieto aktivity príliš trestané, môže z vlastných samostatných činností nadobudnúť strach a pochybnosti o vlastných schopnostiach. Dôležitá je vyváženosť medzi obmedzovaním a v skúmaní okolia dieťaťom.
3. (4.a 5.rok) - iniciatíva alebo pocit viny
Dieťa je veľmi iniciatívne v poznávaní a objavovaní fyzického aj sociálneho sveta. Ak má príliš veľa nespokojných, trestajúcich  skúseností, môžu sa u neho vyvolať pocity viny a pokles chuti skúmať svet. Dôležitá je reakcia rodičov na aktivitu dieťaťa, ktorej výsledkom je pocit slobody a udržiavanie iniciatívy. Pri správnom vývine sa zakladá účelnosť správania.
4. (6. a 11.rok) - snaživosť, pracovitosť alebo menejcennosť
Dieťa prechádza od hry k učeniu, vyžaduje sa koordinácia oko-ruka, správna manipulácia s predmetmi, rôzne zručnosti. Začínajú rôzne povinnosti v spoločnosti, rozvíja sa výkonová motivácia, dieťa býva väčšinou usilovné a snaživé. Úspech vyvoláva radosť, neúspech pocit viny. Mnoho negatívnych spätných väzieb alebo trestov a málo radosti, spokojnosti okolia, nedostatok podpory jeho cieľavedomosti vedie k pocitov menejcennosti, pochybám o vlastnej hodnote a kompetenciách.
5. (12. až 18.rok) - identita alebo roztrieštenosť, zmätenosť identity
V žiadnom inom období si nie sú tak blízko seba „prísľub objavenia seba samého“ a „hrozba zo straty seba samého“.  Adolescent prežíva neistotu z vlastnej role – Kto som?, Ako sa na mňa pozerajú iní?, Chýbajúca identita vedie k vnútorným zmätkom, nerozumie sebe samému – dostáva sa do konfliktných situácií, chce uskutočniť dôležité rozhodnutia, ale necíti sa byť na ne pripravený. Ak sa toto obdobie dobre spracuje, rozvíja sa vernosť, osobná zodpovednosť zvolenému povolaniu, vlastnej životnej filozofii.
6. (19. až 30.rok)  - intimita alebo izolácia
V tomto období je typické nadväzovanie sociálnych vzťahov. Vytvára sa zmysel pre vlastnú aj cudziu psychickú intimitu, potrebu intímne sa priblížiť k druhému človeku. Základ zmysluplného, trvajúceho vzťahu s osobou opačného pohlavia. Ak jedinec nie je schopný tento vzťah vytvoriť, dostáva sa do psychickej izolácie  a jeho vzťahy sú povrchné, nenaplňujúce. Nie je schopný prejaviť vyššiu mieru empatie. Intimita je zdravím spojením vlastnej identity s identitou druhého človeka bez strachu, že človek stratí seba samého. V priaznivom prípade dosahuje človek skutočnú intimitu a zblíženie s druhým a akceptuje, že je potrebné prispôsobiť sa partnerovi aj za cenu obetí a kompromisov. Správne prekonanie tejto vývinovej úlohy rozvíja schopnosť lásky.
7. (31. až 60. rok)   - generativita alebo stagnácia
V tomto období ľudia dosahujú najvyššie životné vrcholy – pozícia, potomstvo, tvorivé myšlienky, naplňujú svoje životné hodnoty a ciele. Ide o obdobie najvyššej produktivity a rastu osobnosti. Človek je schopný prejavovať sociálnu zrelosť, nadosobné záujmy, získava stále viac sociálnych skúseností. Dominujúcou je túžba starať sa o niekoho, kto ma potrebuje, resp. konštruktívne prispieť k sociálnemu prostrediu. Ak sa nepodarí naplniť tieto ciele a vzťahy, dochádza k redukcii a obmedzovaniu života na konzumný životný štýl. Takýto človek podlieha vplyvu konformizmu, prichádza únava, apatia, sploštenie interpersonálnych vzťahov, človek viac prijíma, je neprispôsobivejší, pasívnejší – stagnuje psychický rozvoj. V tomto období sa objavuje prvé životné bilancovanie a spadá sem aj kríza stredného veku. Pri pozitívnom spracovaní sa rozvíja starostlivosť.
8. (61. a vyššie)  - Integrita alebo pochybovanie (zúfalstvo)
Integrita je vrcholne pozitívnou akceptáciou seba samého, celej svojej minulosti aj smrti, súvisí s pocitom osobnej spokojnosti - je maximom, čo môže osobnosť dosiahnuť. Takýto človek vplýva veľmi pozitívne i na iných. Ak ohliadnutie a bilancovanie osobnú spokojnosť neprináša, potom sa jedinec dostáva do stavu zúfalstva, ktoré znamená, že jedinec nie je schopný zmieriť sa so svojim životom, prežíva beznádej.

Monika Ginzeriová
zdroj: net