Horoskopy

fejtón

8:05 čakám u zubára. Miestnosť je plná ľudí a všetci sú nervózni. Nestíham do práce. Už ma ani nebaví si listovať tie ochytané, týždeň staré časopisy, ktoré ležia na stolíku. Ten prekliaty zub! Sledujem teda ľudí. Z analýzy typov ľudí s dentálnymi problémami ma vytrhne sestrička. „Mladá slečna, nech sa páči,“ usmeje sa, pozve ma dnu. Aspoň niekto tu má dobrú náladu. Kým si pán doktor utiera spotené čelo, sestrička si usrkáva z kávy a listuje v čerstvých novinách: „Dnes je nádherný deň, predstavte si, píšu tu Dnes prežijete milé prekvapenie. Hmm, čo to asi len bude… Viete, čo píšu vám?“ „To sú hlúposti pre ženy, Danka“, prihovára sa zubárka vľúdnou pragmatickosťou, ktorá ma vždy pobaví. Zatiaľ čo sedím s nehybnou pusou a čakám na verdikt, sestrička vybavuje s kartou ďalšiu pacientku. „Jéj, vy tu máte dnešné noviny? Povedzte mi strelca na dnes, prosím, kým bude mladá hotová.“ „Vaše zdravie bude závisieť od vašich postojov. Ak si chcete založiť rodinu, vhodný deň je štvrtok. Ak ju plánujete rozbiť, zvoľte si sobot, “ číta dôležito sestrička. Už-už chcem povedať, ako to v tých novinách chodí, ako novinári sedia na tlačovke s plnými igelitkami a vymýšľajú podobné hovadinky ako tento instantný horoskop…ale moje ústa nie sú schopné ani slova, ani hlásky. Ten zub!
Odchádzam do redakcie. Kolegyňa mi so smiechom rozpráva o priekaku, čo sa zase stal. Grafik hodil predpoveď počasia z decembra, miesto tej, čo mu včera poslali. Strhnú mu prémie, vraj „takéto mylné informácie v novinách byť nemôžu“.
Čo na tom, že strelec s pannou nájdu svoju životnú lásku a býk sa už zajtra bude váľať v kope peňazí, veď všetkým nám ide predsa o pravdu, nie? A tak verme svorne ďalej tomu, čo je napísané v našich znameniach, veď osud je v najlepších rukách – našich (novinárskych:-).

Alica Nagyová

Jeden deň na materskej dovolenke

Ráno vstanem o pol siedmej, stihnem si akurát umyť zuby, urobiť čaj, pripraviť Laure mliečko a už ma volá (aspoň) jedno z detí – chcem čaj, chcem mliečko, treba mi cikať, je mi horúco, rozopni mi spacák...
Pripravujem do fliaš čaj, mliečko, rýchlo pijem, aby som i ja mala dosť mliečka, cestou do izby beriem nočník, podávam Laure fľašku, vyzliekam Leu zo spacáku, vyťahujem plienku, dávam Leu na nočník. Medzitým Laura vypila mliečko, ide čurať, bežím ju poutierať, potom Leu, čistím nočník, dojčím Leu.
Laura si už pýta veci na oblečenie, našťastie sa už vie takmer sama obliecť, umyť tvár, ruky, zúbky, zahrať, na chvíľu zamestnať.
Po dojčení chystám veci pre Leu. Potom pripravujem raňajky, Lea má chuť na jogurt, Laura na šunku. Pripravím, čo chcú (a máme), bežím do sprchy. Asi po minúte a pol sa ku mne dobýja Lea (už som mala dosť súkromiaJ ).
Deti sú už oblečené, napapané, trošku špinavé, umývam ich a zisťujem, že ja som ešte nejedla. Za pochodu si niečo hodím do úst, deti už čakajú na chodbe, balím náhradné oblečenie, pitie, keksík, chrumky, banán, mobily a bežíme s Laurou do škôlky. Zabudla som iba hodinky. To je ešte celkom dobre. Doklady a peňaženku mám.
Mierna úľava, na 3 hodiny mám len jedno dieťa. Ideme na nákup. Sadáme do auta, Lea nechce sedieť vo svojej sedačke, potom nechce byť pripútaná. Tak jej vysvetľujem, spievam, motivujem, prosím, (vyhrážam sa), sadám za volant spotená, dehydratovaná. Pijem vodu, Lea si okamžite pýta tiež, podávam jej fľašku, štartujem, zvoní mi mobil.
Konečne sme sa pohli, vzápätí stojíme v zápche, Lea má 1000 otázok a prosieb. Počas šoférovania vyberám z ruksaku chrumky, potom ruším ľudí, čo mi volajú. V meste nemôžeme nájsť miesto na zaparkovanie.
Konečne parkujem, vyberám z kufra kočík (načo som sa ráno sprchovala?). Prejsť po meste s kočíkom sa rovná kaskadérskym kúskom.
Obce myslia na turistov, obchodníci na bohaté štíhle dámy, ktoré si potrebujú a môžu kúpiť niečo pekné na seba. Takmer nikto z nich však na rodičov s malými deťmi (vysoké obrubníky, koľajnice, rozbité chodníky; obchody, reštaurácie bez detských kútikov) a ja so závisťou pozerám na slečny, čo vysedávajú v kaviarni, pijú kávičku alebo si vyberajú a skúšajú šaty. (tak veľmi túžim len tak si posedieť s kamarátkami na káve a nenaháňať pritom deti).
Konečne vstúpime do cieľového obchodu, Lee dám do ruky knižku, po chvíli keksík, aby som mala aspoň na minútku kľud. Stále jej niečo vysvetľujem, odpovedám, rozprávam sa s ňou, usmerňujem, aby nás predavačky nevyhodili. Podám jej čaj a už sa venujem iba sebe. V tom vysloví naliehavú prosbu ísť na WC-ko. Nechávam všetko tak, bežíme hľadať WC. Po návrate z neho som taká vyčerpaná, že sa do obchodu už nechcem vrátiť, zaplatím len to, čo musíme mať a ideme späť.
Po niektorých terénnych nerovnostiach či schodoch prenášam Leu aj s kočíkom, po absolvovaní tejto spiatočnej cesty si sadáme do auta. Počas jazdy spievame Ide, ide vláčik, aby bola cesta ľahšie zvládnuteľná (tak veľmi túžim pustiť si nahlas rádio a spievať si moje obľúbené piesne).
Vyberáme Laurinku zo škôlky, potom sa ešte na pár minút zastavíme na ihrisku. Laura chce, aby som ju hojdala, Lea chce preskakovať po betónových rúrach. Prebieham od jednej k druhej, aby ma žiadna z nich nepostrádala, zároveň si s ďalšími mamičkami vymeníme skúsenosti z odučovania od plienok, detských chorôb a ich prekonávania, nočného spánku – nespánku a ideme domov. Lea je už unavená, nesiem ju na rukách, druhou rukou tlačím kočík s Laurou, na ramenách mám ruksak. S problémami sa napapáme a ideme spať. Ja som zaspala ako prvá. Zobudím sa po 20 minútach, zalievam si rannú kávu, rýchlo niečo varím. Vybavujem telefonáty, zbieram prádlo, dávam prať.
Je čas budiť deti. Napapáme sa, pripravím „ruksak prvej pomoci“ - vlhčené obrúsky, vodu, keksík, prilby, bicykle a formičky do piesku. Vonku si trošku posedím na lavičke, bežím cikať s Laurou, potom s Leou, telefonujem, vyberám niečo na pitie, atď, atď.
Prídeme domov, kým pripravím ovocie, stále odo mňa deti niečo chcú, potrebujú, spravidla obdive naraz. Našťastie je manžel už doma a odbremeňuje ma.
Umývame sa, čistíme zúbky, prezliekame sa, nezabudnúť na lieky, pripraviť mliečko, čaj, nadojčiť, prečítať rozprávku, ktorú prerušia asi dvadsiatimi otázkami a konečne spíme. Zo spálne vychádzam o pol desiatej, zapínam počítač (manžel ukladá riady do umývačky).
Narýchlo si prečítam správy, nech nestratím kontakt so svetom, odpovedám na maily. Kamarátka odo mňa pýta podklady k projektu, pripravujem to pre ňu. Je polnoc, vypínam počítač. Prikrývam deti, ešte sa pokúsim niečo prečítať, ale už iba odpadnem do postele.
Skončil sa jeden obyčajný deň na materskej dovolenke. A to píšem o dni nadštandardne pohodovom.
Nepíšem o dni, keď boli deti choré a ja som nespala v noci v jednom kuse ani hodinu. Nepíšem o dni, keď mala Laura rok a pol a Lea tri mesiace, keď ma obidve naraz potrebovali 24 hodín nonstop, keď Laura začínala behať, a v čase oddychu chcela, aby som jej čítala rozprávky a Leu som dojčila každú hodinu. Nepíšem o dni, keď sa Laura odučovala od plienok a teda som jej musela byť k dispozícii a v pohotovosti v akúkoľvek sekundu dňa a Lea bola vo veku, keď mi každú chvíľu bez dozoru mohla vypadnúť z kočíka (aj mi vypadla). Nepíšem o dni, keď mala (výlučne dojčená) Lea strašne silný ekzém a ja som mohla jesť iba suchú ryžu, aby sa nedoškrabala do krvi. Nepíšem o kamarátke, ktorá má päť detí, ktorá má dvojičky či o tej, čo má postihnuté dieťa a zároveň študuje. Nepíšem o mamičke, ktorá nemá k dispozícii auto a všetko to musí absolvovať pešo, autobusom. Nepíšem o mamičke, ktorej muž prichádza domov večer o pol desiatej a na všetko je úplne sama.
Píšem o pohodovom „dovolenkovom materskom dni“, keď majú už deti 2 a 3 roky a sú zdravé.
A predsa, keby som túto skúsenosť -  tieto darčeky z neba nemala, bola by som nešťastná.

Dnes končím materskú dovolenku. Deti nastúpili do škôlky a ja som bola sama v čakárni u lekára. Nečítala som básničky, neskladala puzzle, nekŕmila banánom, nedojčila, nebehala s deťmi na WC-ko (na dvakrát) a medzitým ma dvaja ľudia obehli.
Bola som sama v meste, dala som si kávu a pritom som si čítala časopis. V aute som si pustila rádio tak nahlas ako to len šlo a pritom mi stále niečo, niekto chýbal.
V obchodoch, na chodníkoch, v čakárňach, všade - pozerám na mamičky s malými deťmi s úctou, pochopením, obdivom, láskou. Pretože som obohatená o úžasnú skúsenosť materstva. Pretože som bohatá. Som matka.

Renáta Ocilková

Lekcia od divých husí

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, prečo divé husi lietajú v kŕdli tvaru písmena V? Hospodin mal dobrý zámer, keď ich stvoril práve takto. Presne tak, ako ho mal s celým stvorenstvom.  Akonáhle hus zamáva krídlami, vytvára vzostupný prúd vzduchu pre ďalšiu, ktorá letí na ňou a takto jej pomáha v putovaní. V zoskupení tvaru V prejdú oveľa dlhšiu trasu, ako keby každá letela osamote. Len čo hus opustí svoj kŕdeľ, má pocit, že ju ťahá k zemi obrovské závažie a hneď sa vráti k ostatným.

Tento princíp platí aj pre ľudí. Tí, ktorí pracujú na spoločnom diele a uberajú sa rovnakým smerom, dosiahnu cieľ skôr ako tí, ktorí sa pokúšajú bojovať osamote. Ak sa hus letiaca v čele kŕdľa unaví, zaradí sa na koniec. Tam si vďaka práci ostatných odpočinie a na jej miesto príde iná, ktorá má dostatok síl. Keby boli ľudia takí múdri ako divé husi, vedeli by, že úspech je vecou vzájomnej spolupráce. Vedeli by si ťažkú prácu rozdeliť a úskalia vodcovstva by zdieľali spoločne.
Ako husi, letiace vzadu, nahlas povzbudzujú tie, ktoré letia v čele kŕdľa, tak aj my by sme mali povzbudzovať tých, ktorí nás vedú. Dôležité však je, aby tieto hlasy boli skutočne povzbudivé, lebo inak pôjde len o bezcenné kritizovanie.
Ak sa niektorá z letiacich husí zraní alebo ochorie, neostane sama. Dve z jej spoluputovníčok sa oddelia od kŕdľa a sú s ňou dovtedy, kým nemôže pokračovať v ceste, alebo neskoná. Až potom letia ďalej. Buď dohonia svoj kŕdeľ alebo sa pridajú k inému.
Kiežby sme sa dokázali zastaviť a pozorne sledovať to, čo nám Hospodin odkrýva prostredníctvom jeho nádherného stvorenstva. Na to, aby sme dokázali vidieť jeho divy, vôbec nemusíme byť vedci.
Zveri sa pýtaj, aby ťa poučila, nebeských vtákov, nech ti povedia, aj zemeplazov, aby poučili teba a morské ryby nech ti oznámia. Veď z týchto všetkých ktože by nevedel, že ich urobila ruka Pánova?!  (Jób 12, 7 – 9)

Daniel Hevier

Žena

noc horkne

telesná tma
sa dotýka jeho
vážneho tela

telo muža je
z mäsa
a plameňov

a on vie

že všetky ženy
sú menej

ako jedna žena

(zo zbierky Muž hľadá more)

Básne

Haiku

Len stebielko trávy,
a aké hrdé na lúke.
Je na ňom pánbožka.

Nepýtaj sa prečo
Nauč sa počuť mlčanie
Nepýtaj sa prečo

Vnoril sa hlboko
cez štrbinu v mojej duši
A číta a číta

Záhyby detských nôh
Magicky priťahujú
Ústa a potničky

Ľubica Holická

 

Modlitba
Sama
doma

Doma
v sebe

V sebe
doma
buďme dvaja

Len ty a ja
Len ty a ja

Len ty

Môj Milý
Chodí bosý
Na oblok mi nosí
sedmokrásky
Kto si?

Povedz,
je to z lásky?

 

Srdce
Keď je plné lásky
v mraze pukne

tak jak v zime studne

 

Nechcená
som bola
Sivé vtáča v poli
ovečka, čo ušla
rana, ktorá bolí

Teraz znovu tančím
prebolená časom
s vánkom pod krídlami
spievam o tom,
čia som.

 

Sobotné ráno
Čvirik! Vstávaj!
Čivi-čim!
Sladkoznejú vtáčie žalmy
zatiaľ čo ja
v hniezde v spálni
ešte sladšie
tuho
spím.

 

Deväť zlomkov
Voda
Taká skromná
že sa rozplakala,
keď som si  ju priložila k tvári

Vietor
Ofinu mi zhrnie do čela
a potom sa smeje
v susedovej višni

Kameň
Chytím ťa do dlane
a predsa tvoj pokoj nenaruším

Hviezdy
Pohľad na ne
- moja ranná modlitba

Mesiac v splne
Barokové bruško,
kto ťa namaľoval tak roztopašne tučné?

Oheň
Tak vášnivý,
nič mu neunikne
Ani sebe sám

Kaluž
Zamočíš mi nohy
a ešte sa kalíš?

Ráno
Ešte voniam snami
A Ty ma už hladíš

Moja krajina zázrakov
Tam niekde
za západom Slnka
a východom zo seba

Modlitba pri mori

Klop

Milý
s vôňou slnka

Klop klop

Tíško ako vlnka
vkradol sa do môjho člnka
A už si v ňom žblnká
žblnká

Žblnk!

 

Niektorí sa pýtajú, ako báseň vzniká
Tak ja vám to teraz poviem:
Táto báseň práve vniká
Celkom prosto
Ako vidno
Do troj
uholní
ka

 

Ľubica Holická

Ľubica Holická